Dunajský mikrokozmos (1. časť)

2014-02-11_12-07

Maďarské myšlienky o spolupráci národov „v dlhom 19. storočí”

 

Rozštiepená minulosť. Kapitoly z histórie Slovákov a Maďarov. Budapešť: Terra Recognita, 2008.

Z tisícich žravých túh sa prečo
neskúva vôľa jediná?
Veď Maďar, Rumun, Slovan v žiali jedno sú, jedna rodina
(…)
Kedyže už raz spolčíme sa
v sne veľkom, čo nás rozžiari,
my zgniavení, my utlačení,
Maďari a Nemaďari?
(Endre Ady: Spev maďarského jakobína)

V jednom svojom diele, v ktorom sa zaoberá strednou Európou a jej národmi, László Németh[1]  píše: „Nie sme od jednej matere, ale pili sme mlieko jedného osudu. Toto spoločné mlieko sa prejavuje v podobnosti nášho príbehu, v podobnosti našej spoločnosti a našich politických zápasov.“[2]  Pojem „dunajský mikrokozmos“[3]  asi najpresnejšie opisuje tento ani nie geografický, ale skôr kultúrny región, kde aj napriek existujúcim odlišnostiam existuje stredoeurópsky typ človeka, ktorého definoval László Németh.

Táto kapitola o historických ideách hovorí o maďarských politických mysliteľoch orientujúcich sa v problematike strednej Európy, ktorí chceli sformulovať odpoveď na otázku, ako môžu v pokoji žiť spolu národy na tomto území, ako je možné prekonať problémy rozdeľujúce národy.[4]  Budeme hovoriť o politikoch a mysliteľoch obdobia dualizmu, ktorí považovali národnú rovnoprávnosť za nevyhnutnú na realizáciu demokracie.  Na to je ale potrebné spoznať návrhy riešení ich „predchodcov“, ktorí na nich mali často veľký vplyv.

Návrhy pred vyrovnaním

Do vyrovnania sa národnostnou otázkou dôkladnejšie zaoberali v Uhorsku štyria politici: Miklós Wesselényi, Bertalan Szemere, László Teleki a József Eötvös. O prvých troch sa dá dodatočne povedať, práve kvôli ich plánom týkajúcich sa Slovákov, že ich návrhy na riešenie národnostnej otázky by pravdepodobne nevytvorili fungujúci systém; práva národností formulovali skôr podľa momentálnej situácie. V dobových politických kruhoch bolo však významné už aj to, že sa pokúsili riešiť národnostnú otázku vzhľadom na jej závažnosť. Ak maďarskí politici vôbec spomenuli Slovákov, hovorili o nich len okrajovo, pretože existenciu slovenského národného hnutia v podstate nevnímali.

V roku 1843 vyšlo dielo Miklósa Wesselényiho s názvom Reč vo veci maďarskej a slovanskej národnosti. Táto kniha je považovaná za základné dielo maďarského liberalizmu.[5]  Autor v ňom hovorí o problémoch, ktorých sa dobová politická elita obávala: o ruskej expanzii a o obrane proti nej. Podľa neho malo byť úlohou štátu, aby slovanskí poddaní uhorskej koruny, nedisponujúci vlastným štátom,[6]  dostali len uhorské občianske právo a „z tohto práva vyplýva vzhľadom na ich národnosť toľko a len toľko, že materinský jazyk môžu pokojne používať v rodinných kruhoch a v úplne v súkromnom živote“, „ich občianskou povinnosťou je… používať materinský jazyk len v takej miere, pestovať ho len toľko, aby to neprekážalo v rozširovaní a v osvojení si  maďarského jazyka.“[7]

Citované myšlienky mohli byť pre vtedajšiu politickú elitu charakteristické. Ale aké zmeny sa udiali v myslení vedúcej spoločenskej vrstvy počas revolúcie 1848, pod vplyvom vonkajšej (obrannej) a „národnostnej“ občianskej vojny?

Miklós Wesselényi

Miklós Wesselényi (1796 – 1850) v prvej etape reformného obdobia bol vedúcou osobnosťou liberálneho proreformného šľachtického hnutia, až kým neoslepol; v čase peštianskych povodní v roku 1838 sa zúčastnil záchranných prác, pričom dostal prezývku „povodňový lodník“. Určitý čas bol dobrým priateľom Istvána Széchenyiho.

Bertalan Szemere (1812 – 1869) bol v roku 1848 ministrom vnútra, potom splnomocneným komisárom Horného Uhorska, nakoniec od mája 1849 do porážky revolúcie predsedom uhorskej vlády. Jeho názory z reformného obdobia poznáme z diela Naša národnosť a Slovanstvo, napísaného v roku 1843: „Skoro zo všetkých strán, kam siahajú štíty Tatier …, spisujú kňazi vyučujúci ľud žiadosti proti zákonom, ktoré stanovujú celoštátne pôsobenie maďarského jazyka…[8]  Dalo by sa povedať, že táto oblasť skôr neznáša maďarský jazyk, akoby mala rada jazyk slovenský.“ Na tom istom mieste ponúka aj riešenie, ktoré by „preslávilo“ každého maďarizujúceho politika obdobia dualizmu.[9]  Avšak neskôr, v priebehu predposledného týždňa revolúcie, 29. júla 1849, sa dostal do parlamentu návrh nového zákona – súvisiaci najmä s menom Szemereho, ktorý svedčí o radikálnej zmene jeho názorov: na obecných rokovaniach, v školách, v cirkvách, pred súdom a v istých vojenských jednotkách môžu všetci používať svoj materinský jazyk a maďarský jazyk sa má používať len ako „jazyk diplomatický“. Početné ústupky boli ponúknuté pravoslávnej cirkvi, resp. rumunskej a srbskej národnosti. Slovenské národné hnutie si ale nevedelo vybojovať vlastné práva, pretože v národnostnej občianskej vojne Slováci nehrali dôležitú úlohu.[10]  V každom prípade za vznikom a prijatím zákona stálo pochopenie dôležitosti národnostnej otázky.

Socha Józsefa Eötvösa v Budapešti

Socha Józsefa Eötvösa v Budapešti

Szemere sa neskôr v emigrácii, v súvislosti s otázkou, či je možné zosúladiť ideál maďarského národného štátu s demokraciou, vrátil ku konzervatívnym postojom. Podľa neho bolo jediným možným riešením zachovanie zvyškov starej ústavy, postavil sa teda aj proti liberalizmu a znovu sa priklonil k svojmu názoru z reformného obdobia.[11]

Tretí politik, ktorý si zaslúži pár slov, je László Teleki (1811 – 1861). Bol vedúcou osobnosťou opozičnej vyššej šľachty v reformnom období, v roku 1848, počas Batthyányho vlády, bol parížskym vyslancom. V plánoch pripravených pre poľskú emigráciu nechcel dať Slovákom žiadne kolektívne práva, na rozdiel od ostatných slovanských národov a Rumunov žijúcich v Uhorsku: „Slováci by mohli nájsť najspoľahlivejšiu garanciu v obecnej ústave, pred porotným súdom a v ľudovom zastúpení, úplná sloboda vo vyučovaní a vierovyznaní by rozptýlila aj ich posledné pochybnosti o našej úprimnosti.“[12]

O dva mesiace neskôr, v máji 1849, Teleki predložil vláde plán rozšírenej stredoeurópskej konfederácie. Z kolektívnych práv by boli Slováci zase vynechaní, ale dostali by právo používať jazyk v najširšom zmysle slova. Celkovo však bol tento návrh významným pokrokom, lebo sa prvýkrát vzdal princípu štátnej integrity, ktorá bola považovaná dovtedy za neporušiteľnú, a namiesto toho navrhoval voľnejší či tesnejší zväz demokratických, občianskych štátov Strednej Európy. Mohli by sme ignorovať Telekiho plán, pretože bol len zúfalým pokusom v tieni porážky revolúcie, ale nezabudnime: pre vtedajšiu maďarsko-uhorskú politickú elitu bola táto myšlienka takou svätokrádežou, akú by nemohol vyvolať ani pocit hrozby. (Tento plán napokon vláda odmietla.)[13]
Teleki zohrával od roku 1849 do roku 1860 aktívnu úlohu aj v emigrácii, keď padol do zajatia. Vtedy mu bola udelená milosť, ale len pod podmienkou, že sa politikou nebude zaoberať. Aj napriek tomu sa stal vedúcou osobnosťou Rezolučnej strany až do svojej samovraždy, zapríčinenou jeho konfrontovaním sa s celou maďarskou politickou elitou.[14]  (Teleki sa jej odcudzil okrem iného aj svojimi názormi na národnostnú otázku.)

Lajos Mocsáry

Lajos Mocsáry

Národnostný zákon z roku 1868 sa spája s menom baróna Józsefa Eötvösa (1813 – 1871). Tento politik sa v reformnom období ešte podrobnejšie neorientoval vo svojských problémoch štátu vyplývajúcich z jeho multietnicity. Eötvösove názory na národnostnú otázku sa formovali najmä pod vplyvom udalostí z rokov 1848 – 1849, potom roku 1861 (prvé pokusy o rakúsko-uhorské vyrovnanie). Počas revolúcie, medzi marcom a septembrom 1848, bol ministrom náboženstva a školstva. Keďže v rokoch pred vyrovnaním sa Ferenc Deák zaoberal predovšetkým vytváraním rakúsko-maďarského vzťahu, v otázkach vzťahov domácich národov vystupoval aktívne a verejne Eötvös.

Politickú a štátnu jednotu považoval za dôležitú, rovnako ako aj jeho súčasníci, ktorí boli v národnostnej otázke oveľa netrpezlivejší. Lenže on ju neodvodzoval z predstavy maďarskej nadradenosti, ale zo svojho základného presvedčenia, že udržanie starého spoločného štátneho rámca (politickej jednoty) bolo v záujme všetkých národov, ktoré žili v historickom štáte, a to aj napriek ich národnému prebudeniu. Podľa Eötvösa ani jeden národ v Karpatskej kotline nebol dosť silný na to, aby sa osamostatnil. Avšak trvalá politická jednota môže vzniknúť len vtedy, ak si ju želajú všetky uhorské národy. Postavil sa za vzdelanie a posilnenie maďarského národa sociálnymi a kultúrnymi prostriedkami, odsudzoval však násilné pomaďarčovanie.[15]
Národnostný zákon Józsefa Eötvösa nebol ani zďaleka dokonalý, nie je náhoda, že národní vodcovia proti nemu protestovali. A predsa, keď vláda neskoršie tento zákon ignorovala, jeho dodržiavanie žiadali aj slovenskí politici – čo však skôr svedčí o bezvýchodiskovosti národnostnej politiky dualizmu, než o kladoch zákona.

Politický realista, biela vrana a samotár z Andornaku[16]

Názov state nás môže mýliť, pod troma označeniami sa totiž skrýva len jediný človek: Lajos Mocsáry. Jeho prvým, pre nás zaujímavým dielom je Nemzetiség (Národnosť) z roku 1858, v ktorom svojim slovanským krajanom píše: „Hľa, my Maďari ochotne uznávame svoje chyby, ktorých sme sa dopustili voči vám a slávnostne vás odprosujeme za minulosť.“ Lebo „vykonali sme im také skutky, ktoré nemohli pokojne zniesť a ktoré nemôže pokojne zniesť človek, ktorý pozná svoje ľudské poslanie“. Podľa neho proti týmto krokom protestovali právom, ale od problémov by sa nemalo dospieť k myšlienke odtrhnutia sa. Mocsáry píše o spolužití národov v rámci štátu takto: „…vieme, že sme spolu trpeli, spolu sme sa veselili, s tým istým súvisí náš žiaľ, aj naša radosť, spolu nás trestá ruka osudu, spolu nás pozdvihne, náš osud je nerozdeliteľný. (Podobnosť s vyššie citovanou myšlienkou Lászlóa Németha je až do očí bijúca.) Podľa neho sa vedomie identity jazykového spoločenstva v podstatnej miere zakladá na spoločných dejinách, ktoré sú spoločné nielen pre Slovanov  Karpatskej kotliny, ale aj pre Maďarov.[17]

Lajos Mocsáry

Narodil sa v roku 1826 v bohatej rodine strednej šľachty. V rokoch 1846 – 1849 bol na liečení v populárnych kúpeľoch Gräfenbergu; tu sa zoznámil so slepým Wesselényim a s jeho manželkou Annou Luxovou, pochádzajúcou z Moravy. Oženil sa s ňou po Wesselényiho smrti. Potom sa vrátil do Uhorska a vrhol sa do verejného života. Od roku 1861 bol tri desaťročia poslancom uhorského snemu. V roku 1867 vystúpil proti vyrovnaniu; až do svojej smrti bol prívržencom personálnej únie a nepriateľom rakúsko-maďarských spoločných vecí. V rokoch 1874 – 1884 bol predsedom Strany nezávislosti. Naposledy sa do parlamentu dostal s podporou Rumunskej národnej strany. Po svojom odchode v roku 1892 žil až do smrti v roku 1916 na statku v Andornaku pri meste Jáger (Eger).

Svoj politický program zhrnul stručne v prvom parlamentnom prejave z roku 1861: „…naši bratia inej národnosti môžu byť presvedčení, … že sme vážne a úprimne pripravení dať im všetko, čo sa zhoduje s integritou našej vlasti“[18].  A čo to presne znamená? „1. Rokovací jazyk uhorského snemu je maďarský. 2. Na župných zasadnutiach je možné používať všetky v župe módne jazyky. 3. Jazykom riadenia a verejnej správy sú všetky v našej vlasti existujúce jazyky. 4. Samostatné školy všetkým národnostiam.“[19]  Mocsáry tieto posledné slová doplnil ešte návrhom, aby sa na univerzitách vyučovali všetky predmety vo všetkých jazykoch používaných v štáte a do viacjazyčnosti by sa zapojili aj vedecké a jazykové spolky.

Mocsáry videl správne, že ak národnostná otázka nebude úplne vyriešená, tak „na tele nášho národa ostane taká otvorená a nevyliečiteľná rana, ktorá bude svrbieť večne, bolieť naveky“.[20]  V priebehu svojho dlhého tridsaťročného pôsobenia v uhorskom sneme vytrvalo argumentoval za rozširovanie národnostných práv a proti maďarizačnej politike. Od 70. rokov 19. storočia žiadal dodržiavanie národnostného zákona z roku 1868 a bojoval proti grünwaldovskej centralizovanej štátnej moci. Kvôli svojmu bojovému vystupovaniu sa stal na konci 80. rokov v politike osamelým. Zastal sa Matice slovenskej, a preto sa jeho spolustraníci od neho v roku 1887 dištancovali a začala sa proti nemu viesť ostrá tlačová kampaň.[21]  Keďže sa politicky znemožnil, rozhodol sa odstúpiť. Maďarský historik, ktorý sa zaoberal Mocsárym, jeho význam zhrnul nasledovne: „čím viac zaostáva dualizmus z hľadiska pokroku, tým viac Mocsáryho postava, vytesaná z tvrdej žuly, stúpa stále vyššie.“[22]

József  Demmel
autor je historik

… pokračovanie nasleduje!

Redakcia madari.sk ďakuje autorom knihy Rozštiepená minulosť, že sprostredkovali uverejnenie svojich publikácií na náš portál!


1 – László Németh bol medzivojnovým maďarským mysliteľom so stredoeurópskym záberom. Pozri k tomu 12. kapitolu.
2 – NÉMETH (1973), s. 693.
3 – Spisovateľ Gábor Oláh v 30. rokoch 20. storočia napísal : „Kozmos je mojím väčším domovom; oblasť Dunaja a Tisy je mojím drahým mikrokozmom…”. Z týchto slov vytvoril Gábor G. Kemény pojem „dunajský mikrokozmos“. KEMÉNY G. (1979), s. 13.
4 – V tejto dobe boli Maďari jediným politickým národom; pri skúmaní plánov maďarských politikov môžeme rátať so šancou na ich realizáciu aspoň na principiálnej úrovni. Kým utópia môže znamenať kategóriu skúmania, ilúzia už menej.
5 – DÉNES (1992), s. 5.
6 – V Chorvátsku a v Slavónii by povolil vnútornú správu v materinskom jazyku. WESSELÉNYI (1992), s. 211-212.
<strong>7 – WESSELÉNYI (1992), s. 215, s. 218.
8 – Pravdepodobne narážal na petíciu proti maďarizácii z roku 1842, ktorú podpísali hlavne evanjelickí duchovní. Bližšie pozri RAPANT (1943).
9 – SZEMERE (1843), s. 47 – 59.
10 – KEMÉNY G. (1962), s. 375 – 377, resp. KOVÁCS (1977), s. 354.
11 – HERMANN (1998), s. 38 – 39.
12 – TELEKI (1961), s. 21 – 24.
13 – TELEKI (1961), s. 25 – 29, KEMÉNY G. (1962), s. 341, KOVÁCS (1977), s. 318 – 322.
14 – CSORBA (2000), s. 171 – 173.
15 – GALÁNTAI (1995), s. 18, resp. s. 73 – 81.
16 – Posledné dva Mocsáryho prívlastky často používa odborná literatúra na základe skorších pomenovaní. (Napríklad aj rumunský výraz „corb alb”, ktorý má podobný význam.) Prvé pomenovanie pozri KEMÉNY G. (1972), s. 29.
17 – MOCSÁRY (1858), s. 110, resp. s. 122 – 125.
18 – MOL, K2, 7. csomó, tétel nélkül, XXXIII.
19 – MOCSÁRY (1860), s. 72 – 76.
20 – MOCSÁRY (1860), s. 72 – 76.
21 – LIMPÁR (2000).
22 – Zoltána I. Tótha cituje v epilógu Gábor G. Kemény. KEMÉNY G. (1958), s. 768.