Dunajský mikrokozmos (2. časť)

Oszkár Jászi: Budúcnosť Monarchie – Pád dualizmu a Dunajské spojené štáty

Maďarské myšlienky o spolupráci národov „v dlhom 19. storočí”

 

Rozštiepená minulosť. Kapitoly z histórie Slovákov a Maďarov. Budapešť: Terra Recognita, 2008.

Pokračovanie článku: Dunajský mikrokozmos (1. časť)

„…Boh predsa len »povoláva mužov, keď je treba«“[1]

Takto si 86-ročný Mocsáry s úľavou vydýchol vo svojom liste, keď videl, že jeho práca a boj majú dôstojného nasledovníka. Adresátom listu aj povzdychu bol Oszkár Jászi.
Pre nedostatok miesta sa nemôžeme zaoberať Jásziho celou životnou kariérou.[2] Preto jeho názory na národnostnú otázku a platnosť, resp. neplatnosť jeho myšlienok predstavíme radšej prostredníctvom jeho diela Vytvorenie národných štátov a národnostná otázka (A nemzeti államok kialakulása és a nemzetiségi kérdés) a recepcie tejto knihy.

Dielo Vytvorenie národných štátov… možno hodnotiť ako vedeckú prácu, ale zároveň aj ako politický program, politický krok. Jászi – podľa vlastných slov – už vtedy dobre videl, že „idiotská politika »dvadsiatich miliónov Maďarov« vedie nevyhnutne k svetovej vojne a ku katastrofe“.[3]  Po teoretickom úvode, ktorý zaberá dve tretiny knihy, predstavuje históriu uhorskej národnostnej otázky, aktuálny stav, mocenské vzťahy zo štatistického a sociologického hľadiska a nakoniec navrhuje nasledujúce riešenie:
1. Nech má každý človek možnosť študovať vo svojom materinskom jazyku a nech sú administratívnym a súdnym jazykom všetky národné jazyky.
2. Nech má každý národ možnosť slobodne rozvíjať svoj jazyk a svoju kultúru. Tento „minimálny program“ sa mal ešte doplniť širokou demokratizáciou a industrializáciou.[4]

Oszkár Jászi

Narodil sa v roku 1875 v Carei (Nagykároly, dnes Rumunsko). Národnostnou otázkou sa začal zaoberať vďaka kríze koaličnej vlády v rokoch 1905 – 1906, ako aj počas roku 1907, ktorý bol poznačený národnou neznášanlivosťou (tzv. Lex Apponyi – Apponyiho zákony, Černová). Do dokončenia svojej spomínanej knihy z roku 1912 spracoval množstvo (domácej a zahraničnej) literatúry o vzniku a konfliktoch národov, pochodil národne zmiešané oblasti Uhorska, rozposlal mnoho dotazníkov, vyhľadal demokraticky mysliacich národných vodcov. V októbri 1918 vydal knihu s názvom Budúcnosť Monarchie – Pád dualizmu a Dunajské spojené štáty (A Monarchia jövője – A dualizmus bukása és a Dunai Egyesült Államok), v ktorej načrtol možnosť spolužitia v mnohonárodnostnom štáte po demokratickej premene. Jeho kniha bola už pri svojom vzniku politickou utópiou, ale predsa mala veľký význam, lebo poukázala na to, že „aj počas všeobecného nacionalistického pojašenia existovala v Uhorsku taká verejná mienka…, ktorá vedela rátať s ozajstnými možnosťami a bola schopná vážiť si, ba aj mať rada aj našich dnešných nepriateľov.“ Vďaka svojej práci sa stal v Károlyiho vláde v roku 1918 „ministrom“ bez kresla pre národnostné záležitosti. Úvodzovky nie sú náhodné: mal rokovať ako takmer bezmocný minister medzinárodne neuznávanej vlády, nie ako rokovací partner, skôr ako porazený súper najmä s politickými silami, ktorým vojenskí víťazi už prisľúbili suverénny štát. Preto svoje predstavy súvisiace s národnosťami nepresadil.
Po trojmesačnom ministrovaní emigroval do Viedne, neskôr do USA, kde aj zomrel v roku 1957.

Jásziho myšlienky boli kritizované aj zo strany maďarizujúcej elity, aj národnostných hnutí. Propagátori maďarizačnej politiky hodnotili ako vážny omyl myšlienku, že uplatnením jeho návrhov by sa uhorské národy prestali usilovať o osamostatnenie, vďaka čomu by potom stanovisko národností „smerovalo k jednote“. Táto myšlienka sa posilnila u Jásziho aj vďaka rozhovorom s vodcami uhorských národností. Aj po Trianone Jászi dlho trval na tom, že dohodou medzi národnosťami sa dalo zabrániť rozpadu krajiny,[5]  aj keď to vnútorné a vonkajšie faktory národnostných hnutí nepotvrdzovali. Proti jeho teórii o „organickej asimilácii“ protestovali zase národnostní publicisti. U Jásziho dostala asimilácia súvisiaca so spoločenskou mobilitou v prvom rade pozitívny dôraz a v svojom diele tento fenomén konfrontoval s takou formou asimilácie, ktorú presadzovala štátna moc. Predchádzajúcu formu asimilácie zároveň považoval za prirodzený, spontánny proces, preto ho po vydaní jeho knihy, ale aj neskôr, obviňovali z pomaďarčovania, ba dokonca jeho meno spájali aj s menom Alberta Apponyiho.[6]

Jászi teda považoval Maďarov za centrálnu politickú silu Podunajskej kotliny až do čias Trianonu. Vtedy však „prekračujúc ideu maďarskej štátnej integrity a národnej samoúčelnosti, sa dostal k myšlienke vyššieho spoločenského vedomia, k myšlienke dunajského patriotizmu. Nie kvôli absencii vlastenectva, veď svojej maďarskosti sa nikdy nevzdal, ale  pre dôkladné historické pochopenie spoločných záujmov v regióne a prepletenosť malých národov.“[7]

Tak, herolde ty svitajúcich časov

Posledná osobnosť, ktorú predstavujeme, je autor nášho motta: Endre Ady – asi najväčší básnik maďarskej literatúry 20. storočia, zároveň najväčší prívrženec spomínanej knihy Oszkára Jásziho.[8]

Zo slovenského hľadiska nebola najdôležitejšia modernosť jeho poézie, skôr jej význam, politikum sformulované v jej obsahu. O stredoeurópskej dileme píše aj v pochmúrnej básni s názvom Spoveď Dunaja, ale oveľa známejšia je tá, ktorú uverejnil 23. augusta 1908 v sociálno-demokratickom denníku Népszava: Spev maďarského jakobína. (V ústavných plánoch uhorských jakobínov sa v roku 1793 prvýkrát objavila federalizácia mnohojazyčného Uhorského kráľovstva podľa národností.)[9]   Pred Adym nemala maďarská literatúra takú významnú osobnosť, ktorá by napísala podobné verše. Básnickým jazykom hlásal program, ktorý propagoval Jászi jazykom sociológie a politiky. Uznávali ho nielen Nemaďari: spisovateľ Zsigmond Móricz v pohrebnej reči pri Adyho katafalku citoval iba jeho Spev maďarského jakobína, zarecitoval ho však od začiatku takmer do konca.[10] Básnik Pavol Országh Hviezdoslav reagoval  na túto báseň jednou zo svojich najkrajších básní s názvom Tak, herolde ty…, Adymu adresuje svoju báseň Odkaz s podnázvom Maďarským básnikom aj Martin Rázus.[11]  Rovnako nie je náhodný ani názor Štefana Krčméryho, že Ady je „veľkou osobnosťou …. duchom strednej Európy“.[12]

Epilóg: Archimedov bod demokracie[13]

Nakoniec dodávame len toľko, že u Mocsáryho, Jásziho a Adyho sa objavuje požiadavka na čo najširšiu demokraciu a rovnoprávnosť vo svojej komplexnosti. Z postoja homo moralis dospeli k tomu, že jestvujúca forma existencie národností v Uhorsku bola neudržateľná.[14]

Maďarský historik Péter Hanák zhodnotil, do akej miery boli ich názory idealistické a iluzórne: „Historik nemôže tvrdiť, že jedinou realitou je len splnená a naisto splniteľná realita. Aj možnosti, ktoré sú už dnes nereálne a nemajú šancu na realizáciu, patria medzi historické alternatívy.“ Môžeme k tomu dodať ešte toľko: „reálni politici“ tejto doby boli možno viac vzdialení od reality ako Jásziovci…

Endre Ady

Socha Endrea Adyho v Budapešti

„Tak, herolde ty svitajúcich časov,
mám jednu vôľu načim túžby zliať,
po článkoch ochabnuté osamelých;
keď žialime dnes kviľbou jednohlasou
by zajtra, dá-li Boh a šťastie smelých,
sme rovnako sme mohli radovať.“
(P.O. Hviezdoslav)

József Demmel
autor je historik

Redakcia madari.sk ďakuje autorom knihy Rozštiepená minulosť, že sprostredkovali uverejnenie svojich publikácií na náš portál!


1 – Lajos Mocsáry Oszkárovi Jászimu. Andornak, 18. mája 1912.
2 – K jeho životu pozri výbornú monografiu Györgya Litvána: LITVÁN (2003). Významná časť jeho životného diela vznikla po vojnovej porážke alebo v jej tieni, preto sa nimi nezaoberáme. Táto kapitola totiž predstavuje myšlienky a plány do roku 1918.
3 – SZARKA (1998), s. 100 – 101. JÁSZI (1989), s. 73. V spoločnosti sa používal aj politický slogan „tridsať miliónov Maďarov”.
4 – JÁSZI (1986), s. 267 – 280.
5 – JÁSZI (1986), s. 275-280, HANÁK (1985), resp. LITVÁN (1986), s. 37 – 38.
6 – SZARKA (1998), s. 102 – 104.
7 – LITVÁN (1986), s. 52, HANÁK (1984), s. 12.
8 – Slovenské preklady Adyho básní pozri napríklad ADY (1950).
9 – Ady, 1998. 1412. Interpretáciu básne Spev maďarského jakobína pozri SZARKA (1998), s. 18.
10 – KEMÉNY G. (1962), s. 580 – 582.
11 – CSANDA (1961), s. 7 – 15.
12 – KEMÉNY, G. (1962), s. 583. Originál citátu pozri: Štefan Krčméry: Andrej Ady v slovenskom zrkadle. In: Elán, 1935. č. I, s. 3 – 4.
13 – Jászi takto pomenoval národnostnú otázku. JÁSZI (1986), s. 58.
14 – Treba si pripomenúť, že Kossuth bol síce z tejto kapitoly z redakčných dôvodov vynechaný, jeho vplyv však nemožno podceňovať. Mocsáryho často označujú ako posledného Kossuthovho prívrženca, aj Jásziho plán o Dunajských spojených štátoch vychádzal z Kossuthovej Dunajskej konfederácie. Porovnaj s 5. kapitolou.