Vmesiacoch nežnej revolúcie sa zas stala všeobecnou stratégiou inštalácia s konceptuálnym fundamentom, ktorá sa stala v 90. rokoch určujúcim trendom, mainstreamom aj v umení Česko-Slovenska. Vyššie spomenutí traja umelci sa zúčastnili na najprestížnejších domácich a zahraničných (napr. Esslingen, Krems, Novara) kolektívnych výstavách slovenského umenia. Juraj Bartusz patril medzi prvých autorov z neoficiálnej scény, ktorý mohol realizovať svoju individuálnu výstavu v priestoroch SNG v Bratislave (1991). Aj novozámocké Štúdio erté, založené v roku 1987 si našlo svoje pevné miesto v nových spoločenských a umeleckých podmienkach.
Vpriebehu 90. rokov sa vypracovalo nie len na úroveň najvýznamnejšieho festivalu alternatívneho, experimentálneho a multimediálneho umenia v Česko-Slovensku, ale aj v Strednej Európe. József R. Juhász a Ottó Mészáros, organizátori a aj akční umelci týchto festivalov úspešne vykročili na medzinárodnú scénu. V spoločnosti Bartusza a Rónaiho sa zúčastnili na výstave Oscilácia (1991) v bašte č. VI. v Komárne a v Mucsarnoku v Budapešti. Okrem Mészárosa sa ostatní traja zúčastnili na veľkej hodnotiacej kolektívnej výstave Umenie akcie (1991) usporiadanej v pražskom Mánese, resp. v Považskej galérii umenia v Žiline (PGU). Avšak nielen tieto fakty potvrdzovali významnú pozíciu maďarských výtvarníkov na celoštátnej scéne. V dôsledku denacionalizácie slovenských dejín umenia sa umelci maďarskej národnosti stali súčasťou umeleckohistorického kánonu prelomu 19. a 20. storočia, medzivojnového obdobia aj vývoja po roku 1945. Konkrétnymi prejavmi tohto prelomu boli premenovanie Východoslovenskej galérie v Košiciach na Galériu Júliusa Jakobyho (1991), otvorenie stálej expozície diela J. Jakobyho, alebo otvorenie Múzea Vojtecha [Bélu] Lofflera v Košiciach (1993). Bolo samozrejmou odbornou záležitosťou, že maďarskí umelci boli zaraďovaní a pozvaní na najvýznamnejšie stále a hodnotiace výstavy najprestížnejšej výstavnej inštitúcie krajiny Slovenskej národnej galérie, ako napr. 20. storočie, 60. roky, Umenie akcie 1965_1989, Slovenská vizuálna kultúra 1970-1985.
Popri mnohých katalógoch sa celoživotným dielom týchto umelcov zaoberali aj monografie slovenských autorov, Leo Kohút spracoval dielo Františka Reichenthala (1998), Ján Abelovský zas tvorbu Júliusa Jakobyho (1994). Stále však absentuje syntetizujúce monografické hodnotenie maďarských výtvarníkov v Československu zo strany maďarských teoretikov a kritikov umenia. Možno práve z tohto dôvodu sú tieto výkony iba súčasťou slovenského umeleckého kánonu, a v prípade Maďarska je akceptovaná jedine tvorba Ilony Németh. Avšak nechýbajú maďarské štátne ocenenia pre jednotlivcov, ako Cena Mihálya Munkácsyho pre Ilonu Németh (2001) a Juraja Bartusza (2004). Maďarskí teoretici a kritici umenia, estetici doteraz poskytli iba fragmentárne výsledky svojich výskumov (štúdie, albumy, katalógy). Aj na základe týchto parciálnych výsledkov však môžeme tvrdiť, že obdobne ako u výtvarníkov, aj medzi teoretikmi prevláda nezmieriteľné bipolárne hodnotenie umenia, t. j. vzájomne sa vylučujúce, dva paralelné kánony maďarského umenia na Slovensku. Otvorený model dáva do kontextu celoživotné diela, i samotné diela s celosvetovým umením, druhý uplatňuje uzavretý model, ktorý sa dostáva do pasce autochtonity, a z odborného aspektu sa stáva irelevantným, a môže sa stať živnou pôdou pre vytváranie mýtov.
90-te roky sa stali rokmi inštalácie, neokonceptu, performancie a nových médií, k Bartuszovi a Rónaimu sa práve v tejto dekáde pripojila Ilona Németh, ktorá sa svojou prvou individuálnou výstavou Poznámky z labyrintu zo septembra 1990 stala jednou z určujúcich osobností novej umeleckej generácie na Slovensku. V nasledujúcich rokoch sa úspešne zúčastňovala na prestížnych kolektívnych výstavách, napr. v PGU v Žiline a na výročných výstavách SCCA. Autorka tvoriaca inštalácie, postfeministické diela, neskôr konfrontujúca verejné a súkromné, tvoriaca public artové práce stala sa vďaka nespočetným domácim a zahraničným individuálnym i kolektívnym výstavám laureátkou ceny Mladý slovenský výtvarník roka (udeľovanej nadáciou The Foundation for a Civil Society) za rok 1998, v roku 2001 už reprezentovala Slovensko na Benátskom bienále. Ilona Németh a Peter Rónai sa zúčastnili na niekoľkých významných medzinárodných kolektívnych výstavách. Rónai dosiahol nespočetné množstvo medzinárodných ocenení v oblasti videoplastík, videoperformancií, pri aplikovaní IT technológie vo výtvarnom umení, v oblasti postfotografie a neokonceptu, vďaka tomu vystavoval na spoločnej česko-slovenskej prezentácii v Mníchove (1992), v Aachene (1993)a v Karlsruhe (1993), dostal pozvanie na veľké medzinárodné prehliadky, ako boli Der Riss im Raum (1994) v Berlíne a Admission of Identity (1998) v Sheffielde. Ilona Németh zas vystavovala na Cross female (2000) v berlínskom Künstlerhaus Bethanien, na Sous les Ponts… (2001) v Casino Luxembourg, na Another World_Twelve Bedroom Stories (2002) v Kunstmuseum v Luzerne a na výstave Ideálne mesto v rámci 2. bienále vo Valencii (2003). Németh a Rónai reprezentovali spolu s ďalšími slovenskými výtvarníkmi Slovenskú republiku na kurátorských projektoch Aspekten & Positionen (1999) v Museum Modernen Kunst Stiftung Ludwig vo Viedni a na After the Wall (1999) v Moderna Museet v Stockholme. Práve predstavení umelci, ako aj Bartusz, Csudai a Emőke Varga (laureátka výročnej ceny Mladý slovenský výtvarník roka, 1999) sa zúčastnili na kurátorskom projekte Slovenského pavilónu na Benátskom bienále v roku 1999.
Do tejto kategórie významných celoslovenských, aj medzinárodne etablovaných výtvarníkov, tvorcov patrí bez pochýb aj performer József R. Juhász, ktorý sa v predmetnom období predstavil na všetkých významných festivaloch akčného umenia na svete. V posledných rokoch realizuje intermediálne projekty v novozámockom Kassákovom intermediálnom centre_K2IC.
Do celoštátneho výtvarného diania sa úspešne zapojili aj ďalší umelci maďarskej národnosti, napr. Adám Szentpétery, ktorý sa začiatkom 90. rokov prihlásil ku geometrizmu, solitérom môžeme nazvať aj Juraja/ Györgya Dolána, so svojimi dielami ovplyvnenými ideou kulturálneho nomadizmu z prelomu 80. a 90. rokov približujúcim archeologické nálezy dávnych historických dôb. Na konci 90. rokov a v novom tisícročí upozornili na seba aj mladí absolventi umeleckých vysokých škôl, sochár András Csillag, performerka a organizátorka festivalov Studia erté Enikő Szűcs, a najmä Roland Farkas, ktorý realizoval svoje náročné intermediálne projekty akcentujúce problém komunikácie v spolupráci s Henrikom Borárosom. Solitérom možno nazvať aj Jozefa/Józsefa Tihanyiho, bratislavského autora, ktorý upriamil na seba pozornosť svojimi meditatívnymi, filozofickými kresbami na začiatku 90. rokov, výtvarné kontakty udržiava najmä s medzinárodným zoskupením autorov MAMÜ v Budapešti.
Vceloštátnom a medzinárodnom umeleckom dianí je evidovaná aj šamorínska At Home Gallery, ktorá funguje od roku 1995 pod vedením Csabu a Suzanne Kissovcov. Od augusta 1996 organizujú svoje výtvarné, hudobné, pohybové umelecké projekty v miestnej synagóge, a od roku 2000 paralelne aj v Dome umenia At Home, ktorý sa stal miestom rezidenčných pobytov európskych, ázijských aj zámorských tvorcov. Novozámocká K-49 Gallery pod vedením Józsefa R. Juhásza a Jozefa Cseresa pôsobila iba rok (1998), avšak s kvalitnou medzinárodnou dramaturgiou z oblasti aktuálneho súčasného umenia.
Vmaďarskom prostredí sa zrodilo aj najdôle žitejšie výtvarné sympózium na Slovensku v druhej polovici 90. rokov. Stredoeurópske sympózium výtvarného umenia preMOSTenie (1997) sa konalo ako apel na rekonštrukciu mosta Márie Valérie medzi Štúrovom a Ostrihomom v rokoch najväčšej politickej izolácie Slovenskej republiky. Kým stredoeurópske sympózium sa uskutočnilo vďaka neoblomnej viere Maďarského kultúrneho inštitútu v Bratislave pod vedením Gertrúdy Kelemen a organizátorov Štúdio erté, o niekoľko rokov neskôr sa druhé, nemenej dôležité podujatie výtvarného umenia festival Kassák a MADI Dnes konalo už za inej politickej situácie. Kurátori projektu Zsuzsa Dárdai a János Szaxon Szász museli v marci 2002 zvádzať súboj s konzervatívnym vedením tej istej inštitúcie pri realizovaní konferencie a avantgardných výstav v Bratislave a v Nových Zámkoch.
Slovenská, česká aj maďarská odborná tlač pravidelne hodnotí tvorbu maďarských umelcov na Slovensku. Popri slovenských periodikách, ako sú Profil, Výtvarný život, Dart a český Ateliér a Umelec sa tejto téme najviac venujú budapeštianske odborné periodiká Balkon, Műértő a Új Művészet. V uplynulom poldruha desaťročí sa do dejín výtvarného umenia na Slovensku a v Čechách zapísali Peter Rónai a Juraj Bartusz, Ilona Németh sa stala súčasťou aj súčasného umenia Maďarska. Z maďarských časopisov na Slovensku sa najkonzekventnejšie a z odborného hľadiska akceptovateľne venoval súčasnému umeniu iba mesačník Kalligram. Mladým autorom, poslucháčom umeleckých vysokých škôl poskytol priestor na prvú prezentáciu svojich prác mesačník Szőrös Kő. Umelecký kánon Maďarska je veľmi zdržanlivý k autorom žijúcim za hranicami, prioritne aplikuje teritoriálny princíp, napriek tomu však jestvujú odborné aktivity, ktoré sa snažia vyvážiť túto jednostrannosť vo vzájomných vzťahoch. Najdôležitejšou takouto publikáciou tohto obdobia je trojzväzkový Kortárs Magyar Művészeti Lexikon [Lexikon súčasného maďarského umenia. Budapest: Enciklopédia 1999_2001, CD-ROM 2003), v ktorom sa naším umelcom a nášmu umeniu po roku 1945 venuje približne sto hesiel. Vďaka lexikónu sa naši maďarskí výtvarníci dostali aj do prestížneho SAUR Allgemeines Künstlerlexikonu.
Najuznávanejší maďarskí výtvarníci na Slovensku, ako Bartusz, Rónai, Szentpétery, Csudai, Vargová, Németh sú činní ako umeleckí pedagógovia na umeleckých vysokých školách Slovenska. Peter Rónai pôsobí aj v Brne, Ilona Németh zas v Budapešti.
Na pomedzí bipolárneho maďarského umeleckého sveta na Slovensku nachádzame Galériu súčasných maďarských umelcov (KMG) v Dunajskej Strede, ktorá je nadačnou galériou so zbierkou výtvarného umenia Maďarov v celej Karpatskej kotline, jej výstavná činnosť sa orientuje skôr na klasické polohy súčasného umenia. V tomto meste, v centre Žitného ostrova pôsobí aj súkromná galéria Art Ma od roku 1998 pod vedením miestneho sochára Györgya Lipcseyho. Z radu väčšinou amatérskych sympózií výtvarného umenia sa vymyká SYMPAT, založený fotografom Jenő Szűcsom a Ladislavom Szalaim v Patinciach v roku 1994, po úmrtí umelca_zakladateľa sa sympózium pod vedením Juraja Dolána otvorilo aj pre zahraničných účastníkov. K desaťročnej činnosti SYMPATu sa úzko viaže aj založenie Galérie Limes v Komárne, ktorá od roku 2001 poskytuje vynikajúci výstavný priestor pre autorov rôznych umeleckých ars poetík, vystavovali tu napr. Juraj Bartusz, Juraj Dolán a Peter Rónai. Maďarské umenie na Slovensku sa v hlavnom meste prezentuje podľa svojej umeleckej závažnosti v kontexte s celoštátnym umením, špecifickým miestom na prezentáciu tohto umenia sa stalo SNM_Múzeum kultúry Maďarov na Slovensku, kde výstavami Juraja Bartusza, Ilony Németh a Karola Pichlera bola otvorená Galéria v Brämerovej kúrii v roku 2003. V priebehu ďalšieho kalendárneho roka sa prezentoval ateliér Ivana Csudaiho, o.i. s dielami Dávida Baffiho, Erika Šilleho a Andrey Bartošovej. Popri veľkých štátnych galériách (SNG, VSG, GMB) iba toto múzeum nakupuje do svojej zbierky výtvarného umenia diela súčasných maďarských autorov zo Slovenska.
