Gizela Szabómihályová: Písanie historických osobných mien ako pravopisný problém


Je známe, že myšlienka ortografickej úpravy rodových mien vznikla v historických kruhoch, v súčasnosti však už nie je iba odborným problémom, lež “celospoločenským”, totiž autori nových pravidiel slovenského pravopisu, ktoré boli pripravované v osemdesiatych rokoch a vyšli v roku 1991, prevzali zásady písania historických osobných mien z uhorského obdobia slovenských dejín podľa slovenského pravopisu v zásade tak, ako boli vypracované komisiou pre historickú terminológiu pri Historickom ústave SAV. Od roku 1997 Pravidlá majú platnosť právnej normy, lebo spolu s Krátkym slovníkom slovenského jazyka a Morfológiou slovenského jazyka boli vyhlásené Ministerstvom kultúry SR za základné kodifikačné príručky – v súlade s § 2 ods. 2 zákona o štátnom jazyku.

Vo svojom príspevku sa teda zaoberám zásadne dvoma otázkami: krátko sa zmienim o tom, ako sa rieši písanie mien historických osobností v niektorých okolitých krajinách a podrobnejšie analyzujem otázku, do akej miery usmerňujú Pravidlá slovenského pravopisu užívateľov v tejto problematike.

Písanie cudzích mien sa upravuje v pravopisných pravidlách [i] ,  pokiaľ také v tom-ktorom jazyku existujú. Keďže osobné mená majú predovšetkým identifikačnú (zároveň i diferenciačnú funkciu), môžeme skonštatovať, že v prípade európskych jazykov, ktoré používajú latinskú abecedu, cudzie priezviská sa obyčajne píšu v pôvodnej podobe; z typografických dôvodov – podobne ako v slovenčine či v maďarčine – je však možné používať pôvodné písmená bez cudzích diakritických znamienok, resp. sa prepisujú písmená, ktoré sa v danom jazyku nepoužívajú [ii] . Mená panovníkov (vrátane pápežov) sa niekedy používajú v pôvodnej podobe, inokedy v preklade, napr. Georg I alebo Juraj I – je to bežné pri (krstných) menách, ktoré patria do spoločného európskeho kresťanského dedičstva.

Ak sa pozrieme na ortografickú úpravu písania uhorských šľachtických rodov a iných historických osobností z obdobia spoločných uhorských dejín v chorvátčine a v rumunčine [iii],  môžeme skonštatovať nasledovné. V rumunčine sa vlastne akceptuje autograf, napr. Gabriel Bethlen, Michael Apafi I, Francisc Rákóczi, Sigismund Báthory  – títo sedmohradskí kniežatá totiž pri podpise používali latinskú podobu mena; u ostatných maďarských osobností sa celé meno píše podľa maďarského pravopisu tak, ako ho sami používali: Lajos Kossuth, Jókai Mór, Farkas Bolyai. V chorvátčine je podobná situácia, zväčša len u tých historických osobností zo staršieho obdobia sa používa tzv. domáca podoba, ktorí boli priamo spätí s daným územím, napr. Zríniovia alebo Zrínski (Nikola Zrínski, Petar Zrínski) boli chorvátskymi bánmi; príklady na písanie mien iných osobností: palatin Wesselényi, Lajos Kossuth, Franjo I Rákóczi ale i Ferenc Rákóczi.

V pravidlách slovenského pravopisu z roku 1991 sa osobitná kapitola venuje písaniu historických osobných mien z uhorského obdobia slovenských dejín: “Mená osôb vystupujúcich v uhorskom období slovenských dejín (do roku 1918), písané doposiaľ nejednotne (zložkovým alebo maďarským pravopisom) sa píšu podľa zásad slovenského pravopisu: odstraňujú sa aj zdvojené a ďalšie nefunkčné písmená, najmä h, a kvantita v nich podlieha rytmickému zákonu. Napríklad: Pázmány sa píše Pázmaň, Rákóczi/Rákóczy sa píše Rákoci, Forgách/Forgács sa píše  Forgáč, Zichy sa píše Ziči, Bercsényi sa píše Berčéni, Nádasdy sa píše Nádašdy, Pálffy/Pálffi sa píše Pálfi, Illésházy sa píše Ilešházi, Károlyi sa píše Károli, Ghyczy sa píše Gici, Thurzo sa píše Turzo.

O písaní i, y v týchto menách platí, že po samohláskach a po všetkých spoluhláskach okrem tvrdých d, t, n sa píše i (Šemšei, Šomodi, Ebergéni, Ňári, Kohári, Čáki, Károli, Tököli).  Po tvrdých spoluhláskach d, t, n sa píše y (Erdődy, Nádašdy, Platy). Výnimkou je meno Bočkaj, ktoré píšeme zaužívanej podobe s j.

V slovenskej podobe sa píšu tie mená, ktoré sú v takejto podobe historicky doložené (Svätojánsky, Kubínsky, Palucký namiesto maďarizovaných Szentiványi, Kubínyi, Palugyai)”  (Pravidlá, 1991, s. 40).

V tejto časti sú spomenuté spolu 25 priezvísk (bez mien), v slovníkovej časti sa ani jedno takéto priezvisko nevyskytuje. Ako sa však píšu priezviská ostatných historických osobností, resp. mená konkrétnych príslušníkov týchto šľachtických rodov? Užívateľ sa má zrejme obrátiť na ďalší prameň, ktorý je uvedený v Poznámkach: “Zásady písania historických osobných mien z uhorského obdobia slovenských dejín boli vypracované v súlade so závermi komisie pre historickú terminológiu pri Historickom ústave SAV, ktoré sa prediskutovali aj za účasti ďalších historikov, literárnych a právnych historikov, jazykovedcov, archivárov a bibliografov (porov. Slovenská archivistika, 15, 1980, č. 199–211)” (Pravidlá, 1991, s. 40). V poznámkach sa odkazuje na príspevok Pavla Horvátha O potrebe a zásadách slovenskej transkripcie rodových mien a priezvisk, v ktorom sa vlastne formulujú návrhy spomínanej komisie. Ak však porovnáme zásady písania týchto mien podľa Pravidiel slovenského pravopisu a podľa návrhu komisie, môžeme zistiť dva zásadné rozdiely.

a) V návrhu komisie sa píše: “[…] úprava písania mien slovenským pravopisom sa má obmedziť len na obdobie feudalizmu (do polovice 19. storočia) a nemá sa týkať ustálených priezvisk významných predstaviteľov uhorského politického a kultúrneho života v období národných hnutí, ktorých ortografická podoba je vo verejnosti už zafixovaná” (Horváth, 1980, s. 200), oproti tomu v Pravidlách je reč o menách “osôb vystupujúcich v uhorskom období slovenských dejín (do roku 1918)”. Toto nejednotné časové ohraničenie v obidvoch analyzovaných dokumentoch prinajmenšom zneisťuje hovoriacich. Pričom je zaujímavé, že v Pravidlách sa nespomína materiál Zoznam osobných mien, upravených Historickou terminologickou komisiou (1983), ani  Slovenský biografický slovník (1986–1994), ktorý začal vychádzať v období prípravy Pravidiel a v ktorom priezviská osobností, ktorí zomreli pred rokom 1918, sa píšu v slovakizovanej podobe. [iv]

b) Komisia navrhovala používať slovenské (krstné) mená pre všetky osoby v danom období (bod 14): “Podobným spôsobom treba používať slovenské krstné (rodné) mená aj pri osobnostiach uhorského kultúrneho, politického a verejného života, bez ohľadu na to, či boli slovenskej, maďarskej alebo nemeckej  národnosti. Slovenské krstné mená by sa teda mali používať aj pri známych osobnostiach maďarského politického, kultúrneho života, ktorých priezviská zostávajú pre svoju zaužívanosť v pôvodnej podobe František Sechényi [v] , Ľudovít Kossuth, Imrich Madách, Ján Arány, Alexander Petőfi a i.” (Horváth, 1980, s. 208). V Pravidlách v kapitole Hlavné zásady písania slov cudzieho pôvodu sa ale môžeme dočítať o tom, že nezdomácnené slová sa píšu “v pôvodnej pravopisnej podobe” a “Nezdomácnené sú predovšetkým vlastné mená, a to osobné mená, t.j. rodné mená a rodinné mená (priezviská)” (Pravidlá, 1991, s. 35–36). V tejto skupine sa ako príklad uvádza aj meno Kálmána Mikszátha (1847–1910). Ak by sme postupovali v súlade s intenciami komisie, mali by sme písať meno  tohto spisovateľa ako Koloman Mikszáth [vi].

Je však známe, že Mikszáth bol poslancom uhorského snemu v “uhorskom období slovenských dejín”, dokonca pochádzal z územia dnešného Slovenska. Pravdepodobne patrí k “osobám vystupujúcim v uhorskom období”, teda v zmysle kapitoly o písaní historických osobných mien z uhorského obdobia slovenských dejín (Pravidlá, 1991, s. 40) jeho priezvisko by sa malo písať ako Miksát  (v návrhu komisie sa toto meno nevyskytuje). Podobné otázky musí položiť obyčajný užívateľ jazyka aj v prípade písania (celého) mena iných konkrétnych osobností, a to najmä preto, lebo až na niektoré výnimky v návrhu komisie sa uvádzajú len mená rodov a priezviská, nie celé mená. Podľa návrhu komisie priezvisko Wesselényi sa má písať ako Vešeléni (Horváth, 1980, s. 203), pričom významní sú dvaja nositelia tohto priezviska (rodového mena): Ferenc Wesselényi (1606–1667), známy dobrodružným dobytím muránskeho hradu, a Miklós Wesselényi (1796–1850) jeden z popredných predstaviteľov maďarského národného hnutia v 19. storočí. Postupujúc v intenciách Pravidiel pravdepodobne priezviská obidvoch osobností by sa mali písať foneticky, teda ako Vešeléni. [vii]  Z návrhu komisie však takéto písanie priezviska jednoznačne nevyplýva, lebo je tu možnosť zaradiť Miklósa Wesselényiho – podobne ako  Mikszátha – medzi “významných predstaviteľov uhorského politického a kultúrneho života v období národných hnutí” s ustálenou podobou priezviska (porov. Horváth, 1980, s. 200).

V návrhu absentuje vymedzenie okruhu “významných predstaviteľov”, ktoré majú ustálené priezviská, čo spôsobuje problémy aj v iných prípadoch. V návrhu sa uvádza okrem iného aj priezvisko Baťáni, ktoré by malo byť “poslovenčenou” formou priezviska Battyányi (Horváth, 1980, s. 203), lenže maďarské lexikóny a encyklopédie nepoznajú žiadnych Battyányiovcov, uvádzajú len Batthyányovcov a to obyčajne troch príslušníkov tohto grófskeho rodu z 19. storočia, sú to: Ervin Batthyány (1877–1934) prívrženec anarchizmu, Kázmér Batthyány (1807–1854), účastník revolúcie v rokoch 1848/49, a Lajos Batthyány (1806–1849) účastník revolúcie 1848/49, prvý ministerský predseda, popravený po páde revolúcie.  Spomenutá forma Baťáni sa vzťahuje na tieto priezviská týchto osobností, alebo nie? V súvislosti s tým môžeme citovať aj slová predsedu československej sekcie maďarsko-československej zmiešanej komisie historikov, ktorý vo svojej odpovedi na stanovisko maďarskej sekcie k pertraktovanej otázke napísal, že navrhovaná transkripcia sa nevzťahuje na ustálené priezviská významných dejateľov ako napr. “Ľ. Kossuth, Š. Széchenyi, Ľ. Batthányi [sic!], M. Táncsics [viii]  a iní” (Matula, 1988, s. 11). Ak je to naozaj tak, potom na ktoré osoby sa vzťahuje podoba mena Baťáni?

Po preštudovaní Pravidiel slovenského pravopisu a citovaných zásad komisie  ostáva otvorená aj otázka, ako by sme mali písať priezvisko Mihálya Károlyiho (1875–1955), ktorí bol politicky činný pred rokom 1918, aj po ňom: pred rokom 1918 ako Károli, potom ako Károlyi, alebo jednotne ako Károli, resp. ako Károlyi?

Ďalší problém predstavujú mená rodov odvodených od “slovenských miestnych názvov maďarskou adjektívnou koncovkou” (Horváth, 1980, s. 208), z týchto by sa mali písať v slovenskej forme tie, ktoré sú v takejto podobe (ako napr. Svätojánsky, Kubínsky, Palucký) historicky doložené (Pravidlá, 1991, s. 40), resp. ktoré majú “oporu v historickom materiáli” (Horváth, 1980, s. 209). Ako sa má ale chápať, že táto podoba je “historicky doložená”, resp. ako môže vedieť neodborník-používateľ Pravidiel, či je nejaká podoba priezviska historicky doložená alebo nie je? Odpoveď na túto otázku nie je jednoznačne formulovaná ani v návrhu komisie. Napr.  v zásadách č. 6 (nahradenie maďarských grafém gy, ty, ny slovenskými mäkkými spoluhláskami ď, ť, ň) medzi príkladmi sa uvádzajú podoby  Sentiváni  a Kubini –  a to bez ďalšieho vysvetlenia. Podľa zásady č. 15 podoby Sentiváni a Kubíni sa majú používať výlučne u “literárne činných” príslušníkov rodu. [ix]  A ako postupujeme v prípade Palugyayovcov [x], ktorí v Bratislave vlastnili vinárske závody a hotely a predávali víno značky Palugyay? Aj v prípade vína sa bude používať názov Palúcky, alebo priezvisko všetkých predstaviteľov vinárskeho rodu sa bude písať ako Palúcky, ale víno ako Palugyay?  Podobný problém vyvstáva aj v prípade značky vína Pálffy: podľa súčasnej úpravy toto rodové meno by sa malo písať ako Pálfi, lenže vinárske závody Víno Nitra spol. s r.o. dodnes vyrábajú šumivé víno pod značkou sekt Pálffy. Aj na túto značku sa vzťahuje ortografická úprava?

Zmena pravidiel písania historických osobností sú v Pravidlách odôvodnené takto: “Potreba reagovať na niektoré nové javy v používaní písomnej podoby spisovnej slovenčiny v súčasnosti sa napĺňa tým, že sa v nových PSP formulujú zásady o spôsobe jednotného písania historických osobných mien z obdobia Uhorska” (Pravidlá, 1991, s. 15), aj recenzenti privítajú túto pravopisnú úpravu ako “zjednotenie písania historických osobných mien” (Findra 1992, s. 51; podobne aj Rýzková, 1992, s. 188). Treba však položiť otázku, či týmto krokom naozaj došlo k zjednoteniu písania tzv. historických mien a do akej miery podporuje táto úprava základné ciele nových  Pravidiel slovenského pravopisu. V Predhovore Pravidiel sa totiž píše: “Vývin jazyka a ustavične rastúce úlohy spoločnosti, ktorá používa jazyk ako svoj základný dorozumievací nástroj, spôsobujú, že pravopisné pravidlá treba primerane prispôsobovať stavu jazyka a novým spoločenským potrebám. Jazykovedci zisťujú, ktoré pravopisné pravidlá alebo poučky už nezodpovedajú dosiahnutej úrovni vývinu jazyka a spoločnosti, a na základe súčasného stavu poznania formulujú nové, primeranejšie pravidlá alebo poučky. Aktuálna je i potreba pravopisnú sústavu zjednodušovať a robiť ju čo najprístupnejšou. Tieto ciele, ako aj nová situácia v príprave a skladbe kodifikačných príručiek spisovnej slovenčiny viedli slovenských jazykovedcov k rozhodnutiu pripraviť a vydať nové PSP.” (Pravidlá, 1991, s. 11) Aj inde sa píše o zjednodušení a racionalizácii slovenského pravopisu (s. 15). Z hľadiska celej koncepcie – i celej ortografickej sústavy – sú však otázne niektoré riešenia:

a) Podľa analyzovanej ortografickej úpravy sa má všade písať i (s výnimkou postavenia po tvrdých d, t, n), napr.: Čáki, Balagi, Čilagi, Gici, Giláni. Lenže  táto úprava protirečí základnej idei transkripcie: “Ustálenosť písania rodových mien a starších priezvisk v slovenských textoch možno dosiahnuť iba ich slovenskou transkripciou, t.j. ich dôslednou grafickou i hláskovou adaptáciou do systému spisovnej slovenčiny.” (Horváth, 1980, s. 201) Podľa Pravidiel (podkapitola Písanie samohlások i,í, s. 24) v domácich morfémach po k, g, ch, h sa má písať y, pričom sa medzi príkladmi uvádza aj slovo burgyňa, ktoré je nemeckého pôvodu (p. Ivanová-Šalingová – Maníková, 1983, s. 156). Ak formy ako Čáki, Balagi, Čilagi, Ciráki, Gici a pod.  by mali byť “domácimi podobami” týchto mien, prečo sa v nich neuplatňuje uvedená zásada písania ypsilonu? [xi]  Túto “nedôslednosť” si uvedomovali aj členovia komisie, lebo okrem iného sa v návrhu píše: “Písanie y by sa malo, pravda, po tvrdých spoluhláskach uplatňovať aj v koreňoch rodových mien. Keďže tu však ide v prevažnej väčšine o cudzie mená (Gici, Giláni) alebo o zhungarizované formy slovenských mien (Bestercei), jeho písanie v koreňoch týchto mien prichádza pri transkripcii prakticky do úvahy iba v ojedinelých prípadoch (Vysočáni)” (Horváth, 1980, s. 205).[xii]

b) Maďarské tzv. zložkové cz sa má nahradiť c. Podľa návrhu “túto transkripčnú zásadu treba uplatniť aj pri starších priezviskách osobností slovacikálneho charakteru,  písaných dosiaľ tiež zväčša maďarským pravopisom […]. V tejto súvislosti sa vynára aj otázka písania priezviska známeho slovenského jazykovedca Sama Czambela. Aj keď je v literatúre ustálený spôsob jeho písania, komisia sa nevyhýba ani možnosti jeho úpravy podľa uvedenej zásady (Cambel), ktorá by sa nepochybne rýchlo vžila, lebo aj novodobí príslušníci jeho rodiny si už píšu priezvisko podľa súčasného pravopisu” (Horváth, 1980, s. 202). Na základe týchto viet obyčajný užívateľ jazyka je v rozpakoch: má písať Czambel alebo Cambel? V Pravidlách na príslušnom mieste (písanie vlastných mien) sa toto meno nevyskytuje, usilovní čitatelia Pravidiel však ho môžu nájsť na strane 73 (Kapitola Veľké písmená na začiatku viet) ako Czambel. Na základe toho sa teda možno domnievať, že autori Pravidiel sa nestotožňovali s nápadom terminologickej komisie a priezvisko tohto jazykovedca sa naďalej píše s cz, aj v Encyklopédii slovenských jazykovedcov (Mistrík a kol. 1993) sa uvádza iba táto forma. Treba však poznamenať, že z rôznych iných súčasných textov je doložená aj podoba Cambel.
V prípade priezviska Pauliny-Tóth situácia už nie je taká jednoduchá. Podľa ortografickej úpravy totiž má byť odstránená “graféma h v spojení th, gh a rh, kde nemá žiadnu fonetickú funkciu, pretože nepredstavuje nijakú zvukovú hodnotu” (Horváth, 1980, s. 204) [xiii] . Podľa komisie táto úprava by sa mala uplatniť aj “pri priezvisk starších slovenských alebo na Slovensku pôsobiacich osobností”, pričom sa medzi príkladmi uvádza aj priezvisko Tóth v navrhovanej podobe Tót. Viliam Pauliny-Tóth (1826–1877) bol nielen redaktorom a spisovateľom, ale aj popredným predstaviteľom slovenského národného hnutia a v rokoch 1869–1872 poslancom uhorského snemu. Podľa ktorej zásady by sme mali postupovať v jeho prípade? Zo súčasného hľadiska je to staršia slovenská osobnosť? Alebo mali by sme vychádzať  už z citovanej tézy, že transkripcia sa nemá týkať “ustálených priezvisk významných predstaviteľov uhorského politického a kultúrneho života v období národných hnutí” (p. Horváth, 1980, s, 200)?

c) Ortografická úprava historických mien vlastne znamená odstránenie tých zložiek, “ktoré sa do týchto mien a priezvisk dostali pod vplyvom cudzích ortografií, a ich nahradenie grafickým systémom slovenského pravopisu” (Horváth, 1980, s. 201) V návrhu komisie sa vlastne hovorí o vplyve troch “cudzích” ortografií, a to maďarskej, nemeckej a latinskej. V bode 13. návrhu komisie sa ďalej píše: “Mená mimouhorských, a teda aj mimoslovenských šľachtických rodov a priezviská cudzích osobností píšeme podľa pravidiel príslušného cudzieho jazyka, s výnimkou mien, ktoré sú už u nás zdomácnené. Tak napríklad z radov poľskej šľachty u nás získali majetky príslušníci rodov Balický, Komorovský, Laský, Ľubomírsky, Opolský a Zamojský a udomácnilo sa aj písanie ich mien podľa slovenského pravopisu” (Horváth, 1980, s. 207–208). Mená ostatných poľských a českých rodov sa majú písať poľským a českým pravopisom. Podobne “podľa pravidiel slovenskej ortografie v pôvodnom znení” sa majú písať mená nemeckých rodov z Čiech a Moravy, napr. Wallenstein (nie ako po česky Valštejn). Mená významných rodov chorvátskeho a srbského pôvodu, písané doteraz maďarským pravopisom sa majú uvádzať v slovenskej forme, ktorá zodpovedá ich pôvodu (napr. Cillei ako Celsky, Garai ako Goriansky), ostatné mená podľa “tamojšej ortografie” (Horváth,  1980, s. 208).
Podľa návrhov komisie sa teda jednak rozlišuje medzi nemeckými priezviskami podľa toho, kde mali majetky: v Čechách alebo na Slovensku, lebo podľa bodu 11 priezviská “slovenských” Nemcov by sa mali prepisovať podľa slovenského pravopisu, jednak nie je jasné, ako sa majú chápať výrazy ako “mimouhorský šľachtický rod” a “zdomácnené priezvisko (meno)”. Tento problém možno demonštrovať na príklade rodového mena (priezviska) Pallaviccini. Toto meno je zaradené medzi priezviská písané podľa maďarskej ortografie (spomína sa v bode 7) a preto by sa malo písať ako Palavičini, pričom ide o rod talianskeho pôvodu, ktorá mala majetky aj v Rakúsku a Česku, medzi uhorských šľachticov bol prijatý (a dostal donáciu od cisára) Edmund Pallaviccini až r. 1827. Samozrejme aj priezvisko tohto rodu sa písalo jednotne a to taliansky. Ináč v priebehu 18.–19. storočia sa stali uhorskými “štátnymi občanmi” mnohí cudzinci – účastníci protitureckých vojen, ktorí si samozrejme ponechali pôvodné priezviská; napr. zákonom č. XXI, z roku 1792 boli prijatí medzi “uhorských vlastencov” gróf K. Pellegrini, barón E. Blankenstein, barón K. Wallisch, K. Blainville, barón P. Bolza. U všetkých týchto “nových” uhorských šľachtických rodín možno položiť otázku: boli to “mimouhorskí” alebo “uhorskí” šľachtici? Okrem toho sa stali uhorskými šľachticmi v 19. storočí, keď sa už priezviská používali v ustálenej forme a títo noví šľachtici si svoje meno ani nepísali v “maďarizovanej” forme.

Aj keď sa v návrhu komisie i v Pravidlách zdôrazňuje, že cieľom pravopisnej úpravy je zjednotiť písanie historických rodových mien a priezvisk, v skutočnosti nedochádza k ich úplnému zjednoteniu, lebo v návrhu komisie sa vyskytujú aj dubletné tvary, ako napr. Svätojánsky a Sentiváni, Kubínsky a Kubini. V súvislosti s rodmi ktorých mená boli “odvodené od maďarskej formy slovenských lokalít” sa píše: “V takýchto prípadoch je jazyková slovakizácia šľachtických rodov oprávnená a možno skutočne hovoriť napríklad o rode Kubínskych, Svätojánskych a i., ba aj o Ladislavovi Kubínskom, Petrovi Svätojánskom [xiv]  a i. s výnimkou literárne činných osobností, ktoré vydávali svoje diela pod zhungarizovanými rodovými menami (priezviskami), a preto ich treba pod týmito menami aj uvádzať (Martin Sentiváni, Mikuláš Kubíni” (Horváth, 1980, s. 209).  Lenže  títo predstavitelia svoje diela vydali pod priezviskom Szentiványi, resp. Kubinyi a vo svojom diskusnom príspevku František Sedlák (1980, s. 199) sa domnieva, že priezviská literárne alebo publikačne činných osobností by sa mali písať tak, “ako sú ich priezviská uvedené na titulných listoch príslušných literárnych diel, a  teda aj v príslušných bibliografiách”, pričom Sedlák ako príklad uvádza práve meno Martina Szentiványiho, zároveň však poznamenáva, že “by sa mohla u nás vžiť zvyklosť písať popri maďarsky znejúcom priezvisku príslušného jednotlivca aj slovenské znenie nami upraveného priezviska príslušného rodu, napr. Martin Szentiványi-Svätojánsky a pod.” Pavel Horváth neskôr uznal (1999), že zásada prepisovať meno tohto literáta vo forme Martin Sentiváni vlastne nebolo dobrým riešením a preto navrhuje uvádzať v bibliografiách jeho diela pod pôvodným menom (Szentiványi), pričom transkribovaná podoba Sentiváni by sa mala používať vo všeobecnosti. [xv]

Uvádzanie obidvoch priezvisk navrhuje František Sedlák z dvoch dôvodov: jednak to pomôže pri “identifikácii rodu spomínaného jednotlivca”, zároveň však “tým tiež dostatočne zvýrazní historická skutočnosť, že ide o príslušníkov etnicky slovenského pôvodu a prestane mýliť ich maďarské priezvisko” (Sedlák, 1980, s. 199). V prípade slovenskej transkripcie historických rodových mien sa tu ale nevynára iba otázka “identifikácie rodu”, ale aj samotného jednotlivca. Návrh komisie pre historickú terminológiu bola vypracovaná ako odpoveď na “kritickú situáciu, ktorá existuje v oblasti písania rodových mien a priezvisk v slovenskej historickej literatúre” (Horváth, 1980, s. 200) a bola adresovaná odbornej verejnosti. Lenže podľa Pravidiel by sa mali postupovať všetci používatelia jazyka, z ktorých len málokto má dostatočné vedomosti z danej oblasti. Pričom nie sú to iba “okrajové mená, najviac používané v učebniciach dejepise” ako sa domnieva recenzentka Pravidiel slovenského pravopisu Rýzková (1992, s. 188), ale mená a priezviská používané pomerne často v rôznych textoch, ako napr. dejiny miest a obcí, história budov (hradov) a pod. Pomerne veľa ľudí sa dostane do “kontaktu” s týmito menami, pričom daný (napr. maďarský, resp. starší slovenský) text nemusí obsahovať údaje identifikujúce danú osobnosť alebo rod. Je tu napríklad rodina Kubinyiovcov, ktorá bola pomerne rozvetvená, napr. Ágoston (Augustín, 1799–1873) alebo Ferenc (František 1796–1874) boli významní prírodovedci, ktorí publikovali svoje diela po maďarsky, iní po rozpade monarchie zostali v Maďarsku a tam boli publikačne činní. Keď v texte nie je časový alebo iný údaj, je naozaj ťažké zistiť, o ktorého príslušníka rodiny ide, teda ako by sa malo písať jeho priezvisko: Kubínsky, Kubini alebo Kubinyi. Sú tu však aj ďalšie úskalia. Napríklad v 19. storočí bol literárne činný istý Mihály Szentiványi (1813–1842), ktorý  pochádzal zo Sedmohradska (mal predikát sepsiszentiványi) a tam aj pôsobil. Keďže ide o menej (alebo skoro neznámu) osobu, pravdepodobne ani historikom nie je “na prvý pohľad” zrejmý, či ide o príslušníka rodu “slovenských” Szentiványiovcov-Svätojánskych, alebo ide o homonymiu inak nijak nesúvisiacich priezvisk.

Identifikáciu osoby sťažujú aj niektoré slovenské podoby mien, navrhované komisiou, napr. Celský (Cillei), Goriansky (Garai), Harhovský (Görgei) sú natoľko vzdialené od zaužívanej podoby priezviska, že obyčajný užívateľ jazyka (napr. prekladateľ) ani nevie, kde a ako by mal zistiť “zhungarizovanú” podobu priezviska. [xvi]  Podľa predkladateľov tejto pravopisnej úpravy navrhovaná transkripcia by sa mala uplatňovať len v slovenských textoch, lenže na základe uvedeného sa dalo očakávať, že slovakizované podoby sa objavujú aj v inojazyčných prekladoch, napr. v anglickej verzii informačného materiálu  o obci Halič (www.tourist-channel.sk/obce/) sa píše: “In 1767 the Earl Ján Forgáč founded the first clothing manufacture in the former Hungaria”.

Napriek tomu, že nové Pravidlá slovenského pravopisu sú v platnosti už vyše desať rokov, na základe slovenských textov, dostupných na internete môžeme hovoriť o “rozkolísanosti” písania rodových mien. Uvádzam len zopár príkladov. V materiáli o zborovskom hrade (uverejnený pôvodne  Národnej obrode) sa vyskytujú tieto podoby priezvisk (rodových mien): Rozgoňovci, Tarczayovci, Šerédyovci, Rákóczi, Thököly. V texte pôvodne uverejnenom v novinách Košický večer sa uvádzajú mená košických županov, napr. z 18. a zo začiatku 19. storočia sa mená županov uvádzajú takto: barón Ladislav Orczy, gróf Andrej Šemšei, gróf František Barkóczy, barón Ignác Eötvöš, Jozef Komáromy, gróf Ľudovít Károlyi. V iných textoch sa stretávame s plošným “poslovenčením” všetkých maďarsky znejúcich mien, pričom – ako sa už spomenulo vyššie – v zmysle návrhu komisie pre historickú terminológiu by sa malo postupovať diferencovane. A samozrejme naďalej je veľa takých textov, kde sa používajú zaužívané podoby priezvisk, napr. na webovej stránke  Úradu vlády v texte o histórii budovy sa uvádzajú mená Juraj Lippay, arcibiskup Barkóczy. Vo všeobecnosti možno povedať, že pri písaní mená rodov sa viac prejavuje tendencia k používaniu slovakizovanej formy mena, ako v prípade mien (priezvisk) jednotlivcov.

Uvedené príklady svedčia o tom, že sa v plnej miere nepresadila nová pravopisná úprava. V niektorých prípadoch sa dokonca preferuje “cudzia” podoba, napríklad už spomenutý  sekt Pálffy alebo Jesseniova Lekárska fakulta UK, ktoré svedčia o veľmi významnej skutočnosti, ktorú členovia komisie pre historickú terminológiu, resp. autori Pravidiel nedocenili: mohli by sme to nazvať pragmatickou dimenziou vlastného mena, ktorá nesporne úzko súvisí s jeho individualizačnou a identifikujúcou funkciou. Používaním značky Pálffy zrejme sa chce poukázať na to, že nie je to “obyčajné” šumivé víno, ale víno s historickou tradíciou; producenti sa pritom spoliehali i spoliehajú na to, že konzumenti (slovenská verejnosť) spájajú názov vína so šľachtickým rodom Pálffy. V prípade priezviska Jessenius výber tejto podoby (namiesto slovakizovanej formy Jesenský) zrejme bol podmienený tým, že latinská forma jednoznačne poukazuje na lekára, filozofa, humanistického vedca  Jessenia (1566–1621), teda je “vhodnejšia” na pomenovanie vedeckej ustanovizne, ako  “viacvýznamová” forma  Jesenský alebo kombinovaný typ Jesenský-Jessenius [xvii].  V tejto súvislosti možno spomenúť i slová V. Blanára o fungovaní vlastného mena v komunikácii: “Používanie vlastného mena v komunikácii predpokladá hovoriacich istú znalosť vedenia o pomenovacom objekte […]  Čo rozumieme »znalosťou vlastného mena«? V danom dorozumievacom akte sa aktivizujú činitele, ktoré spolupôsobia pri onymickej nominácii. Sú to: designátor (zvukový nosič informácie), myšlienkový obsah (vedenie o denotáte), onymická sémantika (designácia), jedinečný onymický objekt (denotát)” (Blanár, 1996, s. 153). V prípade používania latinskej formy Jessenius je pravdepodobnejšie, že prijímateľ informácie skôr identifikuje onymický objekt (teda lekára, filozofa,  humanistického vedca a pod.), ako keby hovoriaci používal meno Jesenský. Nesmieme pritom zabúdať ani na zahraničných vedcov, ktorí majú kontakty s touto fakultou a pre ktorých obsahuje viac informácií forma Jessenius ako forma Jesenský.

Úprava rodových mien a priezvisk historických osobností v tej podobe, ako sa uvádza v materiáloch historickej terminologickej komisie a následne aj v Pravidlách slovenského pravopisu je vlastne dôslednou “apelativizáciou” týchto mien: pristupuje sa k nim nie ako k propriám, ale ako k apelatívam. Ako sa už spomínalo, cieľom úpravy malo byť odstránenie “rozkolísanosti” v písaní rodových mien a priezvisk: “V písaní rodových mien a priezvisk panuje stále nejednotnosť, v literatúre sa súčasne používajú rôzne varianty toho istého mena a prevažná časť mien sa aj v súčasnosti ešte píše maďarskou ortografiou, ako by sa v tejto oblasti vôbec nebrala na vedomie existencia slovenského pravopisu a povinnosti sa ním riadiť” (Horváth, 1980, s. 200). Je však evidentné, že úprava sa nevzťahuje iba na variantné podoby rodových mien a priezvisk typu Balassa ~ Balassi, Zápolya ~ Szapolyai, ale aj na ustálené rodové mená a priezviská (napr. Apponyi, Pallaviccini a pod.) [xviii]

Komisia zdôvodnila odstránenie zdvojených samohlások a spoluhlások tým, že “stratili fonetickú funkciu, a ich písanie v menách a priezviskách sa zachovávalo iba na základe historickej tradície” (Horváth, 1980, s. 203). Pre vlastné mená je ale charakteristické, že menej podliehajú “pravopisným” zmenám, ako všeobecné mená, pričom z dedičných a iných dôvodov v prípade šľachtických rodov dochádza k ustáleniu písania priezviska skôr, ako u ostatného obyvateľstva. Ako na to poukázal napr. Erik Fügedi (1988, s. 73–74), maďarský pravopis sa formoval po stáročia, vo viacerých etapách a časť šľachtictva podobu svojho priezviska neprispôsobovala pravopisným zmenám, tradičná forma mena (ako napr. Dessewffy) mala byť práve signálom príslušnosti k šľachtickému rodu.
Je tiež otázne, prečo sa vyžaduje v návrhu komisie, aby sa pri písaní rodových mien a historických priezvisk postupovalo podľa pravidiel slovenského pravopisu. Otázka formy osobných mien nie je pravopisný problém, ale administratívno-právny: meno a priezvisko osoby by sa mali používať vo forme, ako boli zapísané do matriky, resp. ako dotyčná osoba sama používala. Treba poznamenať aj to, že  v Uhorsku od 18. storočia bolo možné zmeniť priezvisko až na základe  úradného povolenia (detailne o tom píše napr. Király, 1988, s. 56–59).

Podľa členov komisie (a zrejme i autorov Pravidiel) ustálenosť písania historických mien možno dosiahnuť “ich dôslednou grafickou i hláskovou adaptáciou do systému spisovnej slovenčiny” (Horváth, 1982, s. 201). Pričom pre vlastné mená je príznačné, že majú “viaceré zvukové vlastnosti, ktorými sa – […] – od apelatív odlišujú. Tieto osobitné zvukové vlastnosti sa prejavujú v možnostiach narúšať kombinačné a iné zvukové zákonitosti nocionálnych pomenovaní príslušného zvukového systému”  (Blanár, 1996, s. 100). V. Blanár medzi charakteristické znaky grafickej stránky vlastných mien zaraďuje aj grafické variácie priezviska, napr. Meier, Mayer, Maier, Mayer alebo Ripka – Rybka (Blanár, 1996, s. 100).

Ako sme videli, podľa novej úpravy v slovenskej forme, teda napr. ako Vrútocký, Kubínsky, Svätojánsky a pod. majú písať rodové mená, ktoré boli odvodené od slovenských miestnych názvov maďarskou adjektívnou koncovkou (Ruttkay, Kubinyi, Szentiványi), resp. u rodov chorvátskeho a slovinského pôvodu ich priezvisko má byť napísané v takej forme, “ktorá zodpovedá ich pôvodu” (napr. Cillei ako Celsky; Horváth, 1980, s. 208). Táto úprava sa vlastne opiera o to, že mnohé šľachtické rody boli pomenované na základe donácie, resp. pôvodu. Z pôvodných predikátov sa však postupne vyvinuli osobné mená, teda priezviská (o tom sa zmieňuje aj Horváth, 1980, s. 209) a v priebehu stáročí mnoho šľachtických rodín stratilo aj pôvodné majetky. V súvislosti s tým treba poznamenať, že v prípade vlastných mien sa pôvodná motivácia stráca: “V onymickej nominácii a po začlenení vlastného mena do príslušného menného systému sa stáva motivácia vecného vzťahu lexikálnym významom v zásade irelevantnou” (Blanár, 1996, s. 27). Napriek tomu autori ortografickej úpravy historických mien si vlastne zvolili cestu “oživenia” motivácie, teda pôvodu, pričom nie je vôbec isté, že u príslušníkov tej-ktorej rodiny sa tento vzťah uvedomoval.

V úvode návrhu komisie historickej terminológie sa zdôrazňuje, že “ide o ortografickú úpravu, ktorá sa netýka jazykového charakteru mien” (Horváth, 1980, s. 200; pod. aj Matula, 1988, s. 11), slovenská “transkripcia” rodových mien sa interpretuje ako čisto “technická” záležitosť, pričom sa forma vlastných mien chápe ako nepodstatná zložka jazykového znaku. V tejto súvislosti sa ale žiada citovať V. Blanára: “Na dôležitosť znenia vlastných mien upozornil už A.H. Gardiner […]. Vlastné meno funguje prostredníctvom svojej vonkajšej formy, svojho vonkajšieho kontrastu s inými slovami” (Blanár, 1996, s. 22). Juraj Dolník zasa poukazuje na to, že “[o]značujúca zložka onymického znaku má pri formovaní proprií osobitnú úlohu: vzťah používateľov jazyka k označujúcej stránke onymického znaku je zdrojom metajazykovej informácie o denotáte” (Dolník, 1991, s. 210–211). Je zrejmé, že v prípade rozličných podôb priezvisk a rodových mien ako Apponyi ~ Aponi, Nádasdy  ~ Nádašdy, Pálffy ~ Pálfi, Okolicsányi ~ Okoličiansky, Cillei ~ Celský a pod. ani metajazyková informácia sprostredkovaná grafickou podobou mena nie je, nemôže byť totožná.
Nakoniec treba položiť ešte jednu otázku: aká je onymická platnosť, teda hodnota (Blanár, 1996, s. 32) týchto slovakizovaných foriem v slovenskej onymickej sústave, či možno hovoriť o ich začlenení do slovenskej onymickej sústavy? (Ide predovšetkým o typy mien, ktoré sú uvedené v predchádzajúcom odseku.)

Podľa autorov Pravidiel slovenského pravopisu v prípade úpravy “písania historických osobných mien z uhorského obdobia slovenských dejín” sa prijímali zásady komisie pre historickú terminológiu. Medzi návrhmi komisie a zásadami písania týchto mien v Pravidlách sú disproporcie: inak sa stanovuje časová hranica uplatňovania slovenskej transkripcie; podľa návrhu komisie touto formou sa má odstrániť nejednotnosť písania rodových mien a priezvisk v “slovenskej historickej spisbe” (vrátane učebníc dejepisu), ustanovenia Pravidiel slovenského pravopisu sa však vzťahujú na všetky typy textov, pričom sa v Pravidlách táto problematika podáva v oveľa zjednodušenej forme, ako v návrhu komisie. Keď užívateľ jazyka chce napísať nejaké meno “správne”, má disponovať určitými mimojazykovými vedomosťami, resp. má prekontrolovať “slovenskú” podobu priezviska alebo rodového mena buď v materiáloch komisie (teda v štúdii P. Horvátha, v ktorom sa podávajú výsledky práce komisie), alebo u inej “autority”, ako sú napr. slovenské biografické slovníky vydané v Matici slovenskej, ako však na to poukázal napr. P. Király (1988, s. 56–61), v písaní niektorých priezvisk ani medzi týmito prameňmi neexistuje absolútny súlad.

Literatúra:
BLANÁR, V.: teória vlastného mena (Status, organizácia a fungovanie v spoločenskej komunikácii). Bratislava, Veda 1996, 250 s.
DOLNÍK, J.: Lexikálna sémantika a onomastika. (K otázke významu vlastných mien). – In. X. slovenská onomastická konferencia. Bratislava 11.–15. septembra 1989. Zborník referátov. Red. M. Majtán. Bratislava 1991, s. 209–214.
DORUĽA, J.: O historizme v písaní niektorých mien a názvov. – Slovenská reč, 51, 1986, 4, s. 211–216.
FINDRA, J.: Pravopis ako individuálny a sociálny fenomén. Nad novými Pravidlami slovenského pravopisu. – Jazykovedný časopis, 43, 1992, s. 48–53.
FÜGEDI, E.: Szakvélemény a “Történeti családi vezetéknevek átírásának irányelveiről”. – In. Szarka, L. (ed) Magyar és csehszlovák történészek eszmecseréje a régi magyar család- és személynevek, valamint helynevek írásmódjáról. Dialogue of Hungarian and Czechoslovak historians on the writing of old Hungarian family, personal and place-names. Budapest, 1988, s. 68–77.
HORVÁTH, P.: O potrebe a zásadách slovenskej transkripcie rodových mien a priezvisk. – Slovenská archivistika, 15, 1980, 2, s. 199–209.
Horváth, P.: Neuvážený návrh na zrušenie slovenskej transkripcie starých rodových mien a priezvisk. – Historický časopis, 47, 1999, 2, s. 306–315.
IVANOVÁ–ŠALINGOVÁ, M. – MANÍKOVÁ, Z.: Slovník cudzích slov. Bratislava, SPN 1983. (2. vydanie)
KIRÁLY, P.: Vélemény a történelmi Magyarország nemesi és egyéb családnevei szlovákos írásmódjának szabályozásáról. – In. Szarka, L. (ed) Magyar és csehszlovák történészek eszmecseréje a régi magyar család- és személynevek, valamint helynevek írásmódjáról. Dialogue of Hungarian and Czechoslovak historians on the writing of old Hungarian family, personal and place-names. Budapest, 1988, s. 31–67.
MATULA, V.: A magyar–csehszlovák történész vegyesbizottság csehszlovák tagozatának állásfoglalása a bizottság magyar tagozatának a régi családi és vezetéknevek szlovák átírásával kapcsolatos véleményéről. – In. Szarka, L. (ed) Magyar és csehszlovák történészek eszmecseréje a régi magyar család- és személynevek, valamint helynevek írásmódjáról. Dialogue of Hungarian and Czechoslovak historians on the writing of old Hungarian family, personal and place-names. Budapest, 1988, s. 11–14.
MISTRÍK, J. A KOL. Encyklopédia jazykovedy. Bratislava, Vydavateľstvo Obzor 1993.
Pravidlá slovenského pravopisu. Bratislava, Veda 1991, 533 s.
RÝZKOVÁ, A.: Nad novými Pravidlami slovenského pravopisu. – Kultúra slova, 26, 1992, s. 186–190.
SEDLÁK, F.: Návrh na úpravu písania priezvisk uhorských šľachtických rodov. – Slovenská archivistika, 15, 1980, 2, s. 195–198.


[i.] V tomto príspevku sa nezaoberáme právnymi aspektmi používania a písania osobných mien, je však nesporné, že meno je azda najvýraznejším znakom osobnej identity, okrem toho pomerne dávno podlieha administratívno-právnej úprave (najmä u šľachticov) a preto radikálne zásahy do formy priezvisk sú prinajmenšom pochybné. Je síce pravda, že v medzinárodných dokumentoch a dohodách o ľudských právach sa hovorí o používaní mena a priezviska u príslušníkov národnostných menšín (v tom zmysle, že príslušníci menšín majú právo používať svoje priezvisko a meno vo svojom jazyku), lenže toto právo zrejme nemajú len príslušníci národnostných menšín, ale všetci ľudia.

[ii.] V slovinčine napr. podľa jednotlivých európskych jazykov sa uvádza prepisovanie tých písmen, ktoré sú neznáme v slovinčine. V prehľade sú uvedené aj také jazyky, ako napr. horná a dolná lužická srbčina.

]iii.] Tieto krajiny sú vlastne v podobnej situácii, ako Slovensko, lebo súčasné Chorvátsko i Rumunsko boli kedysi súčasťou (úplne alebo čiastočne) Uhorska, resp. rakúsko-uhorskej monarchie.

[iv.] Na mnohé nedôslednosti v biografickom slovníku poukazuje napr. P. Király (1988, s. 59–60)

[v.] Nevedno, na základe akých dokumentov uvádzajú zostavovatelia návrhu priezvisko  Sechényi  ako “pôvodnú podobu”. Totiž ak je reč o zakladateľovi Maďarského národného múzea, tak sa jeho meno píše ako Széchényi Ferenc (1754–1820). Oproti tomu jeho syn, zakladateľ Maďarskej akadémie vied si písal svoje priezvisko ako Széchenyi István (1791–1860). Podobne nesprávne je napísané aj priezvisko básnika Jánosa Aranya.

[vi.] V Pravidlách slovenského pravopisu sa nezmieňuje o písaní (krstných) mien príslušníkov šľachtických rodín, zrejme sa považuje za “logické”, že sa píšu po slovensky.

[vii.] V návrhu komisie nie je zdôvodnená forma Vešeléni, treba však poznamenať, že Michal Godra uverejnil v Zore veršovanú povesť Vešelíni na Muráni a v ľudovej piesni Šuránská svatá Žofija sa tiež vyskytuje podoba Vešelíni. Túto formu možno vysvetliť tým, že maďarskú samohlásku é vnímajú Slováci ako í, totiž pri jej výslovnosti priestor ústnej dutiny (medzi jazykom a podnebím) je menší, ako keď sa vyslovuje slovenské é.

[viii.] V návrhu sa uvádza podoba Tančič namiesto maďarskej podoby Táncsics (Horváth, 1980, s. 205).

[ix.] Taktiež v zásadách č. 16  sa píše: “Keď sa však od 16. storočia z maďarskej formy predikátu vyvinulo osobné meno (priezvisko), musíme ho písať v jeho »oficiálnej«  podobe, pravda, podľa navrhovaných úprav pre jeho slovenskú transkripciu” (Horváth, 1980, s. 209).  Táto veta sa s veľkou pravdepodobnosťou vzťahuje iba na písanie priezvisk typu Perényi (Peréni), t.j. na predchádzajúcu vetu; nie je však vylúčená jej širšia interpretácia, niekto sa môže domnievať, že sa to vzťahuje aj na písanie mien typu Kubini.

[x.] Toto priezvisko sa v návrhu komisie neuvádza ani v “hungarizovanej”, ani v “slovenskej” podobe.

[xi.] V návrhu sa píše o zavedení “správneho písania i a y” (Horváth, 1980, s. 201), na inom mieste (s. 204) zas o tom, že pri písaní i a y “treba taktiež vychádzať zo zásad slovenskej ortografie”. V súvislosti s formou Zai sa zase vynára otázka, prečo sa píše v tejto podobe, keď ide o rod chorvátskeho pôvodu a inde sa navrhuje uvádzať tieto mená v takej podobe, ktorá zodpovedá ich pôvodu?

[xii.] Obyčajný užívateľ jazyka pravdepodobne nerozlišuje medzi výskytom ypsilonu v rôznych pozíciách (vo vnútri slova, teda v koreňovej morféme alebo v koncovke), skôr sa riadi zásadou, že po tzv. tvrdých spoluhláskach sa obyčajne píše y.

[xiii.] V Pravidlách sa píše o “nefunkčnom” h. (Pravidlá, 1991, s. 40).

[xiv.] Keďže sa v návrhu neuvádzajú ďalšie identifikačné údaje, nevie sa, ktorý príslušník rodu sa pomenúva týmto menom.

[xv.] Z hľadiska bibliografa analyzuje tento problém M. Okáliová v príspevku Historické mená ako menné autority (www.snk.sk/kniznica/11_12_2002/stand_2.html). Okrem iného píše: “Kodifikácie mien Sentiváni a Sőlősi si však naše katalógy a príručkové pramene neosvojili.” Preto navrhuje v záhlaví (katalógu alebo databázy) uvádzať podoby  Szentiványi, Martin, Szőllősi, Benedikt a Jessenius, Ján AU Jessen, Johann von. Ostatné varianty mena navrhuje uvádzať ako odkazové záhlavie: Szentiványi, Márton; Szentivani Martin; Szent-Ivany, Martin; Szentivany, Martin; Sőlősi, Benedikt; Jessenius z Jasena, Ján; Jesenius, Ján; Jesensky-Jessenius, Ján.

[xvi.] Otázne je tiež, či sa má takto postupovať aj pri prekladaní beletrie, konkrétne pri prekladaní mien literárnych postáv, napr. v románe Kálmána Mikszátha Čierne mesto (Fekete város) meno jedného z hlavných postáv, podžupana Pála Görgeyho by sa malo písať ako Pavol Harhovský?

[xvii.] Obidve podoby mena sa uvádzajú rôzne, napr. Jessenius (Jesenský), Jesenský (Jessenius), Jessenius-Jesenský, Jesenský-Jessenius. V súvislosti s “významovosťou” zvukovej podoby vlastného mena porov.: “Osobitnosť označujúcej zložky onymického znaku spočíva teda v tom, že nielen vyjadruje istý význam (podobne ako označujúce apelatívnych znakov), ale je aj významotvorným činiteľom” (Dolník, 1991, s. 211).

[xviii.] V návrhu sa občas odvoláva na to,  že  niektorá podoba mena sa “niekedy písalo” v takej forme, ako to navrhuje komisia, alebo má “oporu v historickom materiáli”, charakter týchto materiálov sa však bližšie nešpecifikuje. V. Matula v stanovisku československej sekcie zmiešanej komisie (Matula, 1988, s. 11), ako aj J. Doruľa (1986) v tejto súvislosti spomínajú slovenskú ortografickú tradíciu: v 19. storočí v slovenských časopisoch a novinách sa mená uhorských rodov písali slovenskou ortografiou. Pričom je zrejmé, že by sa malo rozlišovať medzi “prvotnými” a “druhotnými” prameňmi: ako si písali svoje priezviská sami príslušníci týchto rodov a ako o nich písali iní. Je málo pravdepodobné, že napr. Géza Kubinyi (1851–1887) zástanca maďarizácie a odporca panslavizmu svoje priezvisko kedysi bol napísal ako Kubínsky. V návrhu komisie sa neuvádzajú pramene, na základe ktorých sa tá-ktorá podoba priezviska zvolila, môžeme však vysloviť domnienku, že skôr mohlo ísť o druhotné pramene.