1.2. Faktory ovplyvňujúce postavenie územia obývaného obyvateľmi maďarskej národnosti
Dnešné sociálno-ekonomické postavenie územia južného Slovenska je spôsobené súbehom niekoľkých faktorov:
- zanedbanie rozvíjania územia v období pred rokom 1989 – socialistická industrializácia sa lokalizovala najmä do kotlinových polôh, pričom nížinovým polohám bola ponechaná len poľnohospodárska funkcia, čo bolo sprevádzané so zanedbaním investícií aj do dopravnej infraštruktúry (Bašovský 1995),
- demografické faktory – prirodzený pohyb – už od roku 1980 dochádza k úbytku obyvateľov v tejto časti krajiny v dôsledku zníženiu pôrodnosti ako aj zvýšeniu veku tu bývajúceho obyvateľstva. Región je demograficky regresívny (Gajdoš 1992, Bezák 2002, Bašovský 1995),
- demografické faktory – migrácia – v posledných dvadsiatich rokoch možno sledovať zmeny v charaktere migrácií obyvateľov južného Slovenska. Kým v 80-tych rokoch bolo územie migračne stratové v 90-tych rokoch sa zmenili migračné toky a južné oblasti krajiny sa stávajú cieľom medziregionál- nych migrácií obyvateľov, najmä juh západného Slovenska v zázemí Bratislavy (Bezák 2002), čo čiastočne podporuje tvrdenie o tom, že táto časť územia osídleného obyvateľstvom maďarskej národnosti je zo sociálno-ekono- mického hľadiska odlišná od zvyšku územia južného Slovenska.
- primárna orientácia na poľnohospodárstvo a súvisiace aktivity – pričom poľnohospodársky sektor na Slovensku bol pred rokom 1989 typický vysokou sociálnou zamestnanosťou, najmä v južných a juhovýchodných častiach krajiny s nedostatočnou ekonomickou infraštruktúrou (Buchta 2003). Prejavilo sa to po roku 1989 vysokou agrárnou nezamestnanosťou, keď sa poľnohospodárske podniky nevedeli prispôsobiť zmeneným podmienkam. Podľa Buchtu (2003) je tento segment nezamestnaných (bývalí poľnohospodárski zamestnanci) značne rigidný a ťažko sa dostáva späť na trh práce a následne sa dostáva stálo do väčšej sociálnej izolácie, najmä v hospodársky znevýhodnených regiónoch ako je región južného Slovenska (Juhoslovenská kotlina).
2. REFORMA VEREJNEJ SPRÁVY A JEJ PREJAVY NA ÚZEMÍ JUŽNÉHO SLOVENSKA
2.1. Postup reformy verejnej správy na Slovensku po roku 1989 s dôrazom na vývoj po roku 1998
Do roku 1990 verejnú správu na Slovensku vykonávala trojúrovňová sieť národných výborov (miestne/mestské, okresné, krajské). Tieto orgány boli orgánmi štátnej moci, orgánom štátnej správy ako aj orgánom hospodárskeho riadenia. Vo všetkých týchto funkciách však boli v závislosti na vyššom stupni a na centre. V roku 1990 boli národné výbory zrušené a bola odštartovaná reforma verejnej správy na Slovensku.
Prijatím Zákona č. 369/1990 o obecnom zriadení sa v rámci verejnej správy oddelila štátna správa od volenej samosprávy a začal sa používať tzv. duálny model usporiadania verejnej správy s jednou úrovňou územnej samosprávy – miestna samospráva.
Až do roku 2001 sa ďalší vývoj vo verejnej správe zaoberal len štátnou správou (boli prijaté aj viaceré novely obecných zákonov). Najskôr, v roku 1990 boli zrušené kraje ako jednotky štátnej správy a bola vytvorená nová úroveň podriadená okresnej úrovni – obvody. Územná organizácia štátnej správy na Slovensku medzi rokmi 1990 a 1996 pozostávala z 38 okresov a 121 obvodov.
V roku 1996 bola zrealizovaná reforma miestnej štátnej správy, keď úroveň obvodov bola zrušená, siete špecializovanej miestnej štátnej správy boli nahradené sieťou 79 okresných úradov integrovanej miestnej štátnej správy. Bola vytvorená vyššia úroveň miestnej štátnej správy, osem krajov. Hoci počet okresných úradov sa oproti predchádzajúcemu členeniu zvýšil, nestačil pokryť rovnomerne celé územie Slovenska vo všetkých oblastiach pôsobnosti. Z toho dôvodu bolo vytvorených 43 stálych alebo dočasných pracovísk mimo sídla okresného úradu.
Politické tlaky pri kreovaní nových okresov mali za následok vznik extrémne dispro- porcionálnych okresov. Rozdiel medzi najväčším a najmenším okresom bol 150 000 obyvateľov (Nitriansky okres – 163 419, okres Medzilaborce – 12 597 v roku 2001). Krivý a kol. (1996) upozornil na skryté súvislosti tohto územno-správneho usporiadania. Vznik väčšieho počtu okresov a ich podoba rozmnožili počet okresov s vyššou volebnou úspešnosťou vtedy vládnuceho HZDS – na územiach s vyššou volebnou účasťou HZDS boli navrhnuté okresy s menším počtom obyvateľov. Podobná paralela platí aj pre územie s významným zastúpením maďarskej menšiny.
Ak v členení platnom do roku 1996 bolo až 26,3 % z celkového počtu 38 okresov s podielom maďarskej menšiny viac ako 20 %, tak v členení po roku 1996 to bolo už len 16,5 % z počtu 79 okresov. Krivý a kol. (1996) si ďalej všimol, že ak do roku 1996 sa okresy s významným zastúpením maďarskej menšiny vyznačovali celkovo podpriemerným počtom obyvateľov, tak po roku 1996 patrili takéto okresy k tým s nadpriemerným počtom obyvateľov. Z toho hľadiska je potom zrejmé, že územné a správne usporiadanie po roku 1996 bolo z hľadiska maďarskej menšiny nevýhodnejšie ako predchádzajúce usporiadanie, keďže sa váha okresov s významným menšinovým zastúpením zmenšila.
Po parlamentných voľbách v roku 1998 sa pozornosť reformy verejnej správy obrátila na územnú samosprávu. V roku 1999 bol vymenovaný Splnomocnenec vlády pre projekt decentralizácie a reformu verejnej správy. V apríli 2000 vláda schválila Koncepciu decentralizácie verejnej správy, ktorá odporučila vytvorenie 12 krajov. V júni potom schvaľovala materiál porovnávajúci výhody a nevýhody územného členenia na 8, resp. 12 celkov.
