2.2.1. Fungovanie koalície
V súvislosti s otázkami týkajúcimi sa maďarskej menšiny je SMK v neustálom spore so slovenskými členmi koalície. Znamená to trvalé a vážne názorové nezhody, napríklad aj v otázke preambuly slovenskej ústavy. Čo sa týka obsahu a intenzity protimaďarských postojov, musíme rozlišovať medzi parlamentnou a vládnou politikou. V Národnej rade dokáže silná, národno-nacionalisticky cítiaca opozícia presadiť prijatie takých zákonov, uznesení a návrhov, ktoré sú ochotní podporiť aj niektorí predstavitelia koaličných strán. S takouto tichou podporou bolo už prijatých viacero protimaďarských zákonov napriek tomu, že SMK je členom vládnej koalície. Existencia podobných prípadov a situácií mimoriadne zaťažuje citlivé vzťahy v koalícii. V dôsledku toho už viackrát vznikla reálna hrozba, že SMK vystúpi z vlády. V prvom vládnom období bola hrozba vystúpenia z vlády silnejšia, ale aj v druhom období už viackrát došlo ku krízovým situáciám (a ešte k nim aj dochádza). Nemožno vylúčiť ani existenciu politických síl, ktoré majú záujem na tom, aby SMK vystúpila z vlády. S týmto cieľom sa (najmä v parlamente) vytvárajú účelové spojenectvá, ktoré robia pomer koaličných a opozičných síl neprehľadným, a pri hlasovaniach sa ich pričinením vytvárajú zložité situácie.15
Poučená z prvého vládneho cyklu, kladie SMK v druhom období väčší dôraz na činnosť Koaličnej rady, ktorá predstavuje permanentné politické dohodovacie fórum. SMK bola v prvom vládnom cykle najstabilnejším subjektom koalície a je ním aj v druhom cykle. Základ tejto stability tkvie vo vnútornej súdržnosti strany, v sile a stabilite jej parlamentného klubu, v stabilnej voličskej podpore a v správaní sa v rámci vládnej koalície. SMK považuje stabilitu vlády za natoľko dôležitú, že nikdy neustupuje opozícii (čo nemožno povedať o všetkých členoch koalície ani počas prvej, ani druhej vlády Mikuláša Dzurindu), ani pri hlasovaniach o nedôvere voči jednotlivým členom vlády. Lojalitu SMK voči vláde dokazuje aj to, že počas účasti vo vláde v zásadných otázkach nezmenila názor, vždy dodržiavala dohody. Ultimáta predkladala len vtedy, keď partneri prijímali rozhodnutia v rozpore s dohodami. Aj v súčasnosti Strana maďarskej koalície v slovenskej vláde sa snaží o dodržiavanie koaličnej zmluvy a o stabilitu koalície, takisto ako v prvom období.16 Toto konštatovanie platí paradoxne aj napriek tomu, že Béla Bugár ako predseda SMK viackrát – písomne aj ústne17 – vyzval premiéra Mikuláša Dzurindu, aby odstúpil, keď kvôli jeho politickému štýlu stratila koalícia v parlamente väčšinu.18
Pre obidve volebné obdobia je totiž charakteristické, že strany slovenských koaličných partnerov sa neustále oslabujú, rozpadávajú, transformujú, kvôli čomu sa situácia koalície – a tým aj vnútropolitická situácia – destabilizuje. Kvôli tomu vývoju stratila koalícia už roku 2004 parlamentnú väčšinu.19 V tejto labilnej situácii predstavuje 20 poslancov SMK opäť stabilizujúcu silu. Vo vláde sa vytvorili dva bloky, ktoré často stoja proti sebe, snažia sa vzájomne blokovať.20 Napätie v koalícii sa takto zosilňuje aj kvôli rozporom vyplývajúcim z rozdielneho politického štýlu jej jednotlivých členov. Charakter konfliktov, obava zo straty mocenského postavenia, ako aj obava z možného nastolenia inej vládnej alternatívy núti koaličných „partnerov“ k sústavným – niekedy až bezzásadovým – kompromisom.
Kvalitu koaličných vzťahov výstižne ilustruje aj záležitosť spoločného koaličného kandidáta v prezidentských voľbách. Štvorkoalícia – v dôsledku vnútorných osobných sporov a politikárčenia najsilnejšej vládnej strany (Slovenskej demokratickej a kresťanskej únie) postavila až troch prezidentských kandidátov. Jedine SMK nepostavila vlastného kandidáta a sústavne kritizovala svojich troch partnerov za ich krátkozrakosť. Je celkom prirodzené, že z prezidentských volieb vyšiel ako víťaz jeden z kandidátov opozície. Takáto miera nedostatku koaličnej súdržnosti sa môže stať aj osudovou. Prezidentské voľby, najmä ich výsledok, ako aj strata parlamentnej väčšiny sú faktory, ktoré postupne destabilizujú pomery vo vládnej koalícii. Bezzásadové dohody a „handlovanie“ sa stávajú reálnou možnosťou, ba nutnosťou.
Napriek tomu, že politici SMK sú už druhý raz členmi slovenskej vládnej koalície, neustále pociťujú nedôveru zo strany slovenských členov koalície, ktorí ich stále považujú za akýsi cudzorodý element. Príčinu tohto postoja Slováci odôvodňujú absenciou lojality Maďarov voči slovenskému štátu a slovenskej vláde. Táto nedôvera sa najviditeľnejšie prejavuje v prípadoch reprezentácie Slovenska na medzinárodných fórach.21 Kvalita vzťahov v koalícii je z pohľadu SMK – aspoň podľa výpovedí jej predstaviteľov – aj v druhom cykle práve taká problematická, ako v prvom volebnom období, z mnohých aspektov je dokonca horšia. Predseda strany Béla Bugár kvôli tomu niekoľkokrát aj pozdvihol svoj hlas.22
Vládnu pozíciu SMK nesťažujú len vnútorné problémy, ale aj zahraničná politika maďarského štátu, viaceré kroky maďarskej vlády, ktorých zámerom je pomoc maďarským menšinám za hranicami Maďarska. Napätie v tejto záležitosti vrcholilo začiatkom roka 2002, keď maďarský parlament prijal zákon o žijúcich v susedných štátoch, a keď vo februári 2002 maďarský premiér Viktor Orbán vyslovil očakávanie, že zo slovenského a českého právneho poriadku budú odstránené účinky Benešových dekrétov. Tieto dve kauzy neohrozovali až natoľko manévrovací priestor SMK vo vláde, ako skôr spôsobili zosilnenie atmosféry nedôvery. Na obranu slovenských národných záujmov (územie, suverenita, zvrchovanosť) voči Maďarom vystúpila nielen národno-nacionalistická opozícia, ale aj politici vládnej koalície na čele s premiérom a s kresťanskodemokratickými politikmi.
