Karol J. Mészáros: Šport


J. MÉSZÁROS, KAROL. Šport. In Madari na Slovensku (1989 – 2004). 2004, Fórum inštitút pre výskum menšín.

Súťaživé športy sa na území dnešného Slovenska objavili už v druhej polovici 19. storočia, na prelome storočia však došlo k zvýšeniu počtu športových klubov. Ako najstarší športový spolok (1880) je vedený Bratislavský telovýchovný spolok (Pozsonyi Torna Egylet – PTE). Medzi mestá, ktoré mali orga-nizovaný športový život sa dostali aj Šahy a Fiľakovo. Najväčšie športové osobnosti tohto obdobia – atléti Alojz Szokoly (Szokoly Alajos, 1871 – 1932) a Mór Kóczán (1885 – 1972), plavec Zoltán Halmay (Halmay Zoltán, 1881 – 1956) a športový strelec Alexander Prokopp (Prokopp Sándor, 1887 – 1964) – sa narodili na území dnešného Slovenska, ale olympijské medaily získali v maďarských farbách. Otázka, kam vlastne patria, vyvoláva ešte aj dnes diskusie medzi olympijskými výbormi obidvoch krajín.

Po vzniku Československa (1918) došlo k rozvoju slovenského športu a v rámci neho aj maďarského menšinového športu. V období medzi dvomi vojnami „sa v našom menšinovom živote uskutočnilo menšinové sebaurčenie len v športe“ – píše Lajos Turczel v publikácii Magyar sportélet Csehszlovákiában 1918 – 1938 [Maďarský športový život v Československu 1918 -1938]. Vytvoril sa športový život na národnostnom základe s rovnoprávnymi športovými zväzmi. Roku 1921 vznikol Maďarský futbalový zväz v Československu (Csehszlovákiai Magyar Labdarúgó Szövetség) (s 34 klubmi, s futbalovým životom organizovaným v jednotlivých krajoch, so samostatnými majstrovstvami), o sedem rokov neskôr zas Maďarský telovýchovný zväz v Československu (Csehszlovákiai Magyar Testnevelő Szövetség). O desať rokov neskôr mal zväz už 200 telovýchovných jednôt a 12 tisíc registrovaných členov; v tomto čase kulminoval maďarský športový život na Slovensku. Tento rozkvet však preťalo vypuknutie druhej svetovej vojny a potom už spoločenské zriadenie v Československu neumožnilo športovanie na národnostnom základe. Maďar na Slovensku – výnimkou je len prijatie ďalšej štátnej príslušnosti – dodnes nemá inú možnosť ako súťažiť pod značkou celoštátnych (česko)slovenských zväzov, lebo v prípade vhodnej pripravenosti sa mu len takto ponúka príležitosť dostať sa na medzinárodné kolbištia.

VŠahách roku 1902 vznikol Hontiansky športový klub (Honti Sport Club). Markantnou osobnosťou tejto organizácie bol Alojz Szokoly (roku 1896 získal na aténskej olympiáde v behu na 100 metrov bronzovú medailu). Pri príležitosti osláv 100. výročia organizovaného športu v tomto malom meste v roku 2002 Ferenc Révész zorganizoval jedinečnú výstavu, na ktorej sa stali stredom pozornosti okrem Alojza Sokola aj dvaja paralympici: Štefan Bogdán (je viac ako stonásobný atletický majster Slovenska na invalidnom vozíku, v roku 1992 získal na paralympiáde v Barcelone bronzovú medailu v hode oštepom) a Ladislav Gáspár (paralympijský majster i medailista v stolnom tenise – Atlanta 1996, Sydney 2000, Atény 2004).

Vpolstoročí, ktoré predchádzalo nami skúmanému obdobiu, malo Slovensko veľké maďarské športové osobnosti i významné úspechy klubov. Vo futbale to boli napríklad Ladislav Kubala, významný tréner Karol Borhy, Juraj Szikora, spomínaný aj ako biely Pelé, Jozef Móder a Koloman Gogh, ktorí roku 1976 získali titul majstrov Európy, ako aj trojnásobný československý kráľ strelcov Ladislav Józsa (1972/1973 – 21 gólov, 1973/1974 – 17 gólov, 1976/1977 – 18 gólov). Ako družstvo bol najúspešnejší dunajskostredský DAC: od roku 1985 hral v najvyššej súťaži, o dva roky neskôr získal Československý pohár a dostal sa na európsku klubovú scénu, v roku 1988 uzatváral sezónu maj-strovskou bronzovou medailou.

Vlete roku 1969 vznikol v Topoľníkoch hádzanársky oddiel pod vedením Pavla Németha, od roku 1972 má klub ženské družstvo, ktoré síce nezískalo majstrovský titul, ale má štyri druhé (1981/1982, 1983/1984, 1992/1993, 1993/1994) a dve tretie miesta (1984/1985, 1988/1989) v I. lige a popri tom sa môže pýšiť aj tromi československými pohárovými víťazstvami (1978, 1984, 1994). Sedemnásť sezón hralo v najvyššej súťaži a raz sa dostalo až do finále európskeho pohára.

Jedinečných je dvadsaťpäť majstrovských titulov košického vodnopólového družstva ČH v šesťdesiatych až osemdesiatych rokoch minulého storočia. Tvorca úspechu, Ladislav Bottlik, je najväčšou domácou osobnosťou vodného póla po druhej svetovej vojne.

Už po druhej svetovej vojne zapustil korene v Galante box, ale v organizovanej podobe existuje od roku 1969. Družstvo zaznamenalo svoje najväčšie úspechy v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch. Najprv sa dostalo roku 1973 do československej I. ligy, orok neskôr do najvyššej súťaže družstiev, do extraligy. Bez prerušenia pôsobilo v prvej lige deväť rokov; roku 1983 vypadlo, ale ešte dvakrát sa vrátilo medzi najlepších. Roku 1990 sa už neprihlásilo do majstrovstiev, jeho členovia súťažia len ako jednotlivci. Jeho najväčšie osobnosti: Imrich Vígh (pôsobí v tejto disciplíne už od roku 1947, aj roku 1969 stál pri organizovaní klubu), Ladislav Porozsnyák (pracoval ako tréner), Ladislav Karácsony, Ľudovít Gyerák, Pavol Kovács, Tibor Stojka a Karol Orel.

Spomedzi najväčších športových osobností po druhej svetovej vojne nemožno zabudnúť na Imricha Bugára (prvý majster sveta v hode diskom – Helsinky 1983, majster Európy – Atény 1982, držiteľ striebornej medaily z moskovskej olympiády 1980), ktorý pochádza z obce Ohrady na Žitnom ostrove, ale žije v Prahe, na Evu Šuranovú-Kuczmanovú z Veľkého Blahova (získala bronzovú medailu v skoku do diaľky na mníchovskej olympiáde 1972), Pavla Szikoru (v osemdesiatych rokoch patril medzi najlepších na svete v chôdzi na 50 km, roku 1987 dosiahol na tejto trati najlepší čas), Katarínu LokšovúRáczovú (najväčšia osobnosť ženského šermu v desaťročiach po druhej svetovej vojne, drži-teľka striebornej medaily z majstrovstiev sveta Hamburg 1978, dvanásťnásobná majsterka v šerme fleuretom), zápasníka Jozefa Schwendtnera z Dunajskej Stredy (juniorský majster sveta vo voľnom štýle – 1983), stolného tenistu Rolanda Vímiho z Trhovej Hradskej (držiteľ bronzovej medaily v družstve na majstrovstvách sveta – 1991), kanoistu Csabu Orosza zo Šamorína (dvojnásobný finalista na olympiáde v Atlante: na 1000 metrov – 7. miesto, na 500 metrov – 8. miesto).

Organizovaný športový život nebol na zmenu politického systému v roku 1989 pripravený. Bašty úspechu na južnom Slovensku (DAC, ženský hádzanársky klub v Topoľníkoch) postupne stratili štedrých sponzorov, ktorí ich podporovali na príkaz štátostrany, ako boli roľnícke družstvá a štátne majetky na Žitnom ostrove. Museli existovať z toho, čo im ostalo, tento zdroj však postupne vysychal a niekdajšie úspešné kluby zmizli z najvyšších súťaží Slovenska.

Nový spoločenský poriadok a následné rozdelenie Československa zúžili aj ekonomické pole pôsobnosti, čo spoločne prinieslo úpadok vrcholového športu na južnom Slovensku. Tento proces, ktorý sa ešte stále neskončil, bezprostredne vyvolal i posilnil materiálny úpadok. Znížili sa štátne dotácie, v niektorých oblastiach boli zrušené. Súčasne však nepripravenosť súkromnej sféry a jej slabá chuť podporovať šport tiež prispeli k strate pozície vrcholového športu v regióne.

Od roku 1904 je registrovaný Dunajskostredský atletický klub (DAC). V čase zmeny režimu to bol klub, kde vyvíjalo činnosť viac oddielov. Popri futbalovom oddieli existoval v klube hádzanársky, zápasnícky, atletický a stolnotenisový oddiel. Roku 1987 sa futbalový oddiel osamostatnil, a aj ostatné oddiely sa vydali na samostatnú dráhu. Futbalisti sa po mocenskom zvrate v roku 1989 dali z núdze na profesionálnu dráhu. Ešte štyri sezóny pobudlo družstvo v 16-člennej československej I. lige: 1989/1990 (14. miesto), 1990/1991 (9. miesto), 1992/1993 (4. miesto).

Vnajvyššej súťaži samostatného Slovenska si zahrali Dunajskostredčania bez prerušenia päťkrát: 1993/1994 (3. miesto), 1994/1995 (4. miesto), 1995/1996 (10. miesto), 1996/1997 (14. miesto) 1997/1998 (16. miesto), potom účinkovali rok v druhej lige, ale z prvého miesta sa ihneď vrátili naspäť do I. ligy, kde skončili na 14. mieste (1999/2000) a opäť vypadli. Odvtedy účinkovali v druhej najvyššej súťaži, ktorú v roku 2006 opúšťali.

Uplynulé poldruha desaťročie malo a má aj vynikajúcich futbalistov: Szilárd Németh z Komárna (dostal sa do najvyššej anglickej súťaže, bol hráčom Middlesbrough), Attila Pinte (hral v Maďarsku i v Grécku), Július Simon (pôsobil v Rakúsku) a Zsolt Hornyák (hral aj v Rusku). Domáci futbal registruje Karola Peczeho, pochádzajúceho z Gemera ako vynikajúceho trénera, ale ako odborník si získal už dobré meno v Poľsku, v Maďarsku, ale aj v Turecku i v Grécku.

Spomedzi iných družstiev DAC-u dosiah  lonajviac úspechov hádzanárske družstvo mužov, ktoré pôsobilo tri sezóny (1994/1995, 1995/1996, 1996/1997) v najvyššej slovenskej súťaži. Sľubná výchova talentov prebiehala na základnej škole na Hviezdoslavovej ulici pod vedením Michala Pogánya, kde zapustila korene atletika. Hajnalka Véghová, Áron Szmuda, Matej Méhes, Renáta Medgyesová a ďalší robili postupné pokroky, ale skutočné úspechy ich ešte len čakali, keď klub odrazu zmizol zo slovenskej atletickej scény. Roku  2003sa na celoštátnych majstrovstvách nezúčastnil ani jeden člen klubu. Zápasníci vyniklivo voľnom štýle, ich najznámejším predstaviteľom je viacnásobný olympionik Štefan Fernyák.

Aj ženské hádzanárske družstvo v Topoľníkoch, ktoré bolo známe po celej republike ina medzinárodnej scéne, sa stalo obeťou nedostatku financií. Po roku 1989 sa za dva roky dostalo na hranicu likvidácie, ale roku 1992 oddiel po dobrovoľnom rozhodnutí vystúpil z klubu, aby ho mohla prevziať komárňanská súkromná firma Coimpex, ktorá ho chcela dostať do špičky Európy. Majitelia nakúpili dovtedy nevídané množstvo kvalitných hráčok a pri prvom pokuse získali striebornú medailu v poslednom ročníku spoločnej československej ligy. O rok neskoršie zopakovali svoje druhé miesto, ale už v slovenskej najvyššej súťaži a získali k nemu aj Slovenský pohár. Majitelia však vo vidine úspechu vohnali dedinu do obrovských dlhov (len telovýchovnej jednote ostalo po nich 15,4 milióna korún dlhu) a po dvoch rokoch sa hádzanej otočili chrbtom. Oddiel znova patril dedine a keď sa objavil Jozef Bors ako sponzor, družstvo mohlo pokračovať v prvej lige. Po jeho odchode sa hádzaná dostala do rúk trnavskej firmy Rimapol. Keď namiesto finančnej pomoci prichádzali len samé sľuby, dostali sa Topoľníčanky na posledné miesto. Ešte rok sa pokúšali zabojovať v II. lige, potom roku 1999 majstrovstvá opustili, zaniklo ženské družstvo, ale neskoršie sa opäť prihlásilo do súťaže a v súčasnosti hrá v tretej najvyššej súťaži.

Podľa príkladu Topoľníkov v sedemdesiatych rokoch minulého storočia zapustila hádzaná korene aj v Nesvadoch (pričinením Eugena Vlahyho), v Dunajskej Strede (Ján Szenczi), v Kolárove (Michal Mahor) a v Zlatnej na Ostrove (František Fábián, Karol Tóth). Tento šport dodnes hrá v súťaži najvyššie družstvo Zlatnej na Ostrove: v deväťdesiatych rokoch už bolo v I. lige a aj roku 2004 ich odradil od účasti v spoločných slovensko-českých majstrovstvách len nedostatok peňazí.

Samostatnú cestu k úspechu si kliesnilo ženské hádzanárske družstvo v Šali, ktoré je najsilnejšou domácou ženskou baštou tohto športu: za viac ako šesť desaťročí existencie získalo jedenásť majstrovských titulov (z toho tri československé, ostatné slovenské), posledný roku 2004 spolu s pohárovým víťazstvom.

Športový život v Komárne od deväťdesiatych rokov nabral nový dych a čoraz viac sa rozvíja. V obnovenej kajakárskej ríši po Attilovi Szabóovi vyrástli ďalší majstri sveta. Do roku 2004 získali Michal Riszdorfer a Juraj Bača šesť, Richard Riszdorfer a Erik Vlček štyri tituly majstrov sveta. Dva roky (2001 -2003)boli v štvorkajaku na svete neporaziteľní. Éva Ódorová je prítomná v európskej elite stolného tenisu, na Slovensku je už roky najlepšou hráčkou. Medzi najlepšími hrá aj mužstvo basketbalistov (od roku 2000), dlhší čas mužské vodné pólo (jeho najznámejšou osobnosťou je Štefan Gergely (Gergely István), ktorý roku 2003 získal maďarské štátne občianstvo a odvtedy sa stal už majstrom sveta – 2003), mužský oddiel stolného tenisu a šachový klub Hoffer (od roku 2002), ktorý ako nováčik získal slovenský majstrovský titul. Od roku 2001 do roku 2004 hralo medzi najlepšími ženské volejbalové družstvo VC (veľkým vzorom z minulosti je Jutka Bendeová, ktorá získala titul majstra Európy). Zo športovej kroniky mesta nemožno vynechať box, ktorý sa roku 2004 znovu objavil v slovenských majstrovstvách súťaži družstiev.

VKomárne sa box udomácnil ešte v tridsiatych rokoch minulého storočia ako jeden z najúspešnejších športov a jeho pretekári získali nespočetné množstvo celoštátnych majstrovských titulov. Zlaté časy komárňanského boxu sa viažu v prvom rade k menám trénerov Karol Jádyho a Alexandra Kovácsa.

Všportovom živote Šamorína nepatrí futbal medzi najväčšie skvosty. Šermiarsky klub je skoro jedinou baštou výchovy fleuretistov na Slovensku. Jeho základy položil roku 1962 v tomto žitnoostrovskom meste Oskár Forgács, nestor československého šermu. Jeho niekdajší žiaci sa rozpŕchli po celej krajine. Arpád Érsek, ktorý sa špecializoval na kord, vychoval zo svojho syna, Attilu v Bratislave juniorského majstra Európy (2003 – Poreč). Vďaka niekoľko desaťročí trvajúcej trénerskej práci Štefana Székelya sa aj kajakári môžu pýšiť výchovou dorastu. Osem rokov bolo v I. lige družstvo basketbalistiek, ktoré od roku 1994fúziou s bratislavskými klubmi udržiavalo svoje miesto v najvyššej súťaži. V roku 2002 však z I. ligy vypadlo a rozpadlo sa, hlavne pre nedostatok financií.

Po piatich rokoch sa roku 2004 dostalo znova do I. ligy rimavskosobotské futbalové družstvo. Predtým bez prestávky odohralo tri sezóny (1996/1997 – 12. miesto, 1997/1998 – 6.miesto, 1998/1999 – 15. miesto) v najvyššej triede. V bohatej športovej kronike gemerského mesta sa na významnom mieste nachádza titul slovenského majstra družstiev šachistov Slovana (1995) a dve bronzové medaily z paralympiád (Barcelona 1992, Atlanta 1996)v päťboji telesne postihnutého atléta Františka Gôdriho.

Všportovom živote Košíc ešte stále prekvitá hokej, hádzaná mužov a basketbal žien, v kulturistike malo i má mesto svetové špičky aj po ére Ladislava Klériho (päťnásobný majster Československa), veď Jaroslav Horváth a Igor Kočiš získali titul majstrov sveta, Kočiš aj štyrikrát. Najväčší, i keď prechodný úpadok sa ukazoval vo futbale: Lokomotíva a 1. FC (predtým VSS, VSŽ) sa dostali až do III. ligy, hoci 1. FC získal v deväťdesiatych rokoch aj dva majstrovské tituly (1996/1997, 1997/1998) a hral aj v Lige majstrov. V lete 2004 sa však zlúčil s klubom z Ličartoviec, a o dva roky neskôr sa vrátil do najvyššej súťaže.

Významnou baštou vo výchove vzpieračského dorastu na južnom Slovensku je klub vo Veľkom Mederi, ktorého základy položil roku 1961 Evald Krajčovič. Na majstrovstvách družstiev účinkovali vzpierači Žitného ostrova v československej I. lige dospelých dvakrát (1989, 1992), v súťaži jednotlivcov si v osemdesiatych rokoch obliekli dres víťaza Ladislav Juhász, Oskar Patasi a František Szabó. Neskôr sa oddiel preorientoval na výchovu dorastu. Na úrovni študentov a mládeže ich družstvá od roku 1995 vystupujú na popredných miestach, od roku 2001 patria k najlepším vzpieračom Slovenska. Ich vedúcim je Ľudovít Buzgó.

VLučenci sa datujú začiatky basketbalu do prvej polovice päťdesiatych rokov. Kronikári spájajú udomácnenie tohto športu s menom Tibora Dobrockého, ale spomína sa aj meno známeho slovenského básnika Andreja Plávku. Novohradské mesto sa dlho venovalo hlavne výchove dorastu, ale v deväťdesiatych rokoch nastal zvrat: družstvo dospelých mužov sa dostalo do I. československej ligy a od roku 1993 do roku 1998 hral v slovenskej I. lige. Potom klub vylúčili zo súťaže, neskoršie sa družstvo zorganizovalo znova s iným finančným zázemím. Pod logom E.S.O. sa dostali Lučenčania dvakrát až po majstrovský titul (2004, 2006). Ďalšie medailové umiestnenia: 2. miesto – 2003, 3. miesto – 1993 a 2002. Najvýznamnejšie osobnosti: Viktor Lepáček, Július Dvorský, Vít Slezák, ing. Marčok, Attila Baláž, Peter Jančura, Jaroslav Skála a Stanislav Votroubek.

VGabčíkove je od roku 1960 obľúbeným športom zápasenie, k opätovnému zorganizovanu klubu došlo roku 1979 a za posledné dve a pol desaťročia sa táto žitnoostrovská obec stala základňou výchovy dorastu v grécko-rímskom zápasení pod vedením Ondreja Rákócziho st. Najväčší úspech sa jednoznačne spája s menom Attilu Bátkyho: po striebornej medaile na juniorských majstrovstvách sveta získal roku 2003 – už vo farbách trenčianskej Dukly – bronzovú medailu na majstrovstvách sveta. Medailisti rovnakej vekovej kategórie z majstrovstiev sveta sú Balázs Varga (do 20 rokov: 2. miesto – 1992, Kolumbia) a Peter Gazsó (kadet: 3. miesto – 1995, Chicago). Najväčšie osobnosti: Attila Bátky, Peter a Marián Gazsóovci, Tomáš Karika, Blažej Varga I, Blažej Varga II, Tomáš Varga, Lehel Németh, Ondrej Rákóczy ml., Peter Csörgő, Kristian Meton, Marián Nagy, Ivan a Csaba Farkasovci.

VNových Zámkoch sa ešte v roku 1907 udomácnila hádzaná, od roku 1949 sa začal klubový život v dvoch líniách, vždy existoval jeden mestský a jeden závodný klub. Dlho bola v popredí výchova dorastu: dvakrát boli majstrami republiky dorastenky (1953, 1954), v poslednom desaťročí dosiahli úspechy dorastenci. Z tohto základu mohlo čerpať družstvo mužov v spoločnej česko-slovenskej súťaži, v HIL-ke. Družstvo mužov sa roku 1990 dostalo do I. ligy, odvtedy bolo trikrát tretie na spoločných česko-slovenských majstrovstvách (2001, 2002, 2003), čo je súčasne doteraz najväčšou sériou úspechu novozámockého hádzanárskeho družstva.

Aj v menej známych športových disciplínách sa za uplynulého poldruha desaťročia našli majstri sveta či Európy: Gergely Csölle (kuchár, sa stal majstrom sveta profesionálov organizácie WKA v kick-boxe v skupine do 86 kilogramov – 2000, Praha, zomrel v roku 2005);

Erik Varga (vysokoškolák z Mostovej bol juniorským majstrom sveta v trape – 1994, Fagnano, Taliansko);

Ján Szojka (zrakovo postihnutý športovec z Moldavy nad Bodvou získal striebornú medailu na paralympiáde v súťaži tandem pre nevidiacich a slabozrakých – 2000, Sydney);

Ľudovít Kocsis (karatista zo Žiharca sa stal majstrom Európy v kategórii 16-17-ročných v disciplíne kata – 2000, Kaliningrad);

Tomáš Balogh (šachista z Nových Zámkov sa stal medzinárodným majstrom – na Slovensku ich je spolu 16, majster Slovenska jednotlivcov – 1998, trojnásobný majster v súťaží družstiev: 1998 – Bestex Nové Zámky, 2003. 2006 – Hoffer Komárno, na majstrovstvách Európy mládeže 10. miesto, na maj-strovstvách sveta 21. miesto).

Pri písaní mojej práce mi poskytli užitočné informácie Ľudovít Buzgó, Titanilla Bodová, Ladislav Zsigárdi, Zoltán Szabó, Ján Mižúr, Ivan Zelenák, Ondrej Rákóczi st. a Elemír Ponesz. Touto cestou im vyjadrujem svoje poďakovanie. – K. J. M.

 

LITERATÚRA

Batta, György: Tizenöt sportriport [Pätnásť športo-vých reportáží]. Bratislava: Madách 1973.

Batta, György: Gólok és érmek: Sportriportok [Góly a medaily: Športové reportáže]. Bratislava: Madách 1989.

Batta, György: Arcok a sportévszázad színpadáról [Tváre zo scény storočia športu]. Komárno: Mesto Komárno 1997.

Batta, György: Szikora, a fehér Pelé [Szikora, biely Pelé]. Komárno: UFO Agency 1995.

Štefan Horváth: Šport okresu Dunajská Streda. II. Dunajská Streda: SZTK, pracovisko Dunajská Streda 1997.

Németh, Pál: Kézilabda szívközelből [Hádzaná od srdca]. Dunajská Streda: Nap 2001.

Turczel, Lajos: Magyar sportélet Csehszlovákiában 1918 – 1938 [Maďarský športový život v Čes-koslovensku 1918 – 1938]. Bratislava: Madách

1992.

Svet deväťdesiatich minút. Z dejín československého futbalu. II. diel 1945 – 1980. Bratislava: Šport 1981.

(Preložila Štefánia Kecskeméthyová)

J. MÉSZÁROS, KAROL. Šport. In Madari na Slovensku (1989 – 2004). 2004, Fórum inštitút pre výskum menšín.