In Madari na Slovensku (1989 – 2004) / Magyarok Szlovákiában (1989-2004). Editori: József Fazekas, Péter Huncík. Šamorín: Fórum inštitút pre výskum menšín. 2004.
1. Občianske iniciatívy pred rokom 1989
Rozvoj vlastných inštitúcií je pre maďarskú menšinu na Slovensku z hľadiska zachovania jej svojbytnosti a posilňovania jej identity otázkou kľúčového významu. Maďarské menšinové inštitúcie prešli po roku 1989 významnými zmenami; výskum menšinového „inštitucionálneho bytia“ sa však za ostatného poldruha desaťročia – akokoľvek prekvapivým sa toto konštatovanie môže zdať – takmer ani nezačal.[1]
Prvou maďarskou mimovládnou organizáciou, ktorá na Slovensku po zmene politického zriadenia vznikla a rozvinula – i keď ešte v rámci Csemadoku – samostatnú činnosť, bola Etnografická spoločnosť Maďarov v Československu (9. decembra 1989, Bratislava). Ešte pred vznikom zmienenej odbornej spoločnosti boli založené nasledovné organizácie: Maďarská nezávislá iniciatíva (18. novembra 1989, Šaľa), Zväz maďarských študentov (22. novembra 1989, Bratislava) a Fórum Maďarov v Československu (24. novembra 1989, Bratislava). Keďže sa však menované iniciatívy vymedzili od začiatku politicky, priekopnícka úloha Etnografickej spoločnosti Maďarov v Československu je z hľadiska budovania občianskeho sektoru neodškriepiteľná. Tento fakt je zaujímavý aj z toho dôvodu, že sa na cestu samostatného inštitucionálneho života ako prvá vydala – síce nie úplne bez predhistórie – odborná organizácia, ktorá dokázala presne identifikovať svoje miesto a úlohu vo vtedajšej, častými politickými búrkami zmietanej poprevratovej realite.
Prerod systému maďarských menšinových inštitúcií však nebol až taký jednoduchý a bezproblémový. Muselo uplynúť ešte veľa času, aby maďarská komunita na Slovensku „našla svoju pravú tvár“ a popri síce oprávnených, ale často prepätých politických aktivitách pristúpila k budovaniu svojho vlastného nezávislého systému inštitúcií, svojej „vlastnej“ občianskej spoločnosti.
Predhistória roku 1989 je každému známa. Model jednej strany, jedného štátu, jednej organizácie bol v období pred rokom 1989 charakteristický aj pre menšinové inštitúcie, preto v súvislosti s týmto obdobím zámerne nebudeme hovoriť o občianskom (treťom) sektore. V podmienkach štátostrany o niečom takom predsa nemohlo byť ani reči. Je dôle-žité poznamenať, že na rozdiel od ostatných regiónov Karpatskej kotliny, v Československu pôsobila v prostredí maďarskej menšiny už štyri desaťročia pestrofarebná kultúrna organizácia, ktorá na miestnej a mikroregionálnej úrovni – napriek dozoru štátostrany – niesla v sebe určité znaky organizácie občianskeho (mimovládneho) charakteru. Bol to Kultúrny zväz maďarských pracujúcich v Československu, Csemadok.
Csemadok bol v našom regióne osobitým fenoménom. Sieť jeho základných organizácií s viac ako deväťdesiattisíc evidovanými členmi v takmer 500 obciach[2] pokrývala celé južné Slovensko obývané maďarskou menšinou. Csemadok poskytol rámec rozmanitým kultúrnym aktivitám, v jeho základných organizáciách našli zázemie záujmové spolky, svojpomocné združenia, kluby, tanečné skupiny, spevokoly, amatérske divadelné súbory atď. Popri Ústrednom výbore Csemadoku a 15 okresných výboroch vznikali v osemdesiatych rokoch aj rozličné odborné komisie. [3]
Csemadok sa líšil od iných masových organizácií štátostrany. Každá celoštátna masová organizácia (mládežnícka organizácia, zväz žien, Červený kríž ap.) mala síce aj členov maďarskej národnosti, avšak títo netvorili osobitné organizačné zložky. Viacerí príslušníci maďarskej menšiny zastávali dôležité funkcie aj v regionálnych a celoštátnych vedúcich or-gánoch spomínaných organizácií, ako aj v rôznych oblastiach štátneho života – v orgánoch vlády a komunistickej strany.
Csemadok ako kultúrna organizácia združoval výlučne predstaviteľov maďarskej národnosti, nemal zodpovedajúci „väčšinový“ pandant.[4]
V tejto krátkej stati nie je priestor na analýzu toho, prečo to bolo tak,[5] je však potrebné zdôrazniť, že ako organizácia fungujúca na báze spontánnosti, disponoval Csemadok v kruhu Maďarov na Slovensku značným organizačným potenciálom. Tu treba poznamenať, že politický vývoj v rámci maďarskej menšiny na Slovensku po roku 1989 sa odlišoval od politického vývoja v iných regiónoch obývaných maďarskými menšinami práve preto, že maďarské politické strany na Slovensku nemuseli plniť kultúrno- organizačnú misiu v takej miere ako inde. Aj vďaka tejto skutočnosti mohlo na Slovensku za niekoľko mesiacov vzniknúť viacero maďarských politických strán: Csemadok odbremenil strany od kultúrno-mobilizačných aktivít.
V Rumunsku mal napríklad Demokratický zväz Maďarov v prvých rokoch svojej existencie podobnú inštitucionálnu štruktúru ako Csemadok, pričom bol založený primárne s politickým cieľom. Ale táto istá črta bola charakteristická aj pre ostatné maďarské menšinové komunity a ich strešné organizácie.
Napriek skutočnosti, že na ústrednej a strednej úrovni riadenia Csemadoku a v jeho byrokratickom aparáte sa v plnej miere uplatňovala vedúca úloha a kontrola štátostrany, na miestnej úrovni bol tento vplyv mizivý. Politická angažovanosť ÚV Csemadoku nepre kážala početným folklórnym súborom, záujmovým krúžkom, klubom a spevokolom v tom, aby mohli relatívne nezávisle rozvíjať svoju veľmi dôležitú a záslužnú činnosť pri budovaní menšinového spoločenstva.
Ak skúmame prehistóriu občianskeho sektoru v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch minulého storočia, musíme vyzdvihnúť tie iniciatívy, ktoré predstihli dobu a svojím významom predznamenali aj ponovembrové zmeny. Nemôžeme jednoznačne tvrdiť, že táto súvislosť je priamočiara a bezprostredná, avšak členovia tej intelektuálnej a politickej „elity“, ktorá bola neskoršie hybnou silou zmien, boli v niektorých zoskupeniach činní už v osemdesiatych rokoch.
Musíme tu predovšetkým spomenúť Výbor na ochranu práv Maďarov v Československu (ďalej Výbor). Výbor, ktorý patril k neformálnej sieti iniciatív zameraných na obhajobu občianskych práv vo východnej Európe, vznikol roku 1978 v Bratislave. Jeho prvoradým cieľom bola ochrana maďarských škôl na Slovensku. Postupne však začal zverejňovať dokumenty týkajúce sa aj iných významných záležitostí týkajúcich sa maďarskej menšiny. Politický pamflet Memorandum 1988[6], sformulovaný členmi Výboru roku 1988, sa neskôr stal jedným z dôležitých programových dokumentov revolučného obdobia. Výbor zaslal tento dokument štátnym orgánom Československej socialistickej republiky a ako prvý v ňom vyslovil potrebu zmeny politického systému, resp. pripojenia sa k Európe. Vidíme tu podstatný rozdiel oproti tzv. „Listu tridsiatich troch“ (1989), ktorý tiež skoncipovali maďarskí intelektuáli na Slovensku, ale adresovali ho komunistickej strane.[7]
Výbor nikdy nezverejnil zoznam svojich členov; na základe doterajších výskumov sa dá určiť počet jeho aktivistov na 20 – 30 osôb. Miklós Duray začiatkom roka 1990 pozastavil činnosť Výboru.
Satelitnou inštitúciou Výboru bola Skupina ochrany maďarských škôl na Slovensku (ďalej Skupina), ktorá pokračovala v činnosti Výboru počas vyšetrovacej väzby Miklósa Durayho a po nej. Dôvodom jej založenia bolo to, že Miklós Duray po svojom zatknutí prebral na seba celú činnosť Výboru, aby ho nebolo možné súdiť za organizovanú podvratnú činnosť. Ak by boli v mene Výboru zverejňované dokumenty aj počas jeho vyšetrovacej väzby a po nej, tak by mohol byť súdený aj za krivú svedeckú výpoveď, ba bola by sa dokázala aj existencia organizovanej skupiny, za čo podľa vtedy platného Trestného zákona prináležal oveľa prísnejší trest väzenia. (Václava Havla a jeho spolupracovníkov totiž odsúdili za organizovanú podvratnú činnosť.) Niekoľkí členovia Výboru preto počas Durayho vyšetrovacej väzby vytvorili zmienenú Skupinu, ktorá pokračovala v uverejňovaní dokumentov ešte rok po Durayho oslobodení (Duray 1989, 149 – 151).
Činnosť Výboru na ochranu práv Maďarov v Československu organicky zapadala do vtedajších demokratických opozičných hnutí Strednej a Východnej Európy. Výbor mal úzke vzťahy predovšetkým s československou demokratickou opozíciou a s demokratickou opozíciou v Maďarsku. Miklós Duray sa počas svojej vyšetrovacej väzby (1982 – 1983) stal aj jedným zo signatárov Charty 77 maďarskej národnosti.
Pri výklade histórie nemožno zabudnúť ani na význam maďarského klubového hnutia v Československu a „vlastivedných cyklistických túr“. Tieto aktivity začali v druhej polovici šesťdesiatych rokov a pokračovali počas nasledujúcich troch desaťročí s rozličnou intenzitou, v zásade nezávisle od oficiálnej ideológie. Mali dôležitú úlohu pri opätovnom objavovaní miestnych a regionálnych národných hodnôt a pamätných miest, resp. pri sprostredkovaní kultúrnych hodnôt maďarskej proveniencie. Klubové hnutie znamenalo pre desaťtisíce ľudí dôležité kultúrne zázemie. Csemadok sa od začiatku osemdesiatych rokov pokúšal s väčším či menším úspechom toto hnutie spacifikovať, integrovať pod svoje krídla a jeho hlavných iniciátorov marginalizovať (Puntigán 1995; Fónod 1997, 163; Filep- Tóth 1998 – 2000).
Vyvrcholením týchto aktivít boli vzdelávacie tábory v Novej Stráži, ktoré začal organizovať v rokoch 1977 – 1979 Lajos Tóth. Tábory v Novej Stráži boli celé roky významnou udalosťou v kruhu Maďarov v Československu: zúčastnili sa ich stovky mladých ľudí.
Ďalšou inštitúciou s veľkým vplyvom bola Iródia. Bolo to relatívne nezávislé, asi 20- až 30-členné literárne zoskupenie pod vedením Gyulu Hodossyho, ktoré založili mladí literáti maďarskej národnosti v roku 1983 pri novozámockom Csemadoku. Vplyv Iródie a jej postoje, ignorujúce stranícke direktívy, boli v literárnych kruhoch citeľné ešte aj začiatkom deväťdesiatych rokov. Z literátov strednej generácie sa na odbornej činnosti Iródie zúčastňovali Lajos Grendel, Kálmán Balla a Zsigmond Zalabai. Roku 1985, keď bola Iródia zakázaná, mala už aj vlastný výtvarný krúžok a vedeckú (etnografickú) odbornú sekciu (Hodossy – Kulcsár 1994). Sedemnásť čísel publikácie Iródia Füzetek, ktoré skupina vydala, boli vlastne prvou manifestáciou nezávislej literatúry.[8] Činovníci štátostrany sa po roku 1986 pokúsili skupinu integrovať: vydavateľstvo Madách publikovalo antológiu pod názvom Próbaút [Skúšobná jazda], v ktorej sa básnici generácie Iródia mohli predstaviť širokej verejnosti, bol im tiež poskytnutý priestor v knižnej edícii Főnix Füzetek.
V rade občianskych iniciatív patrilo významné miesto združeniu Štúdio erté, ktoré vyrástlo zo skupiny Iródia. Po roku 1986 sa Štúdio erté stalo významným strediskom experimentujúcich literárnych tvorcov v Československu a neskôr aj na medzinárodnej úrovni. Táto tvorivá dielňa existuje dodnes.
V edemdesiatych a osemdesiatych rokoch sa spoločensko-politické otázky pertraktovali v skrytej, ale niekedy aj v otvorenej forme v literárnych dielach alebo odborných diskusiách organizovaných v súvislosti s jednotlivými literárnymi dielami. Literárne diela a odborné diskusie ponúkajúce estetickú a/alebo spoločenskú, individuálnu a/alebo kolektívnu alternatívu už vtedy vytvárali v rámci literárnej obce pozadie pre formovanie jasne vyhranených táborov. Romány Lajosa Grendela, so svojím novátorským prístupom k zobrazeniu prepojenia medzi individuálnym a národno-historickým vedomím a so svojím zvýraznením významu maďarského literárneho jazyka, maďarskú literatúru na Slovensku organicky včlenili do kontextu univerzálnej maďarskej národnej literatúry. Bol to vážny úder domácemu, krypto-kolektivistickému, ideologistickému poňatiu menšinovej literatúry.
V tom čase sa tento spor prezentoval ako generačný problém, pre zasvätených však bolo zrejmé, že ide o spor koncepčného charakteru.
Významný zvrat na poli literárnych aktivít znamenalo založenie Maďarského PEN klubu na Slovensku v júni 1989. Samostatné maďarské centrum PEN pod vedením Kálmána Ballu, ktoré sa pripojilo k medzinárodnej asociácii, vzniklo so súhlasom pražského a budapeštianskeho centra a hoci fungovalo len niekoľko mesiacov, zverejnilo dôležité dokumenty na obranu uväznených slovenských a českých spisovateľov, ďalších známych osobností, ako aj v súvislosti s represáliami voči maďarským organizáciám na Slovensku (napríklad voči Štúdio erté)[9]. Centrum vybudovalo vzťahy so slovenskými, českými a maďarskými spisovateľmi – s tými, čo neskôr zohrali dôležitú úlohu v časoch spoločensko-politických zmien po novembri 1989.
Popri týchto inštitucionálnych iniciatívach nesmieme zabudnúť na tých aktivistov, ktorí pôsobili v základných organizáciách alebo okresných výboroch Csemadoku, prípadne v iných spoločenských organizáciách, a svojím konaním a hodnotovými postojmi prispeli k udržiavaniu a posilňovaniu súdržnosti a kolektívneho ducha maďarskej komunity. Platí to obzvlášť v prípade tanečných folklórnych súborov, ktoré svojou mentalitou a rozvetvenou stykovou činnosťou organicky naväzovali na hnutie tanečných domov v Maďarsku, v tom čase tiež považované za opozičnú iniciatívu.
