2. Organizácie činné v období zmeny režimu a ich charakteristika
Prvé politické zoskupenie novembrových dní roku 1989, Maďarskú nezávislú iniciatívu (MNI) (Független Magyar Kezdeményezés – FMK), by sme mohli zaradiť aj do predhistórie. Bola totiž založená v Šali už 18. novembra, podľa vzoru českej Demokratickej iniciatívy, ktorá vznikla v novembri 1989 ako občianske združenie podobné Charte 77. Prvým predsedom Maďarskej nezávislej iniciatívy bol Károly Tóth, potom ju od roku 1991 viedol László A. Nagy. MNI sa roku 1992 transformovala na politickú stranu pod názvom Maďarská občianska strana (MOS, Magyar Polgári Párt – MPP).
MNI, ktorej primárnym cieľom bola právna ochrana príslušníkov maďarskej menšiny, však od prvej chvíle nabrala nový smer a ihneď po svojom vzniku sa zapojila do politickej činnosti. Po zmene režimu sa podujala- podobne ako ostatné politické hnutia – na plnenie dôležitých úlohu aj pri budovaní tretieho sektora.[10]
Druhou organizáciou, ktorá vznikla tiež v prvých prevratových dňoch a aktívne sa zapojila do akcií organizovaných študentmi, bol Zväz maďarských študentov (Magyar Diákszövetség).[11] Organizácia, ktorú založili József Berényi, Attila Szép, Péter Vörös, Szilárd Somogyi, Tibor Pál a ďalší, neskoršie vyvíjala činnosť pod názvom Študentská sieť (Diákhálózat) pod vedením Pétera Udvardiho ako mimovládna organizácia (predovšetkým ako organizácia vysokoškolských študentov). Študentská sieť existuje dodnes a svoj okruh pôsobnosti rozšírila popri vysokoškolákoch aj na študentov stredných škôl.
V posledných novembrových dňoch vzniklo Fórum Maďarov v Československu (Csehszlovákiai Magyarok Fóruma),[12] ktoré spojilo generáciu aktivistov z roku 1968 (László Dobos, Rezső Szabó, Ernő Rózsa, József Szőke) a predstaviteľov reformného krídla Csemadoku (Gellért Reicher, Jenó Görföl, Gábor Bárdos). Koncom decembra 1989, resp. začiatkom roku 1990, keď sa objavili snahy premeniť Csemadok na politické hnutie, sa Fórum rozptýlilo v Csemadoku. Keď však vyšlo najavo, že zapojením sa do politickej činnosti by Csemadok ako kultúrna organizácia stratil nárok na (nemalú) štátnu podporu, jeho predstavitelia upustili od pôvodného cieľa a objavili sa ako individuálni členovia v radoch Politického hnutia Spolužitie, založenom v marci 1990.
Najcharakteristickejším znakom skúmaného obdobia je skutočnosť, že medzi politickými a občianskymi aktivitami je ťažké nájsť jasnú hranicu. Novozaložené zoskupenia, vrátane politických hnutí, od prvej chvíle zastupovali aj občianske záujmy a hodnoty. Rovnako zoskupenia, ktoré navonok pôsobili ako občianske združenia (Fórum pedagógov, meniaci sa Csemadok atď.) sa od začiatku zaoberali aj politickými úlohami, reprezentáciou a obhajobou záujmov. Dnes je už ťažké pochopiť, prečo sa odborná organizácia združujúca učiteľov zaoberá vyslovene politickými otázkami, alebo prečo organizuje politická organizácia ako MNI odbornú konferenciu na pamiatku dunajskostredských Židov. V tej dobe to však bolo celkom prirodzené.
Politické hnutia sa na jednej strane pokúšali dostať pod svoj vplyv už existujúce inštitúcie (Csemadok), na druhej strane sa zas usilovali zakladať také mimovládne organizácie, ktoré mali slúžiť záujmom jednotlivých politických hnutí (Nadácia Sándora Máraiho – Márai Sándor Alapítvány, Zväz maďarských pedagógov na Slovensku – Szlovákiai Magyar Pedagógusok Szövetsége, Zväz skautov maďarskej národnosti v Československu – Csehszlovákiai Magyar Cserkészszövetség, Nadácia Fórum – Fórum Alapítvány, Nadácia Lászlóa Mécsa – Mécs László Alapítvány, Občianske združenie za demokraciu a otvorenú spoločnosť – a Demokráciáért és Nyitott Társadalomért Polgári Társulás atď.) Začal sa zápas o politické ovládnutie siete maďarských menšinových inštitúcií, tvoriacich tretí sektor.
Začal sa proces, počas ktorého sa politická elita – v duchu „komplexného budovania menšinovej komunity“ – pokúsila podmaniť si celý menšinový inštitucionálny systém, alebo keď to nešlo, aspoň jeho najdôležitejšie segmenty. Jedným z typických javov bola aj snaha predstaviteľov politickej elity zakladať – využívaním osobných prepojení a väzieb – vlastnú sieť „občianskych“ inštitúcií.
Napriek značnej nevôli politických strán však tieto organizácie začali postupne žiť svojim vlastným životom, vymanili sa spod politického vplyvu, ba občas sa aj vzopreli politickým očakávaniam. Limity tohto „osamostatňovania“ neskôr stanovil nový systém poskytovania podpôr a grantov, ktorý je aj v súčasnosti pod prísnym politickým dohľadom.
