László Szarka: Menšinový politický pluralizmus a budovanie komunitnej identity Maďarskej menšiny činnosť Maďarských strán na Slovensku v rokoch 1989 – 1998

Pri skúmaní vývoja politiky maďarských menšinových strán od roku 1989 až po vznik Strany maďarskej koalície roku 1998, sa sústredíme na tri okruhy otázok:

– Aké boli vnútorné a vonkajšie príčiny toho, že v zmienenom období vznikli v prostredí maďarskej menšiny až tri parlamentné a dve mimoparlamentné strany? Čo boli prednosti, resp. nevýhody tohto krátkeho obdobia menšinového straníckeho pluralizmu? Ktoré črty spájali, či naopak, odlišovali Maďarskú nezávislú iniciatívu (MNI), Politické hnutie Spolužitie a Maďarské kresťanskodemokratické hnutie (MKDH) na úrovni politických programov a konkrétnych politických krokov, aké formy spolupráce sa medzi týmito politickými subjektmi vytvorili?

– Aký bol ich vzťah k modelu samosprávy ako optimálnej alternatíve budovania menšinovej komunity a presadzovania menšinových práv, aké boli ich predstavy o autonómii a ako sa im darilo tieto predstavy zladiť?

– A napokon, ako sa zmenil vzájomný vzťah troch maďarských strán a ich vzťah k slovenským stranám pod vplyvom otvorenej protimenšinovej politiky tretej vlády Vladimíra Mečiara (1994 – 1998) a do akej miery ovplyvnili tieto zmeny zjednotenie maďarských strán roku 1998?

2. VZNIK MAĎARSKÉHO MENŠINOVÉHO STRANÍCKEHO PLURALIZMU

Je historickým faktom, že Maďarská nezávislá iniciatíva, ktorá vznikla 18. novembra 1989 v Šali, bola prvým politickým hnutím v Československu v nových podmienkach. Károly Tóth, László A. Nagy ako aj László Öllös, László Gyurovszky a iní, ktorí sa aktívne zapájali do práce Výboru na ochranu práv, už dlhší čas predtým udržiavali kontakty so slovenskými opozičnými skupinami a intelektuálmi. Podľa svedectva pamätníkov na zakladajúcej schôdzi v Šali bol Károly Tóth jediný, ktorý naliehal, aby sa hnutie prezentovalo ako politická strana, ostatní účastníci preferovali model opozičného hnutia, podobného tým, čo pôsobili v období komunistickej totality. Po zverejnení správ o pražských udalostiach Maďarská nezávislá iniciatíva ako prvá organizácia na Slovensku uvítala založenie Občanského fóra. MNI vo svojom vyhlásení z 20. novembra, ktoré možno hodnotiť ako prvú politickú sebaidentifikáciu, vyjadrila najdôležitejšie ciele aktuálnej politiky a najúčinnejšie metódy na ich dosiahnutie takto: „…podpora zdola budovanému demokratizačného procesu v Československu, zapojenie sa do celospoločenského dialógu, zastupovanie maďarskej národnostnej menšiny v tomto dialógu“. 3 V ten istý deň sa Maďarská nezávislá iniciatíva pripojila k masovému politickému hnutiu slovenskej demokratickej revolúcie

– Verejnosti proti násiliu, deklarujúc tým, že spomedzi cieľov hnutia za prvoradý považuje prechod k demokracii a úzku spoluprácu s väčšinovými politickými hnutiami považuje za najschodnejšiu cestu naplnenia tohto cieľa.

2.1. Konsociačný model MNI (MOS)

V revolučnom rozmachu prvých mesiacov po 17. novembri sa stratégia a taktika zvolená predstaviteľmi MNI ukazovala ako mimoriadne úspešná, veď hnutiu sa podarilo presadiť svojich zástupcov do mnohých vládnych, parlamentných a verejných pozícií na Slovensku. Za úspech možno považovať aj skutočnosť, že zo spektra rozličných politických smerov, ktoré sa po revolúcii na Slovensku vynorili, nacionalisticko−šovinistické sily sprvoti nezískali významné postavenie. Bolo tomu tak aj vďaka tomu, že medzi predstaviteľmi VPN a MNI sa predovšetkým na najvyššej úrovni vedenia, ale i na lokálnej úrovni základných organizácií vytvorila veľmi úzka spolupráca.

Čoskoro však aj MNI skúsila na vlastnej koži úskalia politickej taktiky, ktorá rezignuje na samostatné, nezávislé menšinové politizovanie. Nomináciu Miklósa Durayho do funkcie ministra pre národnosti federálnej vlády, predloženú MNI, totiž na rokovaniach v Prahe – po uplatnení veta povereného ministerského predsedu Mariána Čalfu – nepodporili ani poslanci Občanského fóra, ani poslanci VPN. Navyše, odmietli aj myšlienku vytvorenia ministerstva pre menšiny a tým aj koncepciu pozdvihnutia riešenia problematiky národnostných menšín na federálnu úroveň. 4 VPN a MNI zverejnili 21. januára 1990 spoločné vyhlásenie, v ktorom boli načrtnuté kontúry strategického partnerstva nového typu medzi politickou elitou slovenskej väčšiny a maďarskej menšiny. Prekonaním liberálnej doktríny individuálnych práv, uznajúc kolektívne práva národnostných menšín, deklarovali VPN a MNI aj právo národnostných menšín na vlastnú samosprávu. „Na základe kolektívnych práv národov, národných menšín a etnických skupín im prislúcha samospráva vo všetkých záležitostiach, týkajúcich sa ich výlučne ako aj rovnoprávne spolurozhodovanie vo všetkých záležitostiach, týkajúcich sa aj ich.“ 5

Prvý snem MNI, ktorá bola zaregistrovaná 27. februára 1990 ako prvá politická organizácia ponovembrového Slovenska, sa konal 23. – 24. februára v Komárne. Za predsedu hnutia bol zvolený Károly Tóth. O mesiac neskoršie, 31. marca v Tornali, snem MNI rozhodol o tom, že do júnových parlamentných volieb postaví spoločnú kandidátku s VPN. V prostredí nevypočítateľne vrtošivých a rýchlo sa polarizujúcich ponovembrových stranícko−politických pomerov sa Maďarská nezávislá iniciatíva snažila o presadenie konsociačného modelu spoločného vládnutia s demokratickými silami väčšinového národa. Reálnosť ďalšieho spoločného postupu, nadväzujúceho na počiatočné úspechy, však bola spochybnená jednak v dôsledku razantnej diferenciácie slovenskej politickej scény a nástupu extrémnych nacionalistických síl, jednak kvôli rýchlemu rastu popularity dvoch ďalších maďarských hnutí – Spolužitia a Maďarského kresťanskodemokratického hnutia, ktoré vznikli na jar 1990.

O strategických predstavách, racionálnych stanoviskách a operatívnych analýzach, vychádzajúcich z multikultúrneho prístupu k riešeniu národnostnej otázky, založenom na liberálnom svetonázore vedúcich predstaviteľov MNI, vyšlo zakrátko najavo, že nie sú celkom vhodné pre riešenie čoraz častejšie vznikajúcich konfliktných situácií. Politické strany slovenskej väčšiny – bez výnimky – začali čoraz viac inklinovať k legitimačnej báze národného štátu, čo permanentná česko−slovenská ústavnoprávna kríza ešte viac urýchlila.