László Szarka: Menšinový politický pluralizmus a budovanie komunitnej identity Maďarskej menšiny činnosť Maďarských strán na Slovensku v rokoch 1989 – 1998

21 máj 2012

3.3. Program autonómie Spolužitia

MKDH aj Spolužitie si plne uvedomili skutočný význam autonomistického modelu v procese česko−slovenského rozchodu. Predseda Spolužitia Miklós Duray od januára 1991 viackrát urgoval spoločné vystúpenie maďarských parlamentných poslancov vo veci sformulovania a politickej reprezentácie programu sebaurčenia maďarskej menšinovej komunity 27. februára 1992 prijala Republiková rada Spolužitia vyhlásenie o interpretácii národného sebaurčenia. Dokument obvinil českých a slovenských politikov, že popri realizácii vlastných snáh o národné sebaurčenie „považujú sebaurčenie nie za základné právo, ktoré prináleží všetkým, neodvodzujú ho od základných práv jednotlivca, ale od podstaty národa. Pritom právo národov na sebaurčenie nie je ničím iným, ako skupinovým právom jednotlivcov s rovnakou identitou.“ 26

Autori dokumentu deklarujúceho právo menšinových komunít na sebaurčenie, si boli popri tom všetkom dokonale vedomí obmedzenosti manévrovacieho priestoru maďarského menšinového politizovania, a v záujme zachovania československého federálneho štátu označili právo na vnútorné sebaurčenie už od začiatku za svoju maximálnu požiadavku. Rozšírenie práva na sebaurčenie aj na menšinové skupiny a „časti národov“ by podľa dokumentu bolo pozitívnym spôsobom prispelo k riešeniu česko−slovenskej ústavnej krízy a k zrovnoprávneniu menšín.

K radikalizácii politického programu prispeli parlamentné voľby 1992 a proces československého rozchodu spomedzi maďarských strán bezpochyby v najväčšej miere v prípade Spolužitia. Návrh ústavného zákona o posta101 Menšinový politický pluralizmus… vení národnostných menšín predložený spoločne s MKDH považovalo Spolužitie len za východiskový bod, a na rozdiel od MKDH ho neustále držalo na programe dňa. Hnutie na svojom IV. kongrese vo februári 1993 v Komárne vydalo vyhlásenie „k časti maďarského národa žijúceho na Slovensku“ ako „k národn(ostn)ému spoločenstvu maďarského národa na Slovensku“ s výzvou, aby každý člen spoločenstva prispel svojou činnosťou k tomu, aby sa naplnilo základné právo národn(ostn)ého spoločenstva, aby „mohlo realizovať svoje sebaurčenie vo forme miestnej alebo oblastnej samosprávy v rámci personálnej autonómie.“ 27

V dokumente Územná samospráva a zásady personálnej autonómie, po krátkom historickom zhrnutí, pri hľadaní argumentov v prospech samosprávneho modelu, kladie Spolužitie dôraz na predchádzanie destabilizácie a etnických konfliktov sovietskeho a juhoslovanského typu, na elimináciu obáv väčšinových občanov a na inštitucionálne záruky rovnoprávnosti jednotlivých národnostných komunít v štáte. Teoretický základ riešenia by spočíval v priznaní štatútu „partnerského národa“ (társnemzet), koncepcie, ktorej princípy vypracoval Miklós Duray okrem iného na základe prác medzinárodne uznávaných maďarských ústavných právnikov a politológov Pétera Kendeho a Gáspára Bíróa. Menšiny, nadobudnúc rovnoprávny status „partnerského národa“ s príslušníkmi väčšiny, by sa organicky včlenili do etnicky pluralitného štátu, čo by umožnilo ich všestranný kultúrny rozvoj, politickú emancipáciu a integráciu.

Dokument Spolužitia, vychádzajúci z troch základných práv – práva na identitu, práva na domovinu a práva na (vnútorné) sebaurčenie popri deklarácii požiadavky kultúrnu autonómiu na personálnom princípe, konkrétne naznačil aj územné, geografické hranice oblasti pôsobnosti miestnych a regionálnych menšinových samospráv. Rozlišoval pritom tri typy územia: väčšinové, menšinové a diasporické. Základ regionálnych samospráv vidí aj dokument Spolužitia v združeniach obcí s väčšinovým maďarským obyvateľstvom, ktorých istá časť – medzi nimi napríklad už spomínané Združenie miest a obcí Žitného ostrova (Žitnoostrovské združenie) – už bola právne registrovanou organizáciou, v iných regiónoch sa proces vytvárania podobných združení práve rozbiehal. S inštitúciou kultúrnej autonómie na personálnom princípe počíta tento návrh vo vzťahu k maďarskej menšine len v prípade komunít žijúcich v rámci obce v menšinovom postavení, resp. z teritoriálneho hľadiska v diaspóre. Takáto inštitúcia by týmto občanom umožnila uplatnenie ich menšinových práv.

Na sneme, konanom vo februári 1993 v Komárne, prijali delegáti hnutia aj dokument Miestne samosprávy, združenia obcí, reforma územnosprávneho členenia a verejnej správy, ktorý stanovil zásady politiky Spolužitia v oblasti územnej samosprávy na základe správy o činnosti maďarských regionálnych združení, založených z iniciatívy Rady Politického hnutia Spolužitie pre samosprávy a posúdenia pôsobenia obecných samospráv. 28

Po vydaní výzvy Spolužitia sa iniciatívy zameranej na posilnenie princípu samosprávnosti maďarskej menšiny na Slovensku – vychádzajúc z dokumentov Spolužitia -, ujalo Združenie miest a obcí Žitného ostrova. Združenie sa 8. marca 1993 obrátilo s výzvou na všetkých primátorov a zvolených poslancov obcí na Slovensku obývaných maďarskou menšinou. Vo výzve sa navrhovalo, aby bolo v každej obci prijaté vyhlásenie podporujúce nasledovné požiadavky: aby bol pri pripravovanom novom územnosprávnom členení na územiach obývaných maďarskou menšinou zohľadnený etnický princíp, aby boli rešpektované historické, kultúrne, etnické a jazykové osobitosti týchto území, a aby „pri vytváraní regiónov s etnickými a jazykovými osobitosťami boli uplatnené „trojaké hranice úmernosti“ (väčšinové územie, menšinové územie, diaspóra). Iniciatíva mala veľký ohlas a Spolužitie sa na jeseň 1993 rozhodlo zvolať zhromaždenie maďarských volených zástupcov obcí z južného Slovenska.