Maďarskosť Sándora Petőfiho, Lajosa Kossutha a Istvána Széchenyiho (1. časť)

Sándor Petőfi
Rozštiepená minulosť. Kapitoly z histórie Slovákov a Maďarov. Budapešť: Terra Recognita, 2008.

O osobnostiach maďarského reformného hnutia – očami Slovákov a Maďarov

Lajos Kossuth odkazuje,
regimentov mi chybuje.
jestli odkáže ešte raz,
ísť musí jedonkaždý z nás!
Nech žije vlasť!
(Slovenské znenie kossuthovskej piesne z jesene 1848)[1]

Desaťročia predchádzajúce revolúcii v roku 1848 sú v maďarskej  historiografii, ako aj vo verejnom povedomí známe ako reformné obdobie. Keďže ide o veľmi, dynamickú a protirečivú etapu, nie je možné predstaviť ju v rámci našej kapitoly podrobne,[2]  Namiesto toho sa pokúsime preskúmať súčasnú reflexiu troch kľúčových osobností tohto obdobia – Sándora Petőfiho, Lajosa Kossutha a Istvána Széchenyiho. Ich životné osudy poskytujú výstižný obraz o premene národného povedomia a pojmu národ, pri ktorej sa do popredia dostal význam národného jazyka, resp. jeho používanie. Otázkou zostáva „len“ to, čo sa v jednotlivých prípadoch pod pojmom národ chápalo. Najprv predstavíme S. Petőfiho a L. Kossutha, ktorí sú pre Slovákov známejší, potom sa budeme zaoberať I. Széchenyim.[3]  Széchenyiho životná cesta je výstižným príkladom na to, ako úprimne sa dalo stotožniť s maďarským heslom „domov a pokrok“ aj vtedy, keď jeho úzko chápaný materinský jazyk – jazyk jeho denníka – nebol maďarským.

Maďarskosť Sándora Petőfiho

Sándor Petőfi predstavuje jeden z najsilnejších opôr maďarskej kolektívnej pamäti. Pripomeňme slová Lászlóa Németha, intelektuála a spisovateľa z 20. storočia, podľa ktorých: „Básnik je baníkom, ktorého potvrdzuje nález. Aký veľký poklad nájde, takým veľkým básnikom je. Nález Sándora Petőfiho je najväčším spomedzi všetkých maďarských nálezov. Tento nález poznajú všetci z nás. Jeho slová najviac prenikli do duše väčšiny Maďarov a jeho čítali najviac spomedzi všetkých maďarských básnikov.”[4]  Sándor Petőfi sa prostredníctvom svojich básní stal súčasťou maďarského spoločenského vedomia ešte počas svojho života. Postoj slovenskej strany k nemu však bol do rozhodujúcej miery ovplyvňovaný maďarskou recepciou z obdobia dualizmu, keď sa dobový Petőfiho kult často spájal s maďarizačnými úsiliami.
Petőfiho predkovia boli Slováci. Jeho otec bol členom rodiny Petrovičovcov južnoslovanského pôvodu, ale materinský jazyk Štefana Petroviča bol nepochybne slovenský. Matka Sándora Petőfiho, Mária Hrúzová, sa narodila v početnej slovenskej rodine v Turčianskej stolici, po maďarsky hovorila so slovenským prízvukom. Zaujímavosťou je, že v mladosti slúžila u svojho strýka, Juraja Hrúza, ktorý bol, mimochodom, učiteľom Jána Kollára v Mošovciach. (Juraj Hrúz a Ján Kollár udržiavali kontakt aj neskôr. Hrúz zbieral slovenské ľudové piesne a keď sa ku koncu svojho života presťahoval do Pešti, pripojil ich ku Kollárovej zbierke Národnie spievanky. Bol to napokon Kollár, kto ako evanjelický duchovný v Pešti pochoval svojho nemajetného učiteľa.)[5]

V maďarskom prostredí Kiskőrösu (Malého Kerešu) a neskôr Kiskunfélegyházi sa však rodina dostala do viacjazyčného prostredia a napokon nastúpila na cestu k asimilácii. Materinským jazykom malého Petőfiho bola teda už maďarčina, do ktorej sa občas miešali aj slovenské slová. (Podľa všetkého sú náznaky, že Petőfi si až do konca svojho života zachoval znalosť slovenského jazyka.)[6]  Avšak rozhodujúce bolo, že jeho jazyková, duševná a kultúrna socializácia sa udiala v maďarskom prostredí, „a keď vedomie národnej príslušnosti začalo svitať v hlave dieťaťa, pripojilo sa samozrejme k maďarskému národu”.[7]  Petőfiho maďarskosť sa v školách len potvrdzovala – a to ani nie prostredníctvom učiteľov, ako skôr čítaním literárnych a historických prác alebo prostredníctvom študentských spolkov.

Ako poznamenal v jednom rozhovore jeho slovenský učiteľ v Aszóde, Štefan Koreň: „vidíte, brat môj, zo slovaka vsecko vystane este aj magyar költő”.[8]  (Teda: Zo Slováka sa môže stať všetko, ešte aj maďarský básnik.) Po Aszóde sa Petőfi dostal do Banskej Štiavnice, kde profesor Daniel Lichard organizoval vznik slovenského samovzdelávacieho záujmového krúžku tak intenzívne, že maďarská spoločnosť v Banskej Štiavnici pozastavila svoju činnosť. Pri vytváraní Petőfiho predstavy o Slovákoch sa neskôr prisudzoval veľký vplyv „panslavistickému“ ovzdušiu v tomto meste, ale asi nesprávne. Bol síce blízkym priateľom Ondreja Seberínyho a jeho brata, ale žiaden z Petőfiho obľúbených učiteľov nevedel dobre po maďarsky. Po Banskej Štiavnici sa ako desaťročný dostal do Pešti, kde malého Petőfiho učil aj sám Ján Kollár. (Tradovala sa aj legenda, podľa ktorej 17-ročný Petőfi v Bratislave ponúkol halušky Kollárovmu obrazu na stene.)[9]

Do akej miery bol Petőfi, ktorý si pomaďarčil meno so svojím otcom, netolerantný voči národnostiam, nie je zodpovedanou otázkou ani v odbornej literatúre. Významní odborníci zdôrazňujú zveličovanie jeho  nacionalizmu a rovnakí odborníci sa pokúšajú rozpustiť Petőfiho jazykový nacionalizmus v jeho radikálno-demokratickom svetonázore.[10]

Socha Sádora Petőfiho v Prešporku, bola odhalená v roku 1911

Blednú rozpory v spomienkach?
Socha Sádora Petőfiho v Prešporku bola odhalená v roku 1911 a zbúraná v potrianonskom období. Znovu ju postavili v roku 1951 v Petržalke. V roku 2003 ju premiestnili do bratislavskej Medickej záhrady.

Faktom zostáva, že prihlásenie sa k jednoduchému ľudu, ktoré bolo dôležitou súčasťou ideovej predstavy Petőfiho, sa nevzťahovalo len na maďarský ľud ale na všetky národy v Uhorsku.[11]  Z obdobia, keď obyvateľov Horného Uhorska trápil hladomor, vznikla napríklad jeho báseň s názvom Magyarország (Uhorsko):

„Nedobrý kuchár bol by z teba býval
Uhorsko, vlasť ty moja milená!
Časť pečienky bys surovú nechalo
a druhá časť by bola spálená.

Kým z jednej strany šťastné tvoje
od hojnosti sa temer pukajú dietky
na druhej strane mnohí biedni synovia
zas od hladu smrti podliehajú.”[12]

Taktiež je pravda, že na jeseň 1848 sa rodili aj takto ladené básne:

Ty Srb, Chorvát, Nemec, Slovák, Rumun,
Čo trýznite všetci Maďarov?
Toho, ktorý vás chránil pred Turkmi a Tatármi,
veď v maďarských rukách blýskal meč.[13]

Z tejto básne nehovorí len jednoduchá národná intolerancia. Nekritizuje tých, ktorí hovoria iným jazykom, ale útočí na tých, ktorí napádali revolúciu a ohrozili tak aj jej spoločenský prínos. Lebo „domov u Petőfiho nie je len prázdnou nacionalisticky znejúcou frázou, ale vždy zahŕňa aj sociálny rozmer.”[14]

Ukázalo sa to aj na jar 1848, keď aj Petőfi prispel k tomu, že sa protiklady medzi národmi žijúcimi v Uhorsku prechodne dostali do úzadia. Pôsobil totiž aktívne vo Výbore pre verejnú bezpečnosť v Pešti, založenom ako ústredná organizácia revolúcie, a bol to on, kto dva týždne po vypuknutí revolúcie, 31. marca, predniesol proklamáciu Výboru. Pre nás sú dve dôležité vety z nej: „My, ktorí sme boli pred nedávnom len úlomkami národa, sme teraz jednotným národom a jednotný národ je nepremožiteľný.“ A pokračuje aj ďalej: „Všetci sme si rovní, nie je už pán či sedliak…. Nerozdelí nás a nech nás nerozdelí ani rozdiel medzi jazykmi či vierou”.[15]  Neskoršie v súvislosti s novým volebným zákonom ostro kritizuje návrhy šľachticov, ktorí si želali obmedziť účasť jednotlivých národností na voľbách.[16]

Na záver treba zdôrazniť, že oveľa dôležitejšou, citlivejšou otázkou pre maďarskú spoločnosť je skôr Petőfiho smrť ako narodenie. Počas maďarskej revolúcie stúpil do sedmohradskej armády a padol v boji pri Šegešvári (Sighişoara – dnes Rumunsko) v jednej z posledných bitiek. Nikto ho však nevidel zomrieť a dodnes vznikajú teórie o jeho smrti, presnejšie o jeho „posmrtnom živote“. Jednou z nich je, že Petőfi padol do zajatia, odvliekli ho na Sibír, kde živoril s dcérou barguzinského poštového majstra… Pre dokázanie týchto tvrdení by podaktorí radi otvorili aj hrobku jeho rodičov.[17]

V maďarskom národnom vedomí je slovenský pôvod básnika samozrejmosťou, avšak ostáva úplne neutrálnym faktom. Nespôsobí prekvapenie, ale ani neprinúti k zamysleniu. Maďari vidia v Petőfim jednoduchého syna ľudu, básnika, ktorý pil víno a písal o ženách. Tento obraz nie je nositeľom napätia, ktoré v súvislosti s Petőfim musia spracovávať v sebe Slováci.[18]

József  Demmel a István Kollai
autori sú historici
FOTO: wikipedia.org

Redakcia madari.sk ďakuje autorom knihy Rozštiepená minulosť, že sprostredkovali uverejnenie svojich publikácií na náš portál!


1 – ARATÓ (1971), s. 622.
2 – Za začiatok reformného obdobia považujú niektorí historici rok 1825, keď István Széchenyi venoval svoj ročný príjem na založenie Uhorskej (Maďarskej) akadémie vied. Iní zaň považujú rok 1831, keď Széchenyi vydal svoje dielo Hitel (Úver).
3 – Časť štúdie o Sándorovi Petőfim a Istvánovi Széchenyim napísal József Demmel, o Lajosovi Kossuthovi István Kollai.
4 – NÉMETH (1969), s. 551. Lászlóa Németha predstavíme v 12. kapitole.
5 – DIENES (1968). s. 10 – 28. FEKETE (1973), s. 11 – 17. KOLLÁR (1835), s. 502. HATVANY (1955), s. 240.
6 – CSUKÁS (1979), s. 45 – 49.
7 – CSUKÁS (1979), s. 45 –  49.
8 – HATVANY (1955), s. 342.
9 – CSUKÁS (1979), s. 52 – 57. DIENES (1968), s. 320.
10 – Petőfiho stanovisko k národnostnej otázke odsudzuje vyjmúc ho z kontextu celoživotného diela napríklad ARATÓ (1960B), s. 60 – 63. Podľa iných jeho postoj do istej miery kompenzuje jeho demokratizmus. PÁNDI (1974), s. 202.
11 – CSUKÁS (1979), s. 77.
12 – Alexandra Petőfiho lyrické básne. Poslovenčil Frant. Otto Matzenauer-Beňovský a daktorí iní. V Trnave. Tlačou a nákladom Adolfa Horovitz. 1893. s. 115.
13 – PETŐFI (2001), s. 1059.  Preklad Ľudovíta Kossára.
14 – CSUKÁS (1979), s. 72 – 73.
15 – 1848-1849. ÉVI IRATOK (1948), s. 17 – 18. [Zvýraznil J. D.] 16 – CSUKÁS (1979), s. 72-73. Je vhodné pripomenúť, že Petőfi vo voľbách poslancov v roku 1848 vo volebnom okrsku Szabadszállás utrpel porážku proti miestnemu poslancovi; jeho súper ho obvinil z panslavizmu… „hovorí sa, že… chce slovenský štát a štát chce predať Rusom”. CSIZMADIA (1963), s. 120-127. Miesto citátu s. 121, resp. URBÁN (1981), s. 304 – 321.
17 – Približne pred dvoma desaťročiami našli kostru v sibírskom Barguzine, o ktorej chceli dokázať, že patrila Petőfimu. Prvé antropologické výskumy však zistili, že tento „Petőfi“ je „sexuálne nezrelá ortodoxná židovská žena”. RÉV (1993), s. 3 – 5.
18 – CSUKÁS (1979), s. 42-43.