Maďarskosť Sándora Petőfiho, Lajosa Kossutha a Istvána Széchenyiho (3. časť)

István Széchenyi
Rozštiepená minulosť. Kapitoly z histórie Slovákov a Maďarov. Budapešť: Terra Recognita, 2008.

Pokračovanie článku: Maďarskosť Sándora Petőfiho, Lajosa Kossutha a Istvána Széchenyiho (1.- 2. časť)

István Széchenyi: najväčší Maďar

V roku 2005 slovenský týždenník Týždeň hľadal odpoveď na otázku: „Kto je najväčším Slovákom?“ V Maďarsku už túto obzvlášť zaujímavú diskusiu nie je potrebné v tejto forme viesť, pretože pred 150 rokmi Lajos Kossuth, ktorý bol najväčším politickým oponentom grófa Istvána Széchenyiho, na túto otázku odpovedal. Za najväčšieho Maďara vyhlásil Széchenyiho a tento názor sa v maďarskom spoločenskom vedomí pevne ustálil.

István Széchenyi slúžil ako mladý vojenský dôstojník v cisárskej armáde, vyznamenal sa v napoleonských vojnách a čo je obzvlášť zaujímavé – po maďarsky sa naučil už ako dospelý, ba aj denník si písal po nemecky. Je pravdou, že bez ohľadu na ovládanie maďarčiny bola podpora národnej kultúry u nich rodinnou tradíciou: jeho otec, gróf Ferenc Széchényi založil národnú knižnicu, ktorá odvtedy nesie jeho meno.[1]

István Széchenyi uskutočnil v rokoch 1815 až 1825 viaceré cesty po západnej Európe a keď porovnával vyspelosť navštívených krajín so zaostalým Uhorskom, zrodila sa v ňom myšlienka na reformy. Myšlienky onedlho nasledovali činy. Podľa anglického vzoru v roku 1822 udomácnil v Pešti dostihy, o tri roky neskôr založil Prvý spolok na chov koní. Svoj prvý významný čin uskutočnil, keď mal 34 rokov. Vo svojom prejave na sneme v roku 1825 ako člen hornej snemovne nečakane ponúkol svoj ročný príjem na založenie maďarskej spoločnosti pre pestovanie jazykovej kultúry, čím vlastne inicioval vznik Uhorskej (Maďarskej) akadémie vied. Jeho odhodlanosť je doložená i denníkovým záznamom: „Chcem nanovo vytvoriť jeden národ”.[2]  V roku 1827 založil Národné kasíno, ktoré slúžilo dôležitému praktickému účelu – generovať spoločenský život, spoločné diskusie a spoločné iniciatívy. Kasíno bolo teda diskusným a spoločenským klubom, podľa jeho vzoru potom vznikali rad za radom podobné inštitúcie v celej krajine.

Hitel (Úver)Popri týchto praktických krokoch je potrebné pripomenúť aj jeho dôležitú odbornú spisbu. V diele Hitel (Úver) z roku 1831 sa vyjadril za občiansku premenu, ktorej vodcom mala podľa neho byť vyššia šľachta. Taktiež písal o finančnom kapitále, ktorý v Uhorsku pre potreby moderného hospodárstva akútne chýbal. Odtiaľ pramení aj názov diela (Hitel, teda Úver), lebo práve úver bol pre hospodársku modernizáciu potrebný. Nebolo pritom vôbec ľahké ho zaobstarať, pretože šľachtický statok sa nemohol dať do zálohy. Uvedená kniha bola medzi prvými, ktorá vykreslila rozmanité dobové problémy, a dokonca navrhla aj jednoznačné riešenie pre ne. Preto sa Hitel stal jedným z kľúčových diel nasledujúcich rokov a preto niektorí historici vymedzujú začiatok reformného obdobia práve rokom jeho vydania.

Széchenyi zohral dôležitú úlohu v rozvíjaní dunajskej paroplavby: na jeho podnet vznikla prvá uhorská lodenica v Starom Budíne (Óbuda, dnes severná Budapešť), kde bol v roku 1836 zhotovený aj prvý parník (s menom „Árpád“). Podporoval spoločnosť parného mlynu v Šoprone a v Pešti on sám založil valcový mlyn. Bol to významný krok, pretože takto sa kvalitné uhorské obilie dostalo na trhy západnej Európy už v spracovanej forme, čím vlastne Széchenyi poskytol pracovnú príležitosť nielen zamestnancom mlynov, ale aj pracovníkom uhoľných baní alebo debnárom, ktorí zabezpečovali sudy na prepravu. Boli to opatrenia rozvíjajúce priemysel, ktoré agrárny štát nevyhnutne potreboval.

Popri vede, ekonómii, rozvoji priemyslu, teda rôznorodých činnostiach, Széchenyi ešte ako kráľovský komisár od roku 1833 riadil reguláciu dolného toku Dunaja, aby ho mohli splaviť. Odstrániť skalnaté plytčiny a vybudovať na ľavom brehu rieky 122 km dlhú ťažnú cestu, ktorú na niektorých miestach museli vytesať do skaly, bol obrovský projekt.

Možno najznámejším Széchenyiho projektom je výstavba prvého stáleho mosta medzi Pešťou a Budínom, vtedy ešte dvoma mestami.[3]  Postavenie stáleho mosta bolo dávnou túžbou politickej elity, napriek tomu sa jeho realizácia odkladala. Széchenyi bol prvý, kto sa postaral nielen o technické podmienky projektu (rokovania s inžiniermi, ktorí boli schopní pripraviť plán mosta), ale musel zaň vybojovať aj ťažké politické zápasy. Stály most totiž zasahoval do záujmov mesta Pešť, ktoré stratilo príjem zabezpečený práve pontónovým mostom. Most bol popritom dôležitý aj z iných hľadísk: za prechod cez pontónový most šľachtici neplatili poplatok, v prípade kamenného mosta však tieto výnimky už neplatili, čím Széchenyi vlastne medzi prvými spochybnil princíp oslobodenia šľachticov od daní. Most potom v súlade s jeho plánmi prispel k zjednoteniu dvoch miest a k pozdvihnutiu Budapešti na úroveň hlavného mesta.[4]

Lanchid_oldalrol

V 40. rokoch 19. storočia súvisia so Széchyenyiho menom aj také aktivity ako regulácia rieky Tisa, začiatok protipovodňových prác a zavedenie plavby parných lodí na Balatone. V roku 1848 dostal v Batthyányho vláde pomerne bezvýznamný post ministra dopravy a verejných prác ale sledujúc, ako krajina upadá do ozbrojených bojov, sa čoraz viac zhoršovala jeho duševná choroba. Na jeseň Széchenyiho hospitalizovali pre pomätenie v sanatóriu v Döblingu pri Viedni. Tam v druhej polovici päťdesiatych rokov napísal viac polemických článkov, ktoré ostro kritizovali absolutistický režim. V roku 1860 spáchal samovraždu.[5]

Zo Széchenyiho charakteristiky sme ešte vynechali jeden dôležitý fakt: v 40. rokoch 19. storočia ostal osamotený, postavil sa proti liberálnej šľachtickej opozícii, predovšetkým proti Kossuthovi. Pre nás je dôležité jeho stanovisko k národnostnej otázke. Nie že by nechcel pozdvihnúť maďarský národ, veď vidíme, že aj ním založená Akadémia bola maďarská a nie uhorská. Ale aj tolerancia, pokojný pokrok a hľadanie kompromisu boli pre Széchenyiho dôležité. Preto na pamflet napísaný Samuelom Hojčom pod pseudonymom Domoljub Horvatović, ktorý kritizoval maďarskú národnostnú politiku (Sollen wir Magyaren werden?Máme byť Maďarmi?), reagoval vo svojom denníku poznámkou Bitter, aber das meiste wahr! (Trpké, ale väčšinou pravdivé!).[6]  Vo svojom akademickom prejave v roku 1842 obhájil národné-jazykové hnutia nemaďarských národov Uhorska, lebo „maďarské slovo nie je maďarským pocitom, človek preto, že je Maďar, nie je ešte cnostným človekom a ten, kto nosí rúcho vlastenectva, ešte zďaleka nie je vlastencom.“ Tento názor zastával aj v praxi, v situácii, keď sa maďarská šľachta postavila proti prestolnému prosbopisu Kollára a jeho spoločníkov Széchenyi Kollárov čin v roku 1842 obhajoval, ba Kollár maďarského grófa dokonca vtedy aj navštívil.

O svojej návšteve napísal peštiansky duchovný v liste Štúrovi. Podľa neho Széchenyi v pochmúrnej nálade žiadal ospravedlnenie  a trpezlivosť pre svoj národ. Taktiež vykladal, že sa usiluje o odstránenie takých omylov, ktoré by mohli ohrozovať budúcnosť jeho národa. Neskôr, v roku 1847, keď Kollár založil zbierku v prospech prešporskej slovenskej katedry, sa k jeho podporovateľom pridal aj Széchenyi. Pravdepodobne jeho aktivitám v roku 1842 – 1843 možno vďačiť aj za to, že Ľudovít Šuhajda, autor jedného slovenského pamfletu, ktorý bojoval za jazykovú rovnoprávnosť, použil ako motto niekoľko riadkov z jeho diela Hitel hovoriacich o tolerancii a o vzájomnom dialógu.[7]
Széchenyiho stanovisko k národnostnej politike nemožno nekriticky velebiť, má svoje slabé a sporné stránky,[8]  avšak aj z nich vyžaruje grófovo odhodlanie niečo robiť, niečo zlepšiť, čo je napokon zreteľné aj v jeho celoživotnom diele.

József  Demmel a István Kollai
autori sú historici

Redakcia madari.sk ďakuje autorom knihy Rozštiepená minulosť, že sprostredkovali uverejnenie svojich publikácií na náš portál!


1 – Je vhodné tu pripomenúť, že priezvisko Ferenca Széchényiho a Istvána Széchenyiho sa podľa maďarského pravopisu odlišujú jedným diakritickým znamienkom.
2 – Cituje OPLATKA (2005), s. 133.
3 – Aj monumentálny životopisný hraný film o Széchenyim, uvedený v roku 2002, má názov Hídember („Človek mosta“).
4 – Zaujímavosťou je, že Széchenyi chcel premenovať čudne znejúce mesto Pešť (po nemecky znamená mor) na Honderű („Lesk otčiny“). Neskoršie generácie asi len v tomto prípade neľutujú, že sa jeho plán nevydaril.
5 – Životopis pozri napríklad OPLATKA (2004).
6 – SZÉCHÉNYI (1934), s. 380.
7 – Akademický príhovor pozri SZÉCHENYI (1991), s. 43 a s. 51. O vzťahu Kollára a Széchenyiho pozri OPLATKA (2005), s. 324, resp. SZIKLAY (1965), s. 164-165. Autorom pamfletu bol Ľudovít Šuhajda. SCHUHAJDA (1843).
8 – O tom pozri MÉSÁROŠ (2004), s. 74-81, resp. SPIRA (1992), s. 185 – 197.