KOCÚR, MIROSLAV. Za Boha, za národ – kresťanský národný populizmus. In Národný populizmus na Slovensku a slovensko-maďarské vzťahy 2006 – 2009. Fórum inštitút pre výskum menšín, Šamorín.
Navonok sa nábožensky zadefinované komunity1 v občianskej spoločnosti ničím nelíšia od ostatných spoločenských organizácií, spolkov či združení. Smerom do vnútra ich však spája nadprirodzený prvok viery v božstvo.
Ich vnútorný poriadok je odvodený priamo z Biblie alebo zo sekundárnej náboženskej literatúry dôležitých postáv cirkevných dejín. Okrem organizačnej funkcie majú tieto predpisy viesť členov k morálnej integrite a bezúhonnosti. V rôznej miere je na základe presne stanovených sankcií možné dodržiavanie vnútorného poriadku aj vynucovať. Vynucovanie práva je však obmedzené. Aj najvyššia sankcia, ktorou môže byť v niektorých prípadoch vylúčenie z komunity nemá v dnešnej dobe donucovaciu silu podobnú dobe v ktorej žili Giordano Bruno či Majster Jan Hus.
Členstvo v cirkvách je vnímané v občianskej spoločnosti ako dobrovoľné a slobodné rozhodnutie jej členov. Primárne sociálne siete členov cirkví sú však do značnej miery naviazané na zdieľané náboženské presvedčenie. Morálna rovina náboženskej viery vyplývajúce z organizovanosti v cirkvách a jej etické dôsledky môžu mať pre členov nečakané dôsledky. Vnútorný poriadok náboženských spoločností štát rešpektuje a nijakým spôsobom nevstupuje ani do predpisov, ktoré majú z hľadiska občianskeho zákonodarstva diskriminačný charakter2. Sú jednoducho považované za vnútorný predpis náboženskej komunity, ktorý jej členovia prijímajú na základe svojho presvedčenia.
Interakcia spoločnosti s náboženskými komunitami je v zásade minimálna. Spoločnosť aj cirkvi žijú svojím vlastným životom. Slovenská spoločnosť sa však s etickými požiadavkami cirkví a náboženských spoločností stretáva pri niektorých otázkach, ktoré majú aj legislatívne pokračovanie.
Cirkvi vystupujú so svojimi požiadavkami predovšetkým pri diskusiách o štátnom rozpočte. Tam sa ich dotýkajú príspevky štátu na platy duchovných, financovanie cirkevných ústredí a nepriamo aj pri financovaní školstva, sociálnych a zdravotníckych zariadení. V školskom, sociálnom aj zdravotníckom systéme je nezanedbateľné množstvo cirkvami zriadených inštitúcií poskytujúcich predškolské, základné, stredné aj vysokoškolské vzdelanie, sociálne, ako aj zdravotnícke služby.
Podľa môjho názoru a skúsenosti je hlas náboženských spoločností v tomto smere veľmi závažný. Ponovembrové vlády sa v rôznej miere snažili o to, aby mali cirkvi na svojej strane – ak aj nie celkom, tak aspoň vo vzťahu k ich dôležitým a mienkotvorným skupinám. Premietalo sa to do ochoty počúvať hlas cirkevných predstaviteľov pri tvorbe legislatívnych textov týkajúcich sa reštitúcií majetku znárodneného po roku 1950, odškodňovania obetí politických perzekúcií, vytvárania legislatívy umožňujúcej reálnu a nielen deklarovanú náboženskú slobodu3.
Práve s touto oblasťou súviseli legislatívne úpravy týkajúce sa školstva, zdravotníctva a sociálnych či kultúrnych inštitúcií. Cirkvi sa postupne stávali dôležitým partnerom a jej názory boli zohľadňované pri tvorbe straníckych volebných programov, ako aj pri formulácií vládnych programov. Explicitne alebo implicitne sa požiadavky a očakávania cirkevných ústredí zohľadňovali pri rôznych príležitostiach.
Národný populizmus a kresťanské cirkvi
V dejinách Slovenska je najvýraznejším príkladom prepojenia národného a náboženského princípu pri spravovaní štátu obdobie rokov 1939 – 1945. Obraz bude úplnejší, ak toto obdobie posunieme ešte do roku 1938, keď
6. októbra bola na Slovensku vyhlásená autonómia a boli realizované už veľmi konkrétne kroky smerom k osamostatneniu Slovenska. Národný populizmus v tomto období bol prezentovaný ako kresťanský národný socializmus. Jeho ideovým nositeľom bola HSĽS. Jej predsedom bol ThDr. Jozef Tiso. Pôsobil ako predseda autonómnej vlády a následne sa stal aj prezidentom Slovenskej republiky, satelitného štátu Tretej ríše.
14. marec 1939 ostane spätý s menom Jozefa Tisa. Bol človekom, ktorý stál v politickom živote takmer štvrťstoročie. Bol v politickom dianí ako poslanec česko-slovenského parlamentu aj ako člen centrálnej exekutívy. Jozef Tiso bol dlhé roky priamo v centre straníckeho diania HSĽS. Nebol v ňom len ako okrajový dejateľ. Stál v jeho centre do tej miery, že ho utváral a dával politickej realite, ktorú mal možnosť stvárňovať, osobnú pečať.
V roku 1941 nakladateľstvo HSĽS v Bratislave vydalo knihu univ. docenta Dr. Štefana Polakoviča s názvom Tisova náuka. V nej autor v šiestich hlavách nazvaných príznačne: Národ – Štát – Strana – Náboženstvo – Sociálna otázka – Národný socializmus zostavil sumu učenia prezidenta vojnovej Slovenskej republiky. Necháva hovoriť Dr. Jozefa Tisa a sám len spája a edituje jeho texty do príslušných kapitol. O slovenskom nacionalizme Tisova náuka hovorí, že „tento nacionalizmus miluje svoje, ale nesmie nenávidieť iné, tento nacionalizmus buduje svoje, ale nerúca cudzie, posilňuje svoje, ale nerozkladá celok“.4
Pri pohľade na dobu a kontext je najlepšie nechať prehovoriť Jozefa Tisa samého: „Národ musí byť povýšený nad všetky osobné vzťahy a chúťky. Túto pravdu si musíme uvedomiť a rozhodiť ju ako semeno a zapustiť ju do každej slovenskej duše“.5 Bola to ambícia vybudovať v tieni Tretej ríše kresťanský štát postavený na základoch národných a sociálnych. „Budujeme ľudové Slovensko podľa smerníc národného socializmu /…/ Robíme tak nielen z vďačnej prítulnosti k Veľkonemeckej ríši a jej šľachetnému Vodcovi Adolfovi Hitlerovi, ale z dobre chápaného záujmu nášho národného a štátneho života. /…/ Podľa národného socializmu nie sme za totalitu štátnu, ale za totalitu národnú“.6 Národný socializmus mal byť hrádzou proti „bezbožnému“ socializmu a proti liberalisticko-marxistickej, ale aj kapitalistickej ideológii. Socializmus mal byť preto kresťanským a mal byť postavený na „láske k svojeti, vôli pracovať a obetovať sa za ideál“.
Tieto na počutie ušľachtilé ideály však sprevádzali falošné tóny s fatálnym rozuzlením pre mnohých slovenských občanov. Protirečivosť tohto snaženia predznamenáva snaha o zmierenie nezmieriteľného: „Na prvý pohľad sa zdá, akoby katolicizmus a nacionalizmus znamenaly dva protivné póly, medzi ktorými niet vyrovnania ani stretnutia. A predsa: nacionalizmus v katolicizme nachádza kulminačný bod“.7
