Možnosti a hranice (2. časť)

Maďarské zahranično-politické myslenie po roku 1989 a jeho slovenská dimenzia

Pokračovanie článku: Možnosti a hranice (1.časť)

Národné (politické) stratégie v podpore zahraničných Maďarov

Po tomto stručnom prehľade predstavíme niekoľko politických stratégií, ktoré sú prítomné v maďarskom politickom myslení od roku 1989 v súvislosti s Maďarmi v zahraničí.
Po rozšírení Európskej únie žijú najpočetnejšie maďarské národné menšiny už v rámci únie. ([highlight]Na Slovensku a v Rumunsku žijú celkom menej ako 2 milióny Maďarov.[/highlight]) Najvýznamnejším princípom únie je subsidiarita, čiže rozhodovanie na najnižšej možnej úrovni; výsledkom je posilnenie miestnej, regionálnej politiky. Podľa zástancov integračných procesov by sa dali riešiť etnické nezhody formulovaním a uplatňovaním spoločných regionálnych záujmov v oblastiach susedných štátov obývaných Maďarmi.^[1]

Koncepciu „jednotného národa“, presnejšie „jednotného kultúrneho národa“ v politickej praxi môžeme spojiť najmä s pravicou v Maďarsku. Podľa tejto predstavy jej stredobodom je už vyššie objasnený pojem kultúrneho národa: [highlight]Maďari v Karpatskej kotline sú súčasťou jedného (maďarského) národa nezávisle od politických hraníc[/highlight], preto je potrebné zladiť činnosť politických síl, ktoré zastupujú národ v jednotlivých štátoch.

Maďarskí ľavičiari (socialisti) súhlasia so všeobecne deklarovanými princípmi, ktoré súvisia so zahraničnými Maďarmi (spolupatričnosť k jednému národu, princíp zodpovednosti maďarskej politiky); ale otázka Maďarov v zahraničí má u nich vcelku inú prioritu a do popredia sa dostávajú iné metódy riešenia. O tzv. „národných“ otázkach sa vyslovujú cez prizmu európskej integrácie Maďarska a cez princíp dobrého susedstva, čo v skutočnosti často znamená potlačenie problémov zahraničných Maďarov do pozadia. Podľa doktríny socialistov nie je možné dosiahnuť úspech so zahraničnopolitickou praxou svojho domáceho politického súpera (teda maďarskej pravice), ktorá podľa nich vyvoláva len zbytočné napätie medzi Maďarskom a susednými štátmi.

Ľavica pokladá vytvorenie priateľského vzťahu so susednými štátmi za dôležitejšie alebo nanajvýš rovnako dôležité ako krajanskú politiku (politiku podpory zahraničných Maďarov).

Radikálne národné kruhy charakterizuje tzv. „vízia o bájnej záhrade“. (Vízia je dobrým výrazom aj preto, lebo označiť ju za „koncepciu“ by bolo prehnané.) Táto predstava sa tiež zaoberá Maďarmi v Karpatskej kotline ako jednotným maďarským spoločenstvom, ale je poznačená silným pocitom krivdy, mnohými nostalgickými prvkami a slabou schopnosťou porozumieť medzinárodným súvislostiam. Tieto myšlienky v ich rétorike môžeme považovať za pokračovanie revizionizmu dvadsiatych a tridsiatych rokov.^[2]

To sú hlavné smery, ktoré sú prítomné vo verejnom myslení maďarskej spoločnosti a určujú aj jej politiku, aj keď v rôznej miere. Ďalej si pozrime zahraničnopolitické smernice jednotlivých vlád v modernej maďarskej demokracii.

Predseda vlády 15 miliónov Maďarov v duchu a v pocitoch

Dňa 23. marca 1990, v „predvečer“ prvých slobodných volieb po zmene režimu, József Antall, neskorší predseda vlády, z hľadiska nasledovaniahodnej krajanskej politike vyhlásil:
„Približujeme sa s najúprimnejším zámerom k Československu, s uznaním jeho boja za občianske a ľudské práva. (…) Ale napĺňa nás zármutok, keď si uvedomíme, že v poslednej dobe sa v oblastiach južného Slovenska dejú veci, ktoré miestnych Maďarov znepokojujú (…) V tej časti Európy, kde vojny a násilné deportácie pretvorili mapu v pestrofarebnú mozaiku, bolo možné dosiahnuť spolužitie len trpezlivosťou a vzájomným porozumením. My sa predsa nemôžeme nečinne pozerať na krivdy páchané kdekoľvek na maďarskej menšine, a to musí pochopiť celý svet.“^[3]

Vyššie uvedený citát vysvetľuje, prečo neskôr József Antall vyhlásil, že v duchu je predsedom vlády [highlight]15 miliónov Maďarov[/highlight]: okrem iného to bol aj odkaz komunitám zahraničných Maďarov. Ubezpečil ich tým, že maďarský štát cíti zodpovednosť za ich osudy. Toto vyhlásenie aj symbolicky vyjadrilo zmenu, ktorá sa udiala v maďarskej politike po zmene režimu.

Je dôležité poznamenať, že Antall do 15 miliónov započítal aj západných maďarských emigrantov na Západe a výrazne ich vyzdvihoval aj vo svojich prejavoch. „Od moldavských Čángov až k brehom Tichého oceánu považujeme každého, kto sa hlási za Maďara, za člena maďarského národa.” Maďarský národ teda v tomto chápaní je istým kultúrnym spoločenstvom, „ku ktorému je možné patriť pri akomkoľvek štátnom občianstve”^[4].  Premiér vo veľkej miere počítal s hospodárskym potenciálom maďarských emigrantov a s ich schopnosťou presadiť maďarské záujmy v zahraničí.

Zahraničná politika prvej slobodne zvolenej, pravicovej vlády si stanovila tri ciele. Kabinet sa pokúsil pôsobiť na medzinárodnej úrovni naraz v záujme euroatlantickej integrácie, dobrého susedstva a  maďarských menšín. Musel však byť skoro konfrontovaný s chúlostivou rovnováhou týchto trí zahraničnopolitických priorít. V každodennej politickej praxi sa popri integrácie a otázky zahraničných Maďarov dostal tretí ciel (dobré susedstvo) do pozadia. V skutočnosti tri priority zahraničnej politiky stanovené v rokoch 1989 – 1991 nikdy neboli úplne vypracované a ani z hľadiska terminológie neboli jednoznačné a jasné. Politika voči susedom (teda „politika dobrého susedstva“) v rámci maďarskej zahraničnej politiky nie je najvypracovanejšou zložkou aj preto, lebo pre odlišnosť susedných štátov je potrebná diferenciácia aj v tejto otázke.

V roku 1993 sa maďarská vláda pokúsila zrealizovať zahraničnopolitické ciele stanovené vo vládnom programe, ktoré sa zameriavali na susedskú politiku. Uzatvorenie ukrajinsko-maďarskej základnej zmluvy poukázalo na existenciu rozličných zahraničnopolitických stanovísk v rámci samotnej vládnucej strany (Maďarského demokratického fóra – MDF), čo viedlo ku kríze, k odchodom zo strany a k založeniu radikálnej strany MIÉP (Strana maďarskej pravdy a života) pod vedením Istvána Csurku^[5].

V podstate sa vytvoril politický konsenzus v tom, že je nutné posilniť ochranu menšín na základe medzinárodných právnych predpisov. Tieto snahy maďarské vlády podporovali v 90. rokoch na právnej (odbornej) i politickej úrovni. Bolo to potrebné aj preto, lebo do začiatku 90. rokov sa medzinárodné právo velmi nezaoberalo otázkou etnických menšín. Jednotné štandardné právne princípy síce nevznikli ani odvtedy, avšak v niektorých oblastiach sa utvorili také pravidlá, ktoré považuje väčšina európskych štátov za nasledovaniahodný príklad. Pri posilnení medzinárodnej ochrany menšín aktívnu úlohu zohrali práve maďarskí diplomati.^[6]

Je potrebné  pripomenúť aj vznik zákona o menšinách žijúcich v Maďarsku. Tento zákon z roku 1993 zabezpečil menšinám široký okruh práv a snažil sa stať vzorom pre strednú Európu. Menšinové jazykové práva sa pokúsil zabezpečiť nie pre jednotlivcov, ale pre menšinové samosprávy.

Paralelne s týmto krokom maďarské politické strany vypracovali aj svoje koncepcie o autonómii, resp. o „partnerských národoch“ (t.j. spolužitie rovnocenných komunít v jednom štáte). Vo všeobecnosti môžeme povedať, že od začiatku 90. rokov maďarskí politickí činitelia za optimálne a stabilné riešenie považujú vznik rôznych foriem autonómie. Aj keď si uvedomujú, že realizácia tohto cieľa je veľmi ťažká práve pre krivdy a strach z minulosti, ako aj kvôli ďalším politickým a psychologickým faktorom. Obzvlášť chúlostivá je podpora tohto riešenia zo strany Maďarska.^[7]

Balázs Kiss
autor je historik

… pokračovanie nasleduje!

Redakcia madari.sk ďakuje autorom knihy Rozštiepená minulosť, že sprostredkovali uverejnenie svojich publikácií na náš portál!

1 – ÉGER (2001).
2 – BÁRDI (2004), s. 133-137.
3 – ANTALL (1994) II., s. 36.
4 – ANTALL (1994) II., s. 37.
5 – BÁRDI (2004), s. 139-141.
6 – GÁL (2001).
7 – MOLNÁR (1993).