Ut, 19. marca 2024.

Multikultúrny uhorský národ – Príklady z 18. storočia (1.časť)

Rozštiepená minulosť. Kapitoly z histórie Slovákov a Maďarov. Budapešť: Terra Recognita,2008.

„Rákociho slávna doba
Nevráti sa nikdy viac“
Úryvok z piesne o Rákócziho povstaní

Možno najpresnejšie označenie pre identitu obyvateľov Uhorského kráľovstva je popri slove Hungarus pojem multikultúrny uhorský národ. Jedným z pozoruhodných prejavov multikultúrnosti uhorského národa bolo povstanie Františka II. Rákócziho.
Výrazným príkladom hornouhorského variantu multikultúrneho uhorského národa je tiež Matej Bel alebo Bél Mátyás, preto popri Rákócziho povstaní venujeme pár slov aj jemu.

„Slovenskí kuruci“

Kurucká doba nezahŕňa len bezprostredné povstanie pod vedením Františka Rákócziho, ale aj obdobie neorganizovaných protihabsburských bojov vojakov prepustených z pohraničných pevností od sedemdesiatych rokov 17. storočia.

Rákócziho povstanie o viac ako dvadsať rokov predbehlo povstanie jeho nevlastného otca, Imricha Thökölyho. Mladý gróf Thököly verboval od roku 1677 v Sedmohradskom kniežatstve utečencov – predtým vojakov v pohraničných pevnostiach. V roku 1680 prenikol do Horného Uhorska, v roku 1682 ho za knieža stredného Uhorska aj turecký sultán vymenoval (teda uznal). Napokon kurucké vojská Thökölyho (ktorého slovenskí prívrženci volali „slovenským kniežaťom“) utrpeli konečnú porážku habsburskými vojskami v roku 1685 pre nedostatok peňazí a vyčerpanosť z tlaku dvoch veľmocí.[1]  Jeho vojsko bolo rozpustené a vojaci ako zbojníci ohrozovali aj pokojné obyvateľstvo.
Vyššie uvedené udalosti sa o dvadsať rokov neskôr v obmenenej podobe zopakovali v Rákócziho povstaní (1703 – 1711).

Niektoré medzníky povstania Františka II. Rákócziho

1703Rákóczi vstúpil na územie Uhorska (z Poľska)
17031704 – vojenské úspechy kurucov v Uhorsku
1704 – Rákóczi bol zvolený za sedmohradské knieža
1707 – snem v Ónode, detronizácia Habsburgovcov
1708 – bitka pri Trenčíne: rozhodujúca porážka kuruckého vojska
1711 – satmársky mier (podľa miestneho názvu Szatmár, Satu Mare – Rumunsko)

V súvislosti s 18. storočím nemá význam hovoriť o národnostnej otázke v dnešnom chápaní. Samozrejme, existovali prohabsbursky orientovaní Maďari, aj Slováci, o čom svedčia aj „protikurucké“ slovenské piesne, ktoré zozbieral Ján Kollár. Túto protikuruckosť je však nehistorické vnímať ako protimaďarskú. Slovenská šľachta tvorila s maďarskými šľachticmi jeden národ, ktorý sa označuje pojmom natio Hungarica. Vhodným moderným výrazom pre túto stavovskú spoločnosť môže byť označenie „multikultúrny uhorský národ“. Obyvateľstvo Karpatskej kotliny sa nepozeralo na Nemcov a „labancov“ ako na národ (teda nevnímali ich cez etnicitu), ale ako na prívržencov cudzej moci, habsburskej ríše. Dokazuje to skutočnosť, že väčšina nemeckého obyvateľstva slobodných kráľovských miest v Uhorskom kráľovstve sa postavila na stranu povstania, a nie na stranu Habsburgovcov. Podobne falošné a nanútené sú aj názory o existencii nezávislej slovenskej a maďarskej šľachty.

Slováci v Rákócziho povstaní

Sedliaci sa bez ohľadu na svoj materinský jazyk zúčastnili povstania už od samého začiatku. Dokazuje to aj „slovenská proklamácia“ („tót pátens“), ktorú vydal aj po slovensky hovoriaci Miklós Bercsényi, pravá ruka Františka Rákócziho v roku 1704. Text vyhlásenia sa, žiaľ, stratil, preto o jeho existencii vieme len z jedného listu, ktorý poslal Bercsényi Rákóczimu: „Jazdecké útvary som z Moravy odviedol, sedliakov som povzbudil, vydal som slovenskú proklamáciu, sami si vybrali lúpežného kapitána, budú zodpovedať za 12 000 ľudí. Oni dajú príučku Moravanom za to, že vypálili Myjavu! Už teraz je pokope viac ako 6 000 ľudí“.[2]  Slovenské vojská viedli tzv. lúpežní kapitáni: „neplatení vodcovia, ktorých si vybrali z ľudových povstalcov a ktorí žili z voľných ziskov“.[3]

Z uvedeného možno usúdiť, že už v roku 1704 bolo pod zástavou Rákócziho najmenej 6 000 slovenských vojakov. Podľa výskumov etnografa Andreja Melicherčíka sa tohto povstania zúčastnil aj „najslávnejší“ slovenský zbojník Juraj Jánošík. Horský zbojník-povstalec drancujúci „utlačovateľov“  by sa nezaradil medzi kurucov, ak by bola medzi Slovákmi naozaj prítomná vyššia miera protimaďarskej nálady. To isté dokazuje aj záznam v denníku Františka Vešeléniho (Wesselényiho) zo dňa 30. septembra 1705:
„Prednedávnom doniesli kuruca, slovenského šuhaja [tot legént], ktorého keď vyniesli ku generálovi, spýtali sa ho, prečo sa postavil medzi zlých ľudí; na čo odpovedal, že aj on bol hoden toho, aby sa chopil zbrane za svoju slobodu. Hovorí sa, že sa ho opýtali, aký bude osud Sedmohradska a Uhorska; na čo odpovedal, že Uhorsko nebude vazalom a Sedmohradsko bude kniežatstvom. Hovoria, že generál povedal, že bude nabodnutý, na čo zbojník odpovedal, že rád bude trpieť pre svoj národ a pre svoju vlasť, a dodal, že pre neho nabodnú dvoch labancov.”[4] Úryvok z vtedajšieho denníka svedčí o spätosti slovenského kuruca s „bojom za slobodu Uhorska“.

Sándor Csanda, maďarský historik zaoberajúci sa touto témou, tvrdí, odvolávajúc sa na iné vyhlásenia, že vyhlásenie z roku 1704 obsahovalo oslobodenie tých Slovákov, ktorí sa zúčastnili bojov. Túto tézu nemôžeme potvrdiť, lebo dokument sa stratil, ale je isté, že Bercsényi vydal v roku 1709 ďalšiu proklamáciu pre slovenských kurucov. V dôsledku vojenských neúspechov boli už v tom čase znechutenosť a úpadok vojenskej disciplíny a morálky zreteľné. Preto sa na nátlak Františka Rákócziho prijalo na sneme v Blatnom Potoku (Sárospatak) oslobodenie vojakov z poddanstva. V tom istom zmysle vydal Miklós Bercsényi dňa 8. júna 1709 vyhlásenie:
„…Preto každý, kto len môže, je povinný podľa svojich možností ochraňovať a obhajovať slobodu a majetok krajiny, svoj život a svojich potomkov. Tým, ktorí o týchto veciach pilne uvažujú a nie je im to ľahostajné, dáme príležitosť a priestor, aby sa postavil proti nemeckému nepriateľovi (…). Všetci, ktorí povstanú vo Zvolene (na Spiši) a v iných stoliciach, v ktorých nepriatelia sú či nie sú, nech sú si istí, že sa oslobodia od daní a iných dlhov.”[5]

Vodcovia povstania považovali slovenské obyvatelstvo za jednotné. Tvrdil to v roku 1931 ešte aj vojenský historik Árpád Markó, ktorý žil v takom spoločenskom ovzduší, do ktorého v dôsledku Trianonskej zmluvy prenikal revizionizmus. Vo svojom diele hovorí o Slovákoch: „Táto národnosť na Hornej zemi bola pravdepodobne v tom čase dostatočne jednotná, čoho dôkazom je, že aj Rákóczi a najmä Bercsényi, nazýva slovenské územie Hornej zeme ,slovenskou krajinou‘, ,Slovenstvom‘ a najčastejšie ,slovenským impériom‘ (‚Tótország‘, ‚Tót Imperium‘).“[6]

2013-12-16_12-03

Faktom je aj to, že časť slovenskej šľachty inklinovala k habsburskému dvoru. Výzva prohabsburských uhorských magnátov, ktorú vydali v mene cisára Jozefa I. (1705 – 1711), sa k nim prihovára takto:
„[Jozef I.] zvolal snem v meste Prešporok [w Prespurku], kde chceli napraviť krivdy Uhrov [sic], ale tí niežeby prijali otcovskú milosť, ale so svojou tvrdohlavosťou zbavili kráľovského trónu ešte aj cisára. […] Nemilosrdne rabujú, ničia, zabíjajú atď. Jeho Veličenstvo, vidiac túto nespravodlivosť, ich týmto príkazom vyobcúva z krajiny; ale aby naposledy ukázal svoju otcovskú milosť, tým, ktorí sa do 19 dní vrátia k cisárskej vernosti, všetko odpustí. Jedine Rakouczy Ferencz a Berčiny Mikluos nebudú omilostení: tých ako ničiteľov a lúpežníkov smrťou potrestajú a ich majetok skonfiškujú.”[7]

Písomné vyhlásenia obidve strany vydávali vo viacerých jazykoch: po latinsky, po maďarsky, po slovensky a po nemecky, ale mnohojazyčnosť sa nevzťahovala len na úradné spisy. Viac kuruckých piesní malo naraz slovenský, aj maďarský text, ba spievali sa aj také piesne, o ktorých už nie je možné povedať, v akom jazyku boli pôvodne napísané. Dobrým príkladom je aj zábavná pieseň s názvom „Kuruc Rákociho vojny“.

2013-12-16_12-06

Rákócziho povstanie ukončil satmársky mier, ktorý 30. apríla 1711 v neprítomnosti Františka II. Rákócziho podpísal Sándor Károlyi ako zástupca uhorských stavov a splnomocnenec Karola III. Rákóczi 21. apríla opustil svoju vlasť, najprv utiekol do západnej Európy, potom do Osmanskej ríše a do konca života žil v meste Rodošto (turecky Tekirdağ). V tomto období vzniklo o Rákóczim veľa maďarských aj slovenských ľudových piesní.

…pokračovanie nasleduje!


1 – Podľa Ivana Mrvu nazývali Thökölyho „slovenským kráľom” jeho vrstovníci spomedzi prohabsburskej šľachty „trochu s posmechom”. KRÁTKE DEJINY (2003), s. 159.
2 – CSANDA (1961), s. 17. Citáty v origináli sú písané archaickou maďarčinou.
3 – CSANDA (1961), s. 17.
4 – Wesselényi Ferenc naplója. [Denník Ferenca Wesselényiho] In: RÁKÓCZI TÜKÖR I. (1973), s. 265.
5 – CSANDA (1961), s. 27.
6 – MARKÓ (1931), s. 123.
7 – CSANDA (1961), s. 29. Originálny citát je napísaný v archaickej slovenčine.