Je prirodzeným javom, že o viacmiliónových národoch rozmýšľame na základe predpokladaných alebo reálnych vlastností spoločenstva – čiže stereotypov. Spôsob, akým vytvárame stereotypy o inom národe, sociálna psychológia nazýva „etnocentrickým myslením“.[1] Etnocentrické myslenie, ako aj stereotypy vytvárané o druhých majú do určitej miery pôvod v národnej identite, takže ich existenciu môžeme považovať za prirodzený jav.[2] Preto nie je vhodné na základe profesijného alebo emocionálneho podnetu skoncovať so stereotypmi a etnocentrizmom, avšak ich škodlivé vplyvy možno minimalizovať poznávaním a porozumením spôsobu myslenia druhej strany.
Rozdiely medzi slovenským a maďarským etnocentrickým myslením sa prejavujú predovšetkým v oblasti komunikácie. V tejto kapitole sa snažíme predstaviť najpodstatnejšie z nich a záverom stručne analyzujeme niekoľko špecifických javov v súčasnej maďarskej verejnej mienke o Slovákoch.[3]
Uhorsko a Maďarsko
Jedným z hlavných a veľmi dôležitých špecifických problémov je maďarské a slovenské pomenovanie súčasných aj bývalých štátnych útvarov, ktoré sa odlišuje pre rôzne prístupy. Na označenie historického Uhorska (latinsky Hungaria) maďarčina používa od dávnej minulosti výraz Magyarország [doslovný význam: maďarská krajina, zem], a to aj vtedy, keď je používaný na označenie multietnického štátu.
Pre lepšie pochopenie tejto problematiky uvedieme konkrétny príklad. Antonio Bonfini (1427 – 1502), kronikár kráľa Mateja Korvína, napísal v roku 1495 v latinčine dejiny Uhorska od mýtických počiatkov národa až po smrť kráľa Mateja pod názvom Rerum Ungaricarum Decades. V roku 1575 toto dielo voľne preložil do maďarčiny a s opravami vydal Gáspár Heltai v Kluži (Rumunsko, Sedmohradsko) pod názvom Kronika o záležitostiach Uhrov – Maďarov (Chronica az magyaroknac dolgairól). Heltai preklad Bonfiniho diela do maďarčiny zdôvodnil aj tým, že Maďari nebudú musieť čítať „povýšeneckého Bonfiniho“ po latinsky. Názov Hungarus prekladá výrazom Maďar a svoju vlasť označil termínom Magyarország, pričom si bol vedomý jeho jazykovej i etnickej rozmanitosti, veď sám bol potomkom sedmohradských Sasov.
Mnohoetnická a multikultúrna latinská Hungaria bola teda preložená do maďarčiny ako Magyarország.[4] Toto pomenovanie zodpovedá aj slovenskému názvu Uhorsko, ktoré označuje toto územie pred rokom 1918. Rovnako znie aj názov pre potrianonské Maďarsko. V jednotnom maďarskom pomenovaní sa odzrkadľuje vedomie kontinuity medzi oboma štátnymi útvarmi.
Na základe tohto etnocentrického maďarského pomenovania nemožno ešte posúdiť, aký postoj vyjadruje použitie výrazu Magyarország vo vzťahu k Uhorsku; musíme uvážiť aj kontext, ktorý špecifikuje myšlienky a predstavy autora konkrétneho textu. Len tak sa dozvieme, či ide o vedome integratívny charakter pojmu a používateľ chápe Uhorsko ako spoločnú domovinu viacerých národov, alebo má tento pojem neutrálny etnocentrický význam – používateľ si teda viac-menej uvedomuje historickú prítomnosť ostatných národov v Uhorsku, ale prisudzuje im pasívnu úlohu. Alebo sa výraz Magyarország používa vyslovene v danom kontexte tak, že vylučuje nemaďarské národy – Uhorsko je považované výlučne za domovinu len maďarského národa, kde všetci ostatní sú len hosťami, prisťahovalcami.
Maďarské historické vedomie, vyučovanie histórie a väčšinu vedeckých, náučných, národné vedomie reprodukujúcich a podporujúcich diel môžeme charakterizovať najskôr neutrálnym etnocentrickým chápaním Uhorska. Takéto chápanie si uvedomuje mnohonárodnosť Uhorska, ale národnostiam pripisuje iba pasívnu úlohu. Jednotnosť pomenovania v tomto prípade však môže nezainteresovanému pozorovateľovi na prvý pohľad, najmä slovenskému čitateľovi, evokovať isté vylúčenie.[5] Ideálnym riešením by bolo, keby používateľ daných pojmov v kontexte vedome evokoval multikultúrny ráz Uhorska – nezávisle od jeho pomenovania.
Odhliadnuc od toho, či sa používa označenie Uhorska v integratívnom, neutrálnom etnocentrickom alebo diskriminačnom význame, základným prvkom maďarského historického vedomia je kontinuita medzi historickou a dnešnou vlasťou Maďarov – čiže medzi Uhorskom a Maďarskom. Je to logické, ak si uvedomíme, že súhrn symbolov týchto dvoch štátov – hlavné mesto, hymna, zástava – sú aj dnes v podstate totožné, že aj ďalšie jazyky používajú na ich označenie len jeden výraz (Ungarn – po nemecky, Hungary – po anglicky); a že termín Uhorsko pochádza zo slova Uhor, Uhri, ktoré je zasa odvodené od Ugrov, kmeňov starých Maďarov.[6]
Slovensko – geografický výraz alebo historické pomenovanie?
Súčasný slovenský názov „Slovensko“ sa používal už predtým, ako sa jeho územie definovalo a stalo jednoznačným. Pred Trianonskou zmluvou používali Slováci tento výraz bez jeho presného územného vymedzenia. Neskôr, v rokoch 1919 – 1920, sa už vytýčili jeho hranice a určené teritórium Slovenska nadobudlo silný historický rozmer. Názov „Slovensko“ označuje v súčasných učebniciach a odborných dielach v súvislosti s predtrianononskými obdobiami také isté teritórium, ktoré sa vymedzilo trianonskou hranicou.
Takéto retrospektívne myslenie znamená reálnejšie nebezpečenstvo, ako je to v prípade pomenovania Magyarország, lebo za objekt našich historických naratívov považujeme také územie, ktoré v danom období ako samostatný územný celok neexistovalo. Ale zdá sa, že ako aj v prípade Magyarország, aj tu máme dočinenia s rozličnými obsahmi výrazu, ktorý takisto môžeme identifikovať len pomocou kontextu, takže aj tu ide o jeho prijímajúci, alebo etnocentrický alebo vylučujúci charakter.
V prípade prijímajúceho (integratívneho) charakteru pojmu používateľ a autor textu nedefinuje dejiny Slovenska ako dejiny slovenského národa, ale ako „dejiny daného územia“. V tomto prípade je Slovensko skôr geografickým pojmom. História národov žijúcich na jeho území sa predstavuje spoločne, pričom sa začína históriou Slovenska ešte predtým, ako sa tam objavili slovanské kmene. Tento pohľad predpokladá, že sa výraz Slovensko nepoužíva retrospektívnym spôsobom, ale, odhliadajúc od historickej dimenzie, ako geografický pojem.
Sedmohradsko – druhá vlasť Maďarov
Sedmohradsko, patriace dnes k Rumunsku bolo významným územím v rámci Uhorska, počas osmanskej nadvlády bolo hlavným nositeľom maďarskej (rovnako aj rumunskej a nemeckej) kultúry a jazyka. Karpatská kotlina ako tisícročné jednotné kultúrne prostredie sa dá ťažko pochopiť bez historického prínosu Sedmohradského kniežatstva (prvý zákon o slobodnom vierovyznaní v Európe – roku 1568; kníhtlačiarstvo; moderná hospodárska politika Gabriela Bethlena). „Záhrada víl”, „druhá domovina” – tieto výrazy používa maďarská verejnosť ako konštatné prívlastky v súvislosti so Sedmohradskom aj v súčasnosti. Zo susedných území je najviac v centre pozornosti dnešného maďarského spoločenstva práve Sedmohradsko, resp. Sikulsko, kde žije približne 700 000 Maďarov ako viac-menej homogénny celok. (V Sedmohradsku žije asi 1,5 milióna Maďarov.) 
V prípade etnocentrického charakteru pojmu sa Slovensko objavuje tiež ako geografický pojem, ale používateľ slova a autor textu sa koncentruje len na históriu slovenského národa. Dejiny Uhorského kráľovstva, ktoré dejiny slovenského územia rámcovali, sa síce prezentujú, no v konečnom dôsledku akoby dejiny územia dnešného Slovenska z dejín Uhorska vytrhávali. Rovnako sa historické osobnosti žijúce na území dnešného Slovenska prepájajú k takto koncipovanému pojmu Slovenska ustálenému po roku 1920. Toto všetko prispieva k polovičatej interpretácii dejín Uhorska – vynechávajú sa z nich napríklad dejiny Sedmohradska.
Vylučujúci (diskriminačný) charakter prevláda, ak pojem Slovenska zhodný s pojmom súčasného štátu, nie ako geografický pojem nadobudne retrospektívnou a historizujúcou cestou silnú historickú dimenziu. Jeho dejiny sú opísané výlučne ako dejiny slovenského národa a historické osobnosti, ktoré žili na území dnešného Slovenska, sa privlastnia slovenským dejinám.
Môžeme konštatovať, že v najnovších dielach, ktoré odzrkadľujú a formujú slovenské historické vedomie, dominuje, rovnako ako u Maďarov, etnocentrický charakter a územia Slovenska sa chápe ako samozrejmá entita. Napriek tomu nie je vždy explicitne vyjadrené, že Slovensko ako územný celok s dnešnými hranicami pred prvou svetovou vojnou ako politická entita neexistovalo a bolo súčasťou Uhorska. Nie je vždy objasnená ani skutočnosť, rozsah územia štátu Slovanov v 9. storočí a jeho zhoda s územím dnešného Slovenska je iba vecou dohadov. Keď dejiny Slovenska chápeme ako „dejiny daného teritória, územia“, mali by sme predstaviť aj regionálne dejiny národov, ktoré na tomto území žili spolu so Slovákmi, alebo sa aspoň o nich zmieniť napríklad v súvislosti s teóriami o maďarsko-slovenskej etnickej hranici, s maďarskou minulosťou južnoslovenských miest a niektorých regiónov, vrátane niekoľkých tamojších významných maďarských osobností. Väčšina učebníc odkazuje na prítomnosť Maďarov na území Slovenska v minulosti len stručne. Naopak, v iných textoch sa nimi zaoberajú podrobnejšie; môžeme sa v nich dočítať aj také kľúčové tézy, ako: „maďarská kultúra na území Slovenska tvorila neoddeliteľnú súčasť maďarskej kultúry v Uhorsku“, alebo že v 18. storočí „sa ustálila etnická hranica medzi Slovákmi a Maďarmi“, čo „s malými odchýlkami zodpovedá súčasnému stavu“.[8]
…pokračovanie nasleduje
1 – Stereotyp ako predpoklad spoločných znakov existuje aj v rámci vlastnej skupine (autostereotyp); pomenovanie vytváraného obrazu o druhej skupine je heterostereotyp.
2 – Etnocentrizmus „je ideologický systém myslenia, ktorý opisuje a vysvetľuje svet primárne z hľadiska svojej vlastnej skupiny.“ CSEPELI (2002), s. 14 – 15.
3 – Všeobecná literatúra k promblému: KISS GY. (1992), FRIED (2000), ÁBRAHÁM (2003), ŠKVARNA (1994).
4 – K používaniu slova Magyarország sa vzťahuje aj téma povestí o etnogenéze v 2. kapitole, ako aj predstavenie pozadia mentality „hungarus“ v 4. kapitole.
5 – V istých kruhoch maďarských historikov preto vznikla myšlienka vytvorenia „politicky korektného“ maďarského odborného výrazu pre Uhorsko. Pozri Magyarhon v dielach Istvána Käfera, odborníka na slovensko-maďarské historické a literárne vzťahy.
6 – Ani Slováci nerobili vždy taký veľký rozdiel medzi pojmami „uhorský“ a „maďarský“ ako dnes – pozri napríklad názov slovníka Antona Bernoláka: „Slovár Slovenskí, Česko-Latinsko-Nemecko-Uherskí“. DEJEPIS-2 (2002), s. 85.
7 – KOVÁČ (1998).
8 – KRÁTKE DEJINY (2003), s. 255. DEJEPIS-2 (2002), s. 62.
