O vzťahu maďarského a slovenského verejného myslenia (2. časť)

Kollai István
Rozštiepená minulosť. Kapitoly z histórie Slovákov a Maďarov. Budapešť: Terra Recognita,2008.

Pokračovanie článku: O vzťahu maďarského a slovenského myslenia (1. časť)

Slovensko – Felvidék (Horniaky)

Za podobný komunikačno-psychologický problém môžeme považovať aj výraz Felvidék (Horniaky). V maďarčine sa na označenie územia historického Horného Uhorska (lat. Hungaria Superior) používalo najprv pomenovanie Felföld (Horná zem), od 19. storočia sa však rozšírilo pomenovanie Felvidék (Horniaky).[1]  Je fakt, že v druhej polovici 19. storočia sa s používaním tohto slova spájali pre Slovákov negatívne konotácie (napríklad Béla Grünwald dal svojej slávnej zlopovestnej knihe názov Felvidék). Tento pojem môže vyvolať u slovenského čitateľa negatívne pocity práve pre prítomný negatívny kontext a „dodnes mnohým Slovákom pripomína traumatizujúce historické skúsenosti z násilnej maďarizácie“.[2]

Výraz Felvidék sa už dnes v maďarčine používa vo väčšine prípadov s neutrálnym obsahom, je zbavený „národných pocitov“ a stal sa synonymom Slovenska ako štátneho útvaru. Častejšie sa používa pri označení Maďarov na južnom Slovensku („felvidéki magyarok“ – Maďari na Slovensku).
Ak aj má obsah výrazu Felvidék emocionálnu náplň, tá je skôr pozitívna a vyjadruje náklonnosť k tejto krajine. Nech sú na to príkladom dve knihy. V roku 2003 vyšla maďarská kniha pod názvom Turistický sprievodca Slovenska (Szlovákia útikönyv), s podtitulom Podrobný sprievodca po utajených pokladoch Horniakov (Részletes útikalauz a Felvidék rejtett kincseiről). Na zadnej strane tejto publikácie nájdeme toto odporúčanie: „Po zániku fádnosti starého Československa nadišiel čas objaviť bohatstvo Horniakov“. Táto kniha nezabúda ani na predstavenie lokalít a tradícií, ktoré sa spájajú so Slovákmi. Takým istým príkladom môže byť aj populárno-vedecká kniha Sto zázrakov Horniakov (Felvidék száz csodája) z roku 2005. Kniha odzrkadľuje náklonnosť maďarského verejného vedomia k tomuto kraju a k jeho atmosfére. Významným prameňom tejto náklonnosti je maďarská literatúra, ktorá zachovávala v maďarskom spoločenskom vedomí obraz mestského a dedinského života na Horniakoch, Hornej zemi.

Vzájomný obraz vo verejnej mienke

Na úvod chceme ešte raz zdôrazniť, že nemáme pred sebou len obyčajný komunikačný problém, v používaní slov a pojmov sa odzrkadľujú rozdiely medzi národnou identitou oboch národov. Riešením nesúladu môže byť v istých prípadoch používanie „politicky korektných označení“: napríklad z maďarskej strany v prípade Uhorska častejším používaním prívlastku historické pred slovom Magyarország, zo slovenskej strany častejším používaním výrazu „územie dnešného Slovenska“. Aj pojem Felvidék môžeme nahradiť slovom Slovensko alebo literárnym výrazom Felföld.

V prvom rade však potrebujeme „politicky korektné myslenie“: komunikačno-psychologické napätie by sa mohlo redukovať skôr prostredníctvom skutočného porozumenia významu pojmov, ktoré používa druhá strana, ako len ich zmenou. Preto je potrebné, až nevyhnutné, rozšíriť si navzájom vedomosti o druhej strane.

Na slovenskej strane asi nie je také evidentné, že maďarská verejná mienka má v súvislosti s minulosťou a prítomnosťou slovenského národa, jeho históriu a kultúrou veľké nedostatky a medzery, čo je v prvom rade chybou vyučovania dejepisu, no do istej miery sú za to zodpovedné aj médiá. Vo výučbe dejepisu sa neobjavujú osobnosti slovenskej histórie a aj bohatý literárny život oboch národov, ktorý má veľa styčných bodov, je predstavený z národného hľadiska. Na obidvoch stranách platí, že susedný národ sa dostane do popredia v domácej kolektívnej pamäti len vtedy, ak sa to nejakým spôsobom spája aj s históriou vlastného národa, avšak posledných 150 rokov sú to väčšinou len negatívne udalosti.
Preto aj individuálny názor obyčajného maďarského občana o Slovákoch je značne skreslený a väčšinou je ovplyvnený dvoma faktormi. Na jednej strane sa objavujú krivdy, ktoré sa páchali na Maďaroch v rokoch 1945 až 1948 alebo na Slovensku po roku 1993 – v týchto prípadoch sa slovenská strana zjavuje len ako „páchateľ“.

Druhým faktorom sú osobné a rodinné tradície, zážitky, čiže každodenné dojmy získané na Slovensku, ktoré dnes pravdepodobne úplne podliehajú náhode a sú buď pozitívne, alebo negatívne. Negatívne pocity môžu mať prevahu napríklad pre zlé spomienky alebo vtedy, ak sa pocit cudzinectva na Slovensku náhle spája s myšlienkou, že dané územie ešte kedysi Maďari nepovažovali za cudzí štát.

2013-12-9_13-42Maďarská spoločnosť má pomerne nejasné, útržkovité vedomosti nielen o Slovákoch, ale aj o Maďaroch žijúcich v zahraničí. V rokoch 1948 – 1989, počas komunizmu, bola otázka maďarských menšín zakázanou témou tak vo verejnom živote, ako aj v školstve, kde sa ňou vôbec nezaoberali. Aj tu sa potvrdil význam a fungovanie tradícií malých skupín a osobných tradícií, resp. skúseností. V Maďarsku na prelomu tisícročí vedelo o existencii Maďarov na Slovensku len tri štvrtiny mladých ľudí medzi 14. – 18. rokom. A to, aký je približný počet alebo percentuálne zastúpenie Maďarov na Slovensku alebo napríklad v Bratislave, nie je úplne známe ani vysokoškolákom, študentom zaoberajúcim sa medzinárodnými vzťahmi, ale ani staršej generácii v Maďarsku. O spoločenskej situácii a problémoch zahraničných Maďarov značná časť maďarskej spoločnosti nemá ani základné poznatky a vedomosti. Dosvedčuje to aj fakt, že v Maďarsku často označujú a volajú slovenských Maďarov zjednodušene len Slovákmi a nie slovenskými Maďarmi alebo Maďarmi zo Slovenska.

Maďari a Poliaci – dvaja dobrí priatelia

Maďarské spoločenstvo v stredoeurópskom priestore má tradične a trvale pozitívny vzťah len k poľskému národu – a tento vzťah je vzájomný. V stredovekých personálnych úniách dvoch národov dávalo kráľa buď Uhorsko Poliakom, alebo Poľsko Uhorsku. V 16. storočí sa napríklad aj Štefan Báthory, sedmohradské knieža, dostal na poľský trón. Veľmi dôležité boli aj hospodárske vzťahy oboch krajín (najdôležitejším trhom pre uhorské vína bolo Poľsko). V 19. storočí zasa splývali oslobodzovacie hnutia Maďarov a Poliakov: po neúspešnom poľskom povstaní v roku 1831 sa množstvo poľských vojakov zúčastnilo maďarského boja za slobodu v rokoch 1848–1849, jednou z významných osobností spomedzi nich bol Jozef Bem. Nie náhodou sa budapeštianske demonštrácie v roku 1956, ktoré viedli následne k revolúcii proti sovietskej okupácii a komunistickej diktatúre, začínali okrem iného aj na Bemovom námestí. Tento boj pozorovala poľská strana s rovnakou sympatiou, s akou neskôr v roku 1980 maďarská strana sledovala poľské hnutie Solidarita. Ďalej napríklad počas útoku Hitlera na Poľsko Maďarsko zabezpečilo útočisko pre Poliakov.

Ak si všimneme údaje sociálnych psychológov, treba vyzdvihnúť niekoľko smerodajných ukazovateľov. Slováci na južnom Slovensku si o Maďaroch ako o ľuďoch vytvárajú pozitívnejší obraz ako Slováci žijúci severnejšie. (Považujú ich napríklad za usilovnejších, priateľskejších, ako tí, ktorí nemajú s nimi osobný kontakt.) Okrem toho si na južnom Slovensku oveľa menej ľudí myslí, že „spolužitie (Maďarov a Slovákov) nikdy nebude dobré“.[3] Avšak nie je rozdiel medzi Slovákmi žijúcimi severnejšie či južnejšie, ak treba vyjadriť názor na Maďarov ako na národ: pokladajú ich za do istej miery povýšeneckú skupinu, ktorá je hrdá na svoj národ. Aj iné výskumy poukazujú na obmedzenosť dialógu: 80 % Slovákov súhlasí s tým, že Slováci môžu „ďakovať“ Maďarom za „tisícročné utrpenie“ a 70 % predpokladá, že Maďari majú expanzívne úmysly.[4]  Sila historického vedomia sa javí zrejme aj v tom, že na juhozápadných územiach Slovenska, ktoré najviac postihla vnútorná kolonizácia a Benešove dekréty, považujú miestni Maďari Slovákov za menej sympatických ako na východe Slovenska.[5]

Posilnenie ochoty takticky a strategicky spolupracovať na základe vzájomného spoznávania zostáva nevyužitou príležitosťou Strednej Európy. Neznamená to s „proeurópskym“ úsmevom zabúdať na minulosť, keď je neslušné predkladať problémy, ktoré sa zdajú byť včerajšími (ale v skutočnosti sú často dnešnými). Znamená to schopnosť jednej strany predostierať problémy nie z pozície urazeného, ale orientovať sa na ich riešenie a taktiež ochotu druhej strany nevidieť za predloženými otázkami iba zlomyseľnosť, ale iné úmysly. Napätia a protiklady totiž nezmiznú, keď o nich nehovoríme: ostanú v spoločnosti utajené a ak nie sú vedome vyslovené a prediskutované, zjavia sa na najneočakávanejšom mieste a v najneočakávanejšej chvíli.

István Kollai
autor je riaditeľom Maďarského inštitútu v Bratislave

Redakcia madari.sk ďakuje autorom knihy Rozštiepená minulosť, že sprostredkovali uverejnenie svojich publikácií na náš portál!


1 – Ak hovoríme o predtrianonskom období,  je vhodný preklad aj „Horné Uhorsko”. Pozri napríklad DEJEPIS-2 (2002), s. 145; alebo KRÁTKE DEJINY (2003), s. 8.
2 – KRÁTKE DEJINY (2003), s. 8.
3 – BÚTOROVÁ – ROSOVÁ (1992), s. 111.
4 – CSEPELI (2003), s. 59-60.
5 – ÉGER (2000), s. 114.