„Pretrvávajúci duch“ benešových dekrétov (2.časť)

Edvard Beneš

Slovensko-maďarský politický spor o minulosť

 

Rozštiepená minulosť. Kapitoly z histórie Slovákov a Maďarov. Budapešť: Terra Recognita, 2008.

Pokračovanie článku: „Pretrvávajúci duch” Benešových dekrétov (1. časť)

Boj o duše: reslovakizácia

Proti týmto opatreniam poskytla Maďarom ochranu reslovakizácia: možnosť „vrátiť sa“ k slovanskému štátotvornému národu, ak sa niekto prihlásil za Slováka a ak svoj slovenský pôvod vedel aj dokázať. Základné dielo Kataliny Vadkerty o tejto téme podrobne opisuje zriadenie reslovakizačných výborov, kompetenčné spory zodpovedných úradov, „teoretické problémy“ reslovakizácie. Československý štát si totiž naozaj sľuboval od tejto akcie bleskurýchlu asimiláciu Maďarov. Keďže však reslovakizácia znamenala súčasne nadobudnutie československého štátneho občianstva, mnoho Maďarov, ktorí boli pozbavení práv, sa na papieri priznávali k slovenskej národnosti.

Mnohí Maďari v medzivojnovom období chceli na základe svätoštefánskej štátnej idey privítať Slovákov späť v lone znovuvybudovaného Uhorska, v podstate neberúc ohľad na ich osobnú voľbu identity. S podobnou odstrašujúcou a násilnou láskou lákala aj Slovenská liga Maďarov k reslovakizácii: slovenský národ „si chce privinúť na hruď, láskou ohrievať zblúdilých. Volá naposledy, príďte!”[1]  V oboch prípadoch, predtým i teraz, sa prax stala paródiou teórie. Dňa 15. marca 1948 na sviatočné odovzdávanie reslovakizačných uznesení v Nových Zámkoch očakávali desaťtisíc reslovakizovaných, teda Maďarov. Námestie však ostalo prázdne; na oslavu neprišiel nikto.[2]

Košický vládny program
05. 04. 1945
Prezidentské dekréty – Nariedenia SNR Obsah opatrenia Počet dotknutých
VIII. strata štátnej príslušnosti dekrét č. 33/1945 strata štátnej príslušnosti 600 000 osôb
nariadenia SNR
č. 44/1945
prepustenie pracovníkov z verejnej sféry
dekrét č. 88/1945 deportácia 50 000 osôb
XI. konfiškácia pôdy a nehnuteľností dekrét č. 12/1945 pôdu skonfiškovanú Maďarom a Nemcom bolo možné rozdeliť len medzi Slovanov
nariadenia SNR
č. 4/1945,
č. 104/1945
konfiškácia pôdy (nad 50 ha od každého s maďarskou národnosťou)
nariadenia SNR
č. 66/1946
odobratie celého pozemkového majetku osobám s maďarskou národnosťou
dekrét č. 108/1945 strata všetkého nehnuteľného a hnuteľného majetku
XV. zatvorenie nemeckých a maďarských škôl zatvorenie nemeckých a maďarských škôl
27. 2. 1946 – Dohoda o výmene obyvateľstva medzi ČSR a Maďarskom deportácia, strata nehnuteľného majetku 70 000 osôb

„Pretrvávajúci duch“ Benešových dekrétov

Na základe analýzy diskusií o Benešových dekrétoch v roku 2002 sa teraz pozrieme, čo je dôvodom toho, že vyššie opísané udalosti vedia ešte aj dnes vyvolať vážne napätie medzi Slovenskom a Maďarskom.

Nedostatok konkrétnych vedomostí

Miroslav Kusý v eseji s názvom Kto sa komu ospravedlní? názorne predstavuje, ako ľahko sa protičeské útoky prvého slovenského štátu, aktivity proti Židom a vyhnanie Nemcov po roku 1945 stali súčasťou slovenskej kolektívnej pamäti, o protimaďarských opatreniach viacerí jednoducho nevedeli a možno ani dnes nevedia. Neučili sa to ani v školách, tieto „roky v zátvorkách“ sa nestali ani súčasťou verejných diskusií: „Boli sme vysoko spolitizovaní povojnoví gymnazisti, vášnivo sme diskutovali o novom spolužití s Čechmi, o holokauste, o nemeckej otázke, ale na túto maďarskú tému tam – pokiaľ viem – nikdy nepadlo ani slovo. Od učiteľov som sa o tom nič nedozvedel.”[3] Kým v komunistickej ére sa na hodinách dejepisu pranieroval slovenský bábkový štát pre jeho kroky proti Čechom a Židom, tak o krivdách spáchaných na Maďaroch sa nehovorilo. Ale ani Maďari sa nechceli hrabať v minulosti: „Báli sa? Nechceli otvárať pre nich traumatickú tému, strkať prsty do živej rany?“ – pýtal sa sám seba Miroslav Kusý.[4] Keď v roku 1948 nakoniec Maďarom opätovne pridelili štátnu príslušnosť, nemohli očakávať nijaké morálne odškodnenie pretriasaním otázky nie práve „nepoškvrneného počatia“ druhého československého štátu.

Bludisko zrušení, anulovania, odškodnenia

Je ťažké vyznať sa v probléme, či sú dekréty ešte v platnosti, alebo nie. Názory expertov medzinárodného práva na túto otázku sú rozdielne.[5] Podľa Rezsőa Szabóa, maďarského ústavného právnika na Slovensku, ale aj podľa iných sa súdy v procesoch odškodnenia niekedy dokonca odvolávajú na dekréty.[6] Na nimi skonfiškované majetky sa nevzťahuje odškodnenie, preto sa zdá, že aj keď dekréty nie sú platné, sú istým základom, na ktorý sa možno odvolať. Pretože nie sme právnici, ani postihnutí, radšej citujme Bélu Bugára.[7] Podľa neho nech by sa slovenská strana akokoľvek dištancovala od „tejto škvrny“ na svojej politickej minulosti – určitou konsenzuálnou politickou deklaráciou, oficiálnym ospravedlnením alebo vyslovením zrušenia dekrétov – dôraz musí byť na symbolickosti kroku. Maďarský menšinový politik hovorí vo svojej knihe o tom, že nie je potrebné individuálne a majetkové, ale kolektívne a symbolické odškodnenie; tak ako sa napríklad dnešné Slovensko dištancovalo uznesením vlády od tragédie Židov deportovaných z krajiny, na základe ktorého sa vytvoril fond pre postihnutých v hodnote 850 miliónov korún.[8]

Aj sám Bugár pokračuje, že je mu jasné, že slovenská politická elita považuje aj toto kolektívne odškodnenie za iracionálne. V prvom rade asi aj pre naďalej pretrvávajúce vedomie o slovenských historických krivdách.

Pretrvávajúce slovenské historické krivdy

László Dobos, maďarský intelektuál na Slovensku, v jednom rozhovore povedal,[9]  že keď vyčítal Vladimírovi Mináčovi krivdy Benešových dekrétov, dostal od neho takúto urazenú odpoveď: „Vy ste nám urobili oveľa horšie veci ako my vám!“ Dokumenty, ktoré predurčili vznik Benešových dekrétov, bezprostredne odkazujú na krivdy, ktoré „Maďari spáchali na Slovákoch“, konkrétne medzi rokmi 1938 – 1945, resp. pred rokom 1918. Aj najnovšie historické diela zaoberajúce sa dekrétmi považujú za potrebné konštatovať, že povojnovému obdobiu predchádzali otvorené agresívne kroky voči Československu. To je pravda a naozaj to prispelo k obrannej psychóze, ktorá neskôr zosilnela počas vojny. Inou otázkou však už je, či pre obete povojnového bezprávia (v tomto prípade pre Maďarov) je vhodným vysvetlením, že už skôr niekto iní (v tomto prípade iní Maďari) spáchali krivdy na niekom inom (v tomto prípade na Slovákoch).

Slovenské národné povstanie a povojnové usporiadanie

„Kto otvorí Benešove dekréty, otvorí tak spochybňovanie antifašistického odboja v krajine!“

„Dekréty sú vyhasnuté, sú dôsledkom druhej svetovej vojny.“ Prvý výrok vyslovil Robert Fico v roku 1998, druhý Mikuláš Dzurinda v roku 2002.[10]  V slovenskej pamäti je niekoľko rokov po roku 1945 známych ako obdobie znovubudovania štátu, ako krátke demokratické obdobie medzi fašizmom a komunizmom.[11]  Výroky dvoch politikov ukazujú, akoby „otvorenie“ otázky Benešových dekrétov malo spochybniť, začierniť toto obdobie a túto pozitívnu slovenskú spomienku.

Stredoeurópske programy vytvárania moderných národov a národných štátov v 19. a 20. storočí spôsobili viacerým veľa krívd. To núti všetky národy k tomu, aby udalosti v rámci jednotlivých období posudzovali oddelene od seba. Rok 1848 predstavuje pre moderný maďarský národ na jednej strane najdôležitejšiu historickú udalosť a na druhej strane nešťastné riešenie národnostnej otázky. Roky 1944 – 1945 na jednej strane znamenajú Slovenské národné povstanie, ale na druhej strane začiatok kolektívnych opatrení voči Maďarom. A otázka Benešových dekrétov nemá veľa spoločné s „povojnovým usporiadaním“ a s postupimskou konferenciou. Čo bolo na jednej strane uzatvorením mieru po druhej svetovej vojne, na druhej strane bolo rozdelením sveta na veľmocenskom základe.

Slovensko-maďarský medzištátny konflikt?

Jedným z dôvodov „Benešovho bremena“ je neobjasnená rola maďarského štátu v tejto otázke. Vedúci verejní činitelia v Maďarsku už neraz nadhodili potrebu oficiálneho zrušenia dekrétov. Toto vo svojej podstate odôvodnené vystupovanie však môže vyvolať pocit, akoby sa týkalo slovensko-maďarských medzištátnych vzťahov, ako by Slovensko malo s Maďarskom niečo vyriešiť. Avšak vtedajší vodcovia československého štátu perzekuovali svojich občanov, ktorých uvrhli do bezprávneho stavu na tri roky pre ich pôvod. Vyrovnanie sa s otázkami Benešových dekrétov teda nie je slovensko-maďarským medzištátnym problémom, ale vyrovnanie sa štátu so svojimi občanmi. Znamená to uvedomiť si napríklad skutočnosť, že štát v rokoch 1945 – 1948 vystúpil voči nevinným obyvateľom. Znamená to uvedomiť si, že napríklad nevinných rodičov prezidenta Slovenskej republiky v rokoch 2000 – 2004 Rudolfa Schustera chceli vysídliť zo Slovenska.[12]

Ústupok – porážka?

Viacerí ľudia si určite myslia, že priznať oficiálne, že v rámci Benešových dekrétov Maďarov kolektívne perzekuovali, by bolo nejakou slovenskou porážkou. V strednej Európe sa od roku 1989 udiali už viaceré ospravedlnenia, či už v súvislosti s holokaustom alebo si môžeme spomenúť na ospravedlnenia Borisa Jeľcina poľskému národu za masaker v Katyni. Nemalo to však za následok pokles prestíže príslušných štátov, ale práve naopak, viedlo k rozvoju medzištátnych vzťahoch.

Z hľadiska slovensko-maďarských vzťahov by každopádne bolo blahodarné vzájomné uzatvorenie tejto otázky, veď pre Maďarov na Slovensku je obdobie dekrétov ťažko zabudnuteľnou traumou. Strach, ktorý vtedy prežívali, v sebe nosili často ešte aj dlhé desaťročia po opatreniach. Objavuje aj v diele Józsefa Gyönyöra o Benešových dekrétoch. Maďarský publicista na Slovensku začal svoje dielo obrázkom zo života zo 70. rokov, keď sa Maďari báli po maďarsky na ulici nahlas pozdraviť. Vedomé alebo nevedomé zákroky voči tým, ktorí sa otvorene hlásili za Maďarov, môžu viacerým pripomenúť dekréty aj desaťročia po „rokoch bez domoviny“. Vyčítavý pohľad v autobuse na maďarsky hovoriaceho po roku 1945 už nie je len vyčítavým pohľadom, ale aj „pretrvávajúcim duchom Benešových dekrétov“. Tento kŕč by sa dala odstrániť usporiadaním otázky dekrétov na slovenskej strane, vďaka čomu by sme našli „pravdu, ktorá bude rovnaká pre Slovákov, Maďarov i Čechov, a nebude ani slovenská, ani maďarská, ani česká.”[13]

István Kollai
autor je historik

Redakcia madari.sk ďakuje autorom knihy Rozštiepená minulosť, že sprostredkovali uverejnenie svojich publikácií na náš portál!


1 – VADKERTY (2002), s. 402.
2 – VADKERTY (2002), s. 449.
3 – KUSÝ (2001), s. 126. [Zdôraznil: M.K] 4 – KUSÝ (2001), s. 126.
5 – VARGA (2003), s. 826-827.
6 – Odborné dokumenty MTI. Pozri: www.htmh.hu
7 – BUGÁR (2004), s. 60.
8 – BUGÁR (2004), s. 61. (Uznesenie vlády č. 1027 z roku 2002)
9 – Tálentum. Filmový portrét o Lászlóvi Dobosovi. Duna TV, 27.02.2006. 23:55.
10 – KUSÝ (2001), s. 212. Resp. „Dve premiérove eurohodiny“. SME, 20.3.2002. s. 3.
11 – Aj maďarská kolektívna pamäť prezentuje obdobie medzi rokmi 1945 a 1948 ako na heroickú dobu; ako na dobu „obdivuhodného, rýchleho“ budovanie štátu takmer z úplnej záhuby.
12 – Podľa Rudolfa Schustera chceli jeho rodinu vysídliť aj napriek tomu, že jeho brat bol protifašistickým bojovníkom. (Preto počas vojny musel na krátku dobu utiecť do Maďarska.) Rozhovor s Rudolfom Schusterom. Právo, 01.03.2002.
13 – KUSÝ (2001). s. 158.