Psychológia mierovej zmluvy (1. časť)

Obyvatelia vagónov - vagonlakók

O príčinách trianonskej traumy

 

Rozštiepená minulosť. Kapitoly z histórie Slovákov a Maďarov. Budapešť: Terra Recognita, 2008.

„Kto bude sudcom napríklad medzi národmi strednej Európy,keď tie vedú vzájomný spor na historickom poli, keď každý z nich príde s inou stránkou histórie v rukách …“[1]
(Bertalan Szemere – tvorca národnostného zákona z roku 1849)

Tragédia. Sprisahanie. Nespravodlivosť.
Týmito slovami charakterizovala maďarská verejnosť pred 80 rokmi trianonský mier (maďarský výraz preň je mierový diktát), ktorý vo svojich časoch v podstate spôsobil všeobecnú psychologickú krízu maďarskej spoločnosti. K súdobej trianonskej traume prispievala aj strata území obývaných nemaďarskými národmi – v prvej časti kapitoly sa pokúsime ukázať akým spôsobom. Avšak pocit „trianonskej nespravodlivosti“ sa inštitucionalizoval vo verejnom myslení na dlhšie obdobie pod vplyvom skutočnosti, že približne tri milióny Maďarov[2]  sa dostali mimo hraníc Maďarska. Tí často žili a žijú vo väčších skupinách, v jednotných blokoch pozdĺž hraníc. Príčinou tohto javu, čiže spôsobom vytvorenia slovensko-maďarských hraníc sa budeme zaoberať v druhej časti kapitoly.

Trianonská trauma spred osemdesiatich rokov[3]

Idea maďarského revizionizmu v rokoch 1919 – 1944 môže byť považovaná za emocionálny prístup, ktorý neberie ohľad iba na etnický princíp. Tento jav živili početné psychologické faktory, ktoré v konečnom dôsledku pramenili z rozpadu Uhorska, t. j. rámca, ktorý dovtedy určoval život vtedajších Maďarov.

Trianon ako rodinná tragédia
Mnohí vtedajší Maďari vnímali Trianon ako osudový zvrat vo svojich životoch. Podľa niektorých údajov malo kvôli mierovej zmluve opustiť svoje bydlisko a presťahovať sa do Maďarska 350-tisíc ľudí (podľa iných zdrojov 426-tisíc).[4]  (Podľa zdrojov Štátneho utečeneckého úradu odišlo v období 1918 – 1924 z oblasti dnešného Slovenska čosi vyše 100-tisíc ľudí.)[5]  Nový domov v rámci nových hraníc Maďarska hľadali Maďari kvôli rozličným tlakom, z hospodárskych, sociálnych aj mentálnych príčin. Najčastejším dôvodom bolo, že po vzniku nových štátov bola zlikvidovaná a zreorganizovaná dovtedajšia maďarská administratíva. Do štátnych inštitúcií v Československu boli dosadení Slováci a predovšetkým Česi, hromadné prepúšťania sa týkali vysoko postavených úradníkov, ako aj jednoduchých železničiarov. (Výpovede boli dávané „z politických dôvodov“ často aj vtedy, ak dotyčný oficiálne vyjadril novému štátu lojalitu.)[6]

„Obyvatelia vagónov“

Po rozpade Uhorska boli státisíce ľudí nútených odísť za nové maďarské hranice do vnútra štátu. Pre Maďarsko, ktoré sa práve preberalo z vojny, predstavovalo umiestnenie chudobných nezamestnaných davov mimoriadne veľký a krátkodobo neriešiteľný problém. Preto bol v rokoch 1920 – 1921 istý počet ľudí (16-tisíc osôb) nútený prechodne bývať vo vagónoch.[7] Hoci v porovnaní s celkovým počtom utečencov toto číslo nie je až také vysoké, symbol „obyvateľov vagónov“ žije aj naďalej v maďarskej kolektívnej pamäti ako spoločensko-historický jav – „Maďari, ktorí sa stali bezdomovcami v Karpatskej kotline“.

Preto sa začalo menšie „sťahovanie maďarského národa“ z každého kúta Karpatskej kotliny. Sťahovali sa Maďari z oblastí obývaných Nemaďarmi, ktorí po sebe zanechali funkcie zastávané len niekoľko rokov, ale aj tí, ktorí odišli z úplne maďarských oblastí, zanechajúc tam svojich priateľov a príbuzných, domov svojich predkov a rodinné hrobky, svoju rodnú zem. Odtrhnutie sa od vlastnej rodinnej minulosti, pripadnutie rodnej zeme za hranice vyvolalo pocit silnej psychologickej straty často pretrvávajúci niekoľko generácií – bolesť z Trianonu preto v mnohých prípadoch žila ďalej „v rodinných fotoalbumoch“.

Osobný a kolektívny historický priestor
Na to, aby vznikol pocit osobnej straty, nebolo potrebné žiť pred rokom 1918 za neskoršími trianonskými hranicami. Nové hranice rozštiepili dovtedy existujúce rodinné, hospodárske, kultúrne a politické vzťahy vnímané ako prirodzené. „Priemerný Maďar zažil túto zmenu svojho životného priestoru skôr v každodennom živote. Obyvatelia náhle scvrknutej krajiny nerozmýšľali v demografických, strategických alebo ekonomických kategóriách, pre nich znamenali väčšiu stratu (…) roztrhnutie rodiny, strata priateľov, skonfiškovaný majetok alebo zrieknutie sa pobytov v kúpeľoch Herkulesfürdő [známe kúpele v Sedmohradsku, Băile Herculane, dnes Rumunsko]“.[8]  Toto tvrdenie obzvlášť platí pre príslušníkov strednej triedy. Táto vrstva tvorila dôležitý pilier spoločnosti medzivojnového Maďarska a do veľkej miery pochádzala spoza „trianonských hraníc“. Viacero osobností z radov významných politikov, spisovateľov, básnikov a historikov prvej polovice 20. storočia – teda z „mienkotvornej vrstvy“ – pochádzalo z oblastí, ktoré ostali po Trianone mimo hraníc Maďarska, a preto hlboko prežívali „trianonskú súdržnosť.[9]

Avšak na to, aby niekto pociťoval „bolesť Trianonu“ ako vlastnú, nebola potrebná ani osobná skúsenosť. Je základným psychologickým javom, že každý človek má istý historický priestor, ktorý je spojený s jeho národnou identitou – táto väzba je u niektorých silnejšia, u niektorých slabšia. Pre Maďarov žijúcich na prelome storočí bolo Uhorsko uceleným a zažitým prostredím, ktorého tisícročnú históriu pokladali a uznávali za svoju a ktoré bolo miestom ich každodenného života. Tento historický priestor, ktorý bol dovtedy skutočným a hmatateľným, sa v Trianone rozpadol.

pic2014-01-30

Maďarská utečenecká vlna po Trianone
(číslo Maďarov presťahovaných z následníckych štátov)

Pre generácie narodené a vychované pred Trianonom to zostalo do konca života pretrvávajúcou skúsenosťou – bolesťou. Pre nich „odtrhnuté oblasti boli takou istou frustrujúcou stratou z hospodárskeho, politického, ba aj z psychologického hľadiska, ako keby išlo o územia obývané iba Maďarmi”.[10]  Výstižne to odzrkadľujú aj diela významných maďarských spisovateľov medzivojnového obdobia, ktoré sa touto problematikou zaoberajú. Maďarský básnik Mihály Babits, ktorý sa zaujímal aj o susedné národy, nemohol ani dvadsať rokov po Trianone zabudnúť na svoju „prvú lásku“ – na bývalú vlasť Maďarov:

„Zisťujem, že si neviem pripomenúť formu okypteného štátu, hoci až dodnes vidím neomylne pred sebou podobu starého Uhorska. (…) Uhorsko mám pred sebou aj teraz, nie to dokaličené Maďarsko, ale ten pravý, historický štát, celú, úplnú líniu, na ktorú si spomínam od detstva… Bol som do tejto línie skoro zaľúbený, bola mojou prvou láskou… A ako si predstavím to prekrásne živé telo, tú moju prvú lásku, znova ma pochytí mučivá nálada.“[11]

Napriek tejto bolestnej nálade môže práve maďarská literatúra pozitívne prispieť k spracovaniu maďarského pocitu straty vytvorením konštruktívneho obrazu Maďarstva, maďarskej sebareflexie a „objavovaním“ susedných národov.

István Kollai
autor je historik
FOTO: nol.hu

… pokračovanie nasleduje!

Redakcia madari.sk ďakuje autorom knihy Rozštiepená minulosť, že sprostredkovali uverejnenie svojich publikácií na náš portál!


1 -Cituje SZARKA (1998), s. 10.
2 – Rozdiely medzi údajmi zo sčítania ľudu v Uhorsku a v nástupníckych štátoch sú výrazné. Presné počty v tejto kapitole neuvádzame preto, aby sme predišli slovensko-maďarským sporom o presné údaje.
3 – Základným prameňom k interprtácii tohto pojmu je ROMSICS (1996).
4 – PASTOR spomína 350 tisíc osôb (2003), s. 881, ZEIDLER spomína 426 tisíc osôb (2001), s. 45.
5 – PETRICHEVICH (1924), s. 37. Viacerí upozornili na menšie nepresnosti v úradných záznamoch.
6 – KRAJČOVIČOVÁ (2004), s. 57 – 63.
7 – PETRICHEVICH (1924), s. 38 – 39
8 – ZEIDLER (2001), s. 49.
9 – GLATZ (2003), s. 821.
10 – ROMSICS (1996). [Zdôraznil: I. K.] 11 – BABITS (1939), s. 182. Mimochodom, Mihály Babits sa narodil v Sedmohradsku.