Psychológia mierovej zmluvy (3. časť)

1920. június 4.

O príčinách trianonskej traumy

 

Rozštiepená minulosť. Kapitoly z histórie Slovákov a Maďarov. Budapešť: Terra Recognita, 2008.

Pokračovanie článku: Psychológia mierovej zmluvy (1.-2 časť)

Historický princíp – spomienka na asimiláciu
Národnostné štatistiky, na základe ktorých bola možnosť vytvoriť hranice zodpovedajúce etnickému princípu, slovenská strana neprijala ako vhodné východisko práve z dôvodov asimilácie. Nehovorilo sa však len o hocijakej korekcii štatistickej maďarizácie z obdobia dualizmu, ale o kompenzácii následkov tisícročnej maďarskej „nadvlády“. Aj Ján Kollár, ovplyvnený romanticko-národnou atmosférou 19. storočia, hľadal všade stopy stratených Slovákov. Preto do slovenského historického priestoru zaradil mestá ako Miškovec, Vacov a Tokaj.[1]  Na mierových rokovaniach si aj Beneš osvojil historický princíp (a to ešte na základe udalostí, ktoré sa stali pred 1000 rokmi): „Slovensko tvorilo v minulosti súčasť československého štátu. Od začiatku 10. storočia však žije pod jarmom Maďarov. Dobyvatelia sa neúspešne pokúsili krajinu pomaďarčiť”.[2]  Inde zase obsadenie Slovenska Maďarmi situuje z určitých dôvodov do roku 1025 a o Čechoslovákoch hovorí ako o tisícročnom jednotnom národe.[3]

Strategické a geografické aspekty v slovenských prameňoch

Vavro Šrobár, prvý minister s plnou mocou pre správu Slovenska (1918 – 1920):
„náš štát bez Dunaja nemôže žiť … Dunaj je pre nás nutná cesta na východ k moru a k moriam ”.[5]

Úryvok z memoranda československej delegácie na mierových rokovaniach:
„Slovensko tvorí súvislý geografický celok. Jeho hranice tvoria na severe Karpaty a Beskydy (…), na západe rieka Morava, na juhu Dunaj, pohorie Matra, Bukové hory, tokajské vrchy (Hegyalja) až po Bodrog, na východe zasa rieky Bodrog a Uh“.[6]

Tí, ktorí chceli ohraničiť slovenské územie, si uplatňovali právo aj na istý „stratený“ územný celok, ktorý sa však nedal podložiť štatistikami, čo už ako samotná myšlienka predstavovalo zdroj konfliktov. Na jednej strane sa proces dobrovoľnej a násilnej maďarizácie v 19. storočí vzťahoval na súvislé územie len čiastočne, lebo veľkú časť asimilovaných tvorili hlavne tí, ktorí sa odsťahovali zo svojich bydlísk, respektíve bývali v etnicky rôznorodých mestách. Na druhej strane je namieste otázka, či jednotlivé udalosti, ktoré už prekročili nie celkom jasné hranice „prítomnosti“ a „minulosti“ – tisícročné prehrané a vyhrané bitky, storočné streľby do ľudí a osemdesiatročné miery, oprávňujú niekoho vrátiť kolobeh dejín bez vôle tých, ktorých sa to osobne týka. (Pozri motto.)

Geografické princípy
Popri strategických a historických princípoch pri vymedzovaní „slovenského územia“ sa objavili aj geografické princípy. V mnohých politických a literárnych textoch sa Slováci zobrazujú ako „dunajský národ“. Aj Milan Hodža považoval za samozrejmé, že Slovensko má prístup k Dunaju; i často citovaný Beneš vymedzil Dunaj ako tradičnú južnú hranicu slovenského územia.[4]  Takéto jednoduché tvrdenia  môžu v praxi tiež viesť k porušeniu etnických princípov.

„Nespravodlivosť“ Trianonu a prvej Viedenskej arbitráže

Potrianonské Maďarsko sa svojimi nárokmi a svojím konaním  nedržalo etnického princípu často na základe rovnakej argumentácie. Ak si pozrieme rôznorodosť týchto princípov, „pružnosť“ ich použitia a ich svojvoľnosť, namiesto „princípov“ môžeme hovoriť iba o praktikách, ktorými sa politici pokúsili skrývať splnenie národného záujmu, čiže snahy o zväčšenie štátneho územia. Ale treba si všimnúť, že otázka hraníc sa často nevníma racionálne, ale považuje sa za emocionálny problém politickej elity. Protikladné a svojvoľné použitie rôznych princípov pri vytyčovaní nových povojnových hraníc viedlo k predčasnému odchodu predstaviteľov USA z parížskych mierových rokovaní. Neskôr aj Lloyd George, britský ministerský predseda, „nesmierne ľutoval“, že správnosť ich rozhodnutí sa vo viacerých prípadoch nepotvrdila.[7]  François Mitterand, neskorší francúzsky prezident, na osobnej návšteve u spisovateľa Gyulu Illyésa v Budapešti vyhlásil, že „Trianon bol veru špinavosťou“. Tento výrok vhodne doplňuje aj jeho ďalšia pozoruhodná poznámka:  Trianon síce zaťal do živého, ale ten, kto bude chcieť vrátiť späť koleso času, znova zatne do živého.[8]

2014-02-01

Či už čítame maďarské diela o Trianone alebo slovenské o Viedenskej arbitráži, napriek rozličným okolnostiam nájdeme pozoruhodné podobnosti. Na obidvoch stranách sa vyskytuje dojem, že arbiter bol nepripravený alebo zaujatý; obidve strany považujú rozhodnutie za násilné, druhému nanútené a už len preto ho považujú za nespravodlivé.[9]  (Maďarská verejnosť hovorí o Trianone ako o mierovom diktáte; slovenské diela konfrontujú politikov Viedenskej arbitráže s trianonskými demokratmi.) Obidve strany sa cítia ako obete veľmocenských záujmov a vlastne majú aj svoju pravdu: tak Trianon, ako aj Viedenskú arbitráž podstatne ovplyvnili veľmocenské záujmy spojené s týmto regiónom.[10]

Ale čo je oveľa dôležitejšie: Maďari v prípade Trianonu, ako aj Slováci v prípade Viedenskej arbitráže sa tak veľmi sústredili na stratenú časť vlastného národa a na krivdy, ktoré na nich boli spáchané, že úplne pozabudli na tie prvky rozhodnutí, ktoré zodpovedali etnickému princípu. Preto spontánnou reakciou na obidvoch stranách bolo úplné odmietnutie rozhodnutí.[11]  Táto paralela je správna aj napriek tomu, že hranice Uhorska pochádzajú z dávnejších čias ako hranice Slovenska, ktoré v čase Viedenskej arbitráže mali len dvadsať rokov. Uvedená podobnosť je dokonca práve dôkazom toho, že okrem iných znakov je neodmysliteľnou a prirodzene vnímanou súčasťou národnej identity aj územná dimenzia a jej spochybnenie môže vyvolať prudké spontánne reakcie.

István Kollai
autor je historik

Redakcia madari.sk ďakuje autorom knihy Rozštiepená minulosť, že sprostredkovali uverejnenie svojich publikácií na náš portál!


1 – KISS GY. (2005), s. 106.
2 – SZARKA (1999), s. 301.
3 – BENEŠ (1992), 31.
4 – KISS GY. (2005), 179. BODONYI (2002), 79.
5 – ŠROBÁR (2004), s. 107.
6 – SZARKA (1999), s. 299.
7 – Prvá časť od ROMSICSA (2001), s. 126, druhá časť od KOLLÁNYIHO (1993), s. 10.
8 – CSOÓRY (2002), s. 45.
9 – Slovenské texty hodnotia Viedenskú arbitráž ako „násilné odňatie” – napríklad ŠUTAJ – MOSNÝ – OLEJNÍK (2002), s. 7. Z medzinárodnoprávneho hľadiska nemožno hovoriť o násilí, avšak je pravdou, že toto rozhodnutie bolo slovenskému štátu nanútené. Môžeme to tiež brať ako paralelu s Trianonom.
10 – Mníchovská dohoda „o nás bez nás“ – znie titulok článku v Kronike Slovenska o Viedenskej arbitráži. KRONIKA SLOVENSKA 2. (1999), s. 234. Táto fráza sa používa v maďarských prameňoch v súvislosti s Trianonom.
11 – Ľubomír Lipták: „Obsadenie týchto území [na južnom Slovensku] bolo pre väčšinu Slovákov veľkou traumou, od roku 1918 si zvykli na Slovensko »od Tatier k Dunaju«.” KRÁTKE DEJINY (2003), 297. Pozri aj ZELENÁK (2005), s. 19.