Revízia revízie (1. časť)

László Németh

Ďalej od trianonskej minulosti

 

Rozštiepená minulosť. Kapitoly z histórie Slovákov a Maďarov. Budapešť: Terra Recognita, 2008.

“Pre mňa bol Trianon veľkou traumou,
trápil som sa kvôli nemu polovicu života.
Už ňou nie je.
Skutočnou traumou pre mňa nie je to Uhorsko,
ktoré bolo stratené, to historické, ale Maďarsko, ktoré zostalo.”
(Sándor Márai, 1945)[1]

Viaceré slovenské zdroje charakterizujú Horthyho obdobie v Maďarsku ako „diktatúru“.[2]  O diktátorskom režime môžeme hovoriť len v rokoch 1919 – 1920 počas tzv. bieleho teroru. Faktom tiež zostáva, že v oblastiach, ktoré boli k Maďarsku pripojené po roku 1938, zaviedli prísnu a nedemokratickú vojenskú správu. Pre určité oblasti života bola charakteristická obmedzená demokracia – napr. aj pre volebné právo, čo je jeden z najdôležitejších znakov politického režimu –, ale pretože v súkromnej sfére neboli hromadné obmedzenia, maďarské a zahraničné zdroje považujú tento systém za „autoritatívny režim“.[3]  Slobode prejavu a myslenia bol zabezpečený dostatočne široký priestor, aj keď tí, ktorí oficiálne „vytvárali názor“ verejnosti, často tvrdo vystupovali proti skutočným kritickým hlasom.

Tento pluralistický autoritatívny režim, ktorý akceptoval opozíciu, ale nepustil ju k moci, sa udržal so svojou pomerne veľkou slobodou prejavu až do začiatku 40. rokov 20. storočia. Vtedy bol systém jednej strany, prípadne vojenská diktatúra alebo nacistická okupácia už aj v okolitých štátoch. Spory verejného života boli teda súčasťou spoločnosti, najmä vďaka sociografickým aktivitám, zameraným proti masovej chudobe domáceho roľníctva. Ani zahraničnopolitické myslenie, spoločenské javy a otázky maďarskej identity neboli v Maďarsku tabu. Verejné diskusie o strednej Európe a susedných národoch mali inšpirujúci vplyv aj na verejnú mienku vtedajšej doby, rovnako ako v súčasnosti.

Útek do strednej Európy

Silné rozhorčenie v súvislosti s Trianonom, ktoré je možné pozorovať aj v  citátoch v predchádzajúcich kapitolách (z myšlienok Mihálya Babitsa), zrejme pôsobia desivo. A predsa sa maďarská literatúra a veda, ktorá stvárnila bolesť z „okyptenosti“ uhorsko-maďarského historického priestoru, zaoberala trianonskou traumou ako otázkou maďarského sebapoznania. (Diskusia o otázke „Čo je maďarské?“ sprevádzala celé obdobie.) Popritom sa najvýznamnejší účastníci vtedajšieho maďarského literárneho života pokúšali spoznať zmýšľanie a kultúru susedných národov, respektíve vymedziť novú úlohu Maďarov po Trianone. V centre pozornosti stálo samozrejme Sedmohradsko: spomínaný Mihály Babits sa usiloval napr. o rumunsko-maďarské literárne zblíženie – avšak bez väčšieho úspechu.[1] Dezső Kosztolányi sa snažil vytvoriť vzťah so srbskou literatúrou a srbskými spisovateľmi, Attila József prekladal do maďarčiny rumunských a slovenských básnikov.

Horthyovské obdobie vs. ľudské práva: dve škvrny

V Maďarsku bol počet oprávnených voličov znížený v roku 1922 na 28,4 % z celkového počtu obyvateľstva. Ešte závažnejším obmedzením bolo, že okrem väčších miest zaviedli systém verejných volieb, takže všetci videli, akú stranu kto volil. – to bol vážny úder pre maloroľnícku a sociálnodemokratickú stranu. Protižidovské opatrenia ukrátili určitú časť obyvateľstva o ich ľudské práva: v roku 1920 bol prijatý zákon „numerus clausus”, ktorý obmedzil možnosť mladých so židovským pôvodom študovať na univerzitách; a od roku 1938 následovali tzv. „židovské zákony”.

Tieto pokusy o hľadanie a vybudovanie maďarsko-nemaďarských vzťahov nepriniesli prevratné výsledky: susedné štáty často nepovažovali maďarské pokusy o zblíženie za úprimné vzhľadom na maďarskú oficiálnu politiku. A predsa, keď si pozrieme ich vplyv na maďarskú verejnú mienku, môžeme hovoriť o istom úspechu. Aj keď spočiatku maďarská literatúra oplakávala rozpadnutie uhorsko-maďarského historického priestoru, neskôr svoju pozornosť obrátila na „ľudovú rovinu“, čiže na komunity zahraničných Maďarov. Problémy a otázky týkajúce sa zahraničných Maďarov vniesla po Trianone do spoločenského vedomia literatúra .

Túto maďarskú literárno-kultúrnu líniu môžeme považovať za úspešnú aj preto, lebo vytvorila otvorenú a integrujúcu maďarskú národnú ideu, ktorej vplyv je možné cítiť až dodnes: „Nová národná idea nie je spojená s uzavretosťou… Práve naopak, v našej literatúre asi nikdy nebola taká silná myšlienka stredoeurópskej solidarity či túžba po spolupráci podunajských národov ako po Trianone. (…) Historické a duchovné smerovanie »trianonskej literatúry« postupuje takýmto spôsobom od zúfalstva k naberaniu síl, od úzkosti z predstavy zániku národa k túžbe vytvoriť novú národnú ideu a nové stredoeurópske regionálne vzťahy, až k literárnej snahe vybudovať »dunajský patriotizmus«.“[5]
Predstavme tu krátko dvoch možno najdôležitejších „dunajských patriotov“: zubára a právnika.

László Németh: konfederácia a „nevlastné” bratstvo

László Németh (1901 – 1975), povolaním zubár, bol uznávaný medzivojnový spisovateľ a publicista. V 20. rokoch patril k mladej generácii, ktorú výrazne ovplyvnila snaha nájsť vysvetlenie osudového zvratu v Uhorsku po roku 1918. V súlade s tým na začiatku venoval pozornosť najmä vnútorným spoločenským problémom a možnostiam ich riešenia, ktoré sú pre nás momentálne menej zaujímavé. Od konca 20. rokov však stále silnejšie vytváral novú koncepciu „pocitu východoeurópskosti“.[6]  Pri predstavovaní pojmu treba brať do úvahy to, že svoje myšlienky László Németh často vyjadroval v metaforách, dôležitú rolu majú jeho osobné dojmy a pocity.

Podľa Németha proces formovania moderných národov nezadržateľne smeroval k rozpadu Uhorského kráľovstva nezávisle od toho, ako sa zachovala maďarská politika. Okrem jeho názoru na minulosť je oveľa dôležitejšie to, čo si myslel o svojej súčasnosti. Povojnovú revizionistickú politiku charakterizoval výstižným pojmom „osudová bezmocnosť“, mal totiž pocit, že Maďari nepoznali svoje historické úlohy po Trianone. On sám nepovažoval za dôležitú rekonštrukciu historických uhorských hraníc, ale maďarskú národnú spolupatričnosť – čiže integritu v kultúrno-etnickom zmysle slova:

„Existuje aj oveľa svätejšie heslo ako idea Veľkého Uhorska: idea integrity Maďarstva. A má len jedného nepriateľa: imperializmus. Aká oprávnená je požiadavka, aby každý národ mohol slobodne a vo vlastných rámcoch rozvinúť svoje schopnosti, taký hnusný atentát je pošliapať toto právo.”[7]

“Po boji predkov možno hľadať
v rozpomienke, ktorá naň ostala,
no veci spoločné raz usporiadať
to nasá robota – a nemalá.”
Attil József – Pri Dunaji (1936, úryvok)

2014-02-24_12-05

Soch Attilu Józsefa v Budapešti, vedľa Parlamentu, pri Dunaji

Podľa Németha si malé národy Strednej Európy na základe osudovej spolupatričnosti môžu uvedomiť svoje spoločné poslanie. Kľúčovým pojmom myšlienky osudovej spolupatričnosti sa v dielach Németha stane „mliečne bratstvo“: bratstvo národov rôzneho pôvodu, ale rovnakých zemepisno-historických dispozícií. „My, dunajské národy sme tam kde  pred vojnou, žijeme tu v jednej osudovej spolupatričnosti a o sebe navzájom nič nevieme.  Už skutočne nastal čas, aby sme spoznali našich mliečnych bratov, s ktorými sme pili zo suchého prsníka jedného osudu.“[8]

Aby sa mohla vyvinúť skutočná stredoeurópska spolupráca, bolo podľa Németha potrebné okrem rozpoznania osudovej spolupatričnosti aj poskytnutí vzoru zo strany Maďarska, aj Maďarov žijúcich rozptýlene v ostatných štátoch Karpatskej kotliny. „Potrebujeme revíziu nášho poslania: prevahu kvality.“ Pomocou príkladu povzbudzujúceho spoluprácu môže vzniknúť stredoeurópska konfederácia, ktorú Németh pokladal za ideálny cieľ, respektíve za ideologickú konkurenciu myšlienke Veľkého Uhorska. Túto alianciu by nemohol inšpirovať iredentizmus, ani strach národov, ale ich vnútorná potreba a spoločne vytýčená rola. V aliancii by mal každý národ rovnaké práva.

Skutočnosť zasadila myšlienkam Lászlóa Németha poriadny úder. Predstavoval ho zhoršujúci život sedmohradských Maďarov, s ktorým sa stretol v roku 1935 počas svojej trojtýždňovej cesty po Rumunsku. Za hlavný dôvod neutešenej reality považoval oficiálnu politiku Maďarska, ktorá bola neprístupná reformám, a tým sa stala pre zahraničných Maďarov neperspektívna. Ďalej vinil maďarských vodcov v Rumunsku za prevzatie „chorej verejnej mienky“ z Maďarska; a v neposlednom rade kritizoval aj samotné rumunské politické vedenie. Vo svojej eseji „Maďari v Rumunsku“ zhrnul svoje zážitky z cesty; esej sa stala jedným z jeho najvplyvnejších diel. Jej vydanie nasledovala živá debata v tlači. Najdôležitejšou praktickou myšlienkou jeho diela je neúčinnosť pokusov o kultúrne zblíženie, ak ich nepodporuje záujem národnych štátov: „Márne sme chceli hovoriť s ľuďmi, keď mosty medzi národmi strážia štáty. Nespravodlivosť mierových zmlúv a velikášstvo malých národov pokazili všetky pokusy o zblíženie.“[9]

Politické myslenie Lászlóa Németha malo obrovský vplyv na jeho rovesníkov a aj na nasledujúcu generáciu. Po zmene politického režimu v Maďarsku (1989) sa na neho a jeho myšlienky odvolávajú tak politici, ako aj osobnosti verejného života. Z Némethových myšlienok vychádzal aj ďalší významný maďarský mysliteľ a „Stredoeurópan“, István Bibó.

István Kollai
autor je historik

… pokračovanie nasleduje!

Redakcia madari.sk ďakuje autorom knihy Rozštiepená minulosť, že sprostredkovali uverejnenie svojich publikácií na náš portál!


1 – MÁRAI (1991), s. 248. Cituje CSOÓRI (2002), s. 43.
2 – ČAPLOVIČ A KOL (2000), s. 260.
3 – ROMSICS (1982), s. 168.
4 – V roku 1935 rumunské úrady zakázali Babitsovi vstúpiť do Rumunska. Pozri KELEVÉZ (2003).
5 – POMOGÁTS (2003), s. 879 – 880.
6 – V celej knihe používame dôsledne pojem „Stredná Európa”, tu však musíme použiť výraz Lászlóa Németha. Csaba Gy. Kiss nás upozornil na to, že použitie „Východná Európa” (vo význame Strednej) bolo potrebné kvôli rozlíšeniu Némethovej predstavy od koncepcie nemeckého pojmu Mitteleuropa.
7 – NÉMETH (1940A), s. 31.
8 – NÉMETH (1940A), s. 508 – 510. (Citáty s podobným obsahom pozri v úvode 6. kapitoly.)
9 – NÉMETH (1940B), s. 1272.