Pi, 29. marca 2024.
István Bibó

Revízia revízie (2. časť)

Ďalej od trianonskej minulosti

 

Rozštiepená minulosť. Kapitoly z histórie Slovákov a Maďarov. Budapešť: Terra Recognita, 2008.

Pokračovanie článku: Revízia revízie (1. časť)

István Bibó: spravodlivé hranice

Stredobodom záujmu životného diela Istvána Bibóa, tak ako aj v prípade Lászlóa Németha, je maďarská spoločnosť a politika. Myšlienky o susedných národoch a o stredoeurópskom regióne dostali veľký priestor aj u neho.

István Bibó (1911 – 1979)

Bol právnym expertom, autorom významných politických esejí. Po skončení štúdií práva pracoval na ministerstve spravodlivosti, kde počas vojny vystavoval ochranné dokumenty pre ľudí židovského pôvodu. V októbri 1944 ho nyilasovci (maďarskí nacisti) na pár dní zatkli. V roku 1945 pracoval na reformách župného systému na ministerstve vnútra, popritom aktívne publikoval; protestoval proti deportácii Nemcov z Maďarska. Po nástupe komunistov k moci sa dostal do úzadia; v revolúcii v roku 1956 ho Imre Nagy vymenoval za štátneho ministra. V budove parlamentu čakal na sovietske tanky prichádzajúce do Budapešti potlačiť maďarskú revolúciu. V roku 1957 ho odsúdili na doživotie, v roku 1963 bol vďaka amnestii oslobodený. Jeho pohreb v roku 1979 je považovaný za prvé otvorené vystúpenie opozície proti komunistickému režimu.

Jedným z Bibóových kľúčových pojmov je „politická hystéria“, pod ktorou rozumie „poruchu fungovania daného politického spoločenstva“, ktorá sa vytvára z trvalého strachu alebo hrozby, z vážnej historickej traumy.[1] Hystéria je teda v tomto zmysle slova protikladom rovnováhy. Jej príznakmi sú odtrhnutie sa od reality, ireálnosť predstáv o riešení problémov a nezmyselné reakcie na otázky či výzvy života.[2] Podľa Bibóa sa po Trianone do tohto stavu dostalo nielen Maďarsko pre stratu územia, ale aj štáty susediace s Maďarskom pre neistú integritu svojich nových území a pod vplyvom maďarskej hrozby. (Ako hysterickú môžeme charakterizovať československý centralizmus, politiku ľudákov a najmä politické myslenie tzv. slovenského štátu.)

Kritizoval popritom aj prax stanovenia trianonských hraníc, maďarskú politickú hystériu odsudzoval preto, lebo sa podľa neho posilnila vďaka chýbajúcej demokracii. U Bibóa sa bojovný revizionizmus a demokracia navzájom vylučujú: existencia toho druhého by zničila existenciu prvého. Demokracia teda môže eliminovať spoločenskú hystériu vo vnútri komunity, pričom za podmienku rovnováhy medzi komunitmy považuje princíp sebaurčenia: „Princíp sebaurčenia v medzinárodnom spoločenstve štátov je jediným možným a platným princípom na vytvorenie štátneho útvaru a úpravu územia.“[3]

István Bibó, podobne ako László Németh, chápal rozpad Monarchie ako historický proces, ktorý nevyhnútne sprevádzal demokratizáciu regiónu. Jeho spôsob realizácie, versailleský mierový systém, Bibó kritizoval, pretože sa dôsledne nepridŕžal etnického princípu: zabezpečil národom právo na štát, ale pre obyvateľov menších území nezabezpečil právo, podľa ktorého sa mohli rozhodnúť, ku ktorému štátnemu útvaru sa chcú pripojiť. Táto nedôslednosť vo veľkom prispievala k maďarskej hystérii: šancu na vytvorenie demokracie oslabovali všetky kroky odporujúce princípu sebaurčenia.

Socha Istvána Bibóa v Budapešti

Socha Istvána Bibóa v Budapešti, vedľa Parlamentu

István Bibó považoval úpravu hraníc za nevyhnutnú pre vytvorenie stredoeurópskej politickej rovnováhy. V korekciu trianonských štátnych hraníc podľa etnických princípov na základe vzájomnej dohody veril aj po druhej svetovej vojne – aj napriek tomu, že Maďarsko skončilo na strane porazených.[4]  Avšak v liste z roku 1978 – korigujúc svoje skoršie predstavy o úprave hraníc – vytvoril dnes už ustálený názor, na základe ktorého „cenou za dôkladnú zmenu situácie maďarských menšín je úplné vzdanie sa územných nárokov“.[5]

Dielo István Bibóa bolo spoločným ideologickým základom politickej opozície sformovanej v 70. a 80. rokoch. „Bibóov pamätník“ vydaný v roku 1979 je považovaný za jeden z prvých krokov vedúcich k zmene politického režimu. V tejto knihe publikovali štúdie viaceré dôležité osobnosti neskorších liberálnych, konzervatívnych, národno-radikálnych politických síl, ktoré sa dostali po roku 1990 do nezmieriteľného vzájomného ideologického konfliktu. Môžeme skonštatovať, že po zmene režimu bol István Bibó prvým a posledným spoločným bodom maďarskej politiky. Širšia verejnosť síce pozná skôr len jeho meno ako myšlienky, ale do maďarského politického myslenia sa Bibóova tradícia zapísala, aj keď ju ovplyvňovala aktuálna situácia.

Napríklad jeho stanovisko v otázke hraníc stratilo aktuálnosť v prvom rade preto, lebo Bibó ešte neveril ani v integráciu vedľa seba žijúcich národov, ani v úspešnú politickú integráciu národných menšín. „Spiritualizáciu“ hraníc považoval za naivnú predstavu, preto videl základy medzinárodnej stability v ich úprave.[6]  Mnoho jeho ďalších myšlienok sa ale dostalo do politických diskusií, straníckych programov, ústnych a písomných politických prejavov. Tak sa ustálila napr. aj myšlienka – sformulovaná nielen ním –, že prijatím trianonských hraníc sa Maďarsko nesmie a nemôže vzdať záujmu o osud maďarských menšín.

Súčasná maďarská spoločnosť o Trianone

V Kádárovej ére (1956 – 1989) bola otázka maďarskej menšiny a najmä otázka hraníc prísne zakázanou témou; položenie tejto otázky malo často nepríjemné následky. Umelo vytvorenú prázdnotu vo verejnosti bolo zrazu možné vyplniť po roku 1989. Objavili sa samozrejmé aj radikálne hlasy a fantazmagórie, no presadzovali sa oveľa menej, ako by sa dalo predpokladať podľa istých slovenských prameňov.[7]  Ani maďarská politická elita, ani verejná mienka si neosvojila napr. myšlienku úpravy hraníc. Pozrime si, aké sú hlavné mienkotvorné činitele po roku 1989 pokiaľ ide o Trianon, o zahraničných Maďarov a o susedné národy.

Maďarská spoločnosť sa čoskoro konfrontovala so svojimi hospodárskymi problémami, ktoré sa stali pre verejnosť prvoradými. Táto hospodársko-sociálna dimenzia verejnosti (napríklad: klesanie počtu obyvateľov, nízky priemerný vek, veľmi vysoký počet rakovinových ochorení) zostala odvtedy viac-menej dominantnou. Zodpovedajúc Bibóovým očakávaniam, demokracia pomohla zbaviť sa politickej hystérie, ale zmeny po roku 1989 viedli často aj k vedomej ľahostajnosti a nezáujmu o verejné otázky, ako aj o problémy zahraničných Maďarov.

Trianon, ako mestský folklór

Trianon, ako mestský folklór: Nálepka starého Uhorska na aute v Budapešti

Vzťahy k susedným národom sa dostali po roku 1989 do takej polohy, ktorá bola, napr. aj podľa Bibóa, úplne nepredstaviteľná. Maďarsko už v rokoch 1990 – 1991 vstúpilo na cestu európskej integrácie (program Phare, visegrádska spolupráca a podpísanie partnerstva s Európskou úniou). Aj otázka zahraničných Maďarov sa dostala do tohto myšlienkového rámca: priepustnosť hraníc, posilnenie cezhraničných kultúrno-hospodárskych vzťahov a samospráva ako reálne alternatívy sa objavili – často síce len ako fráza bez praktického obsahu – aj v takých obdobiach, keď Slovensko stagnovalo v procese integrácie; a vtedy sa ešte nevedelo na akú dlhú dobu.

Celé štyridsaťročné mlčanie o Trianone a o zahraničných Maďaroch zbavilo verejnosť nielen revíznej myšlienky, ale aj informácií o susedných krajinách a často aj záujmu o nich. Štyridsať rokov prenikali (skutočné) informácie a vedomosti o zahraničných Maďaroch (ale aj všeobecne o susedoch) do maďarskej spoločnosti cez masovú kultúru a školstvo len minimálne: učebnice sa nimi nezaoberali, časopisy o nich písali skôr len povrchne, nepravdivým spôsobom, problémom sa často vyhýbali. Preto nebolo možné vytvoriť si skutočný obraz ani o susedných národoch.

A tak skôr závisí od rodinných pút a tradícií alebo od iných faktorov, aký obraz sa vytvorí v ľuďoch o susedoch a aký vzťah si vytvárajú k maďarským dejinám 20. storočí. Jedným z týchto  „iných faktorov“ mohla byť napr. aj lyžovačka v 70. rokoch:
Vtedy na ceste som sa prvýkrát stretol s Trianonom, myslím tým nepríjemnosti, ktoré nás zastihli na hraniciach, to, ako reagovali na našu prítomnosť isté slovenské skupiny, aj to, ako reagoval dopravný policajt počas našej cesty, niekto napríklad opľul naše auto. Spomínam si na takéto nepríjemnosti. Tieto veci sa udiali na konci 70. rokov. Vedeli sme, že táto časť Slovenska patrila Maďarsku. Musel som zažiť svoju cudzosť na tomto území. (…) Vtedy som si prvýkrát uvedomil, že Trianon nie je len abstraktnou otázkou, dotýka sa aj môjho života. Ovplyvňuje aj moju náladu. Lyžovali sme sa a prekonali sme to, ale nezabudli sme na to. Ovplyvnilo to moje zážitky. … Dnes si už myslím, že sa to vyskytuje pomenej. Dnes už nemám takéto zážitky.“[8]

Napokon príbehy spojené s uzavretím trianonského mieru, ktoré zobrazovali Trianon ako „vedomé konšpirácie škodoradostných protimaďarských politikov“, žili a žijú ďalej ako ľudové povery, ale často už stratili emocionálny obsah. Dnes je to základom istej trianonskej subkultúry, v ktorej je Trianon skôr formou ako obsahom. V tejto subkultúre sa Trianon ukazuje ako symbol, a to symbol celkového zármutku Maďarov. „Trianonské“ emblémy a symboly Uhorska prezentované na transparentoch, manifestíciách, nalepené na autách alebo vytlačené na tričkách iba málokedy predstavujú nejakú dozretú „revizionistickú myšlienku“. Ich majitelia, nemajú vyzreté politické myslenie, často ani nevedia, čo tieto symboly vyjadrujú. Ale predsa reprezentujú isté pocity, akoby s nimi, s Maďarmi, osud poriadne zatočil. Tento pocit prenasledovania osudom, ako dôležitý prvok maďarskej sebareflexie, pociťuje osobne oveľa viac ľudí, ako len tí, ktorí ho vyjadrujú nálepkami alebo obrázkami na tričkách.

Budapešť, 2007

Budapešť, 2007: Odhodlaná ale ťaživá snaha dosiahnutia životnej úrovne Západu. Na obrázku: metro v Budapešti.

Osemdesiat rokov starý mier je už len vnútorným zármutkom Maďarov. Či na to zabudnú, alebo aj naďalej budú pociťovať, je ich súkromná vec. Ako to sformuloval historik Balázs Ablonczy pri príležitosti 85. výročia Trianonu v jednom maďarskom týždenníku: „Trianon je samozrejme s nami v podobe rozdelených miest, nikam nevedúcich železničných koľajníc, osemdesiat rokov upadajúcich regiónov. Za toto ale už dnes sotva môžeme niekoho  považovať za zodpovedného. Otázku zahraničných Maďarov je na čase považovať za takú, akou je: za menšinovú alebo národnopolitickú záležitosť, a nie za druhý polčas historického zápasu.“[9]

István Kollai
autor je historik

Redakcia madari.sk ďakuje autorom knihy Rozštiepená minulosť, že sprostredkovali uverejnenie svojich publikácií na náš portál!


1 – LUKÁCS (1998), s. 204.
2 – BIBÓ I. (1986), s. 374.
3 – BIBÓ IV. (1990), s. 415.
4 – NIEDERHAUSER, (1991), s. 117. V súlade s tým slovensko-maďarské hranice, ktoré sa vytvorili následkom Viedenskej arbitráže, považoval z etnického hľadiska za reálne, dokonca aj potrebné na vytvorenie dlhodobej politickej rovnováhy medzi oboma národmi ROMSICS (2002), s. 532.
5 – BIBÓ (1984), s. 1271. Cituje: ROMSICS, (2002), s. 537.
6 – ROMSICS (2002), s. 530.
7 – ŠPIESZ (2006), s. 289.
8 – SZIDIROPULOSZ (2004), s. 78 – 88.
9 – Ablonczy, Balázs: Ki a parkból. Heti Válasz, 22/2005.

    Related Posts

    Žitný ostrov ako Krym?
    Ministerstvo zahraničia kritizuje Maďarsko za uznesenie k výročiu Trianonu
    Trianon: Predstav si, že sa jedno ráno zobudíš v cudzom štáte