Ut, 19. marca 2024.
1848 a Slováci

Rok 1848 a Slováci (2. časť)

Rozštiepená minulosť. Kapitoly z histórie Slovákov a Maďarov. Budapešť: Terra Recognita, 2008.

Pokračovanie článku: Rok 1848 a Slováci (1. časť)

Eugen Gerometta

Tretia možná alternatíva pochádza od Eugena Geromettu (1819 – 1887). Už samotné meno naznačuje, že jeho pôvod nie je slovenský. Jeho prastarý otec bol v Uhorsku prisťahovalcom, ako chudobný taliansky obchodník s korením sa usadil v Šoprone. Podarilo sa mu dostať medzi politicko-hospodársku elitu mesta. Jeho rodina si svoje vysoké spoločenské postavenie zachovala, aj keď sa presídlila do Trenčianskej stolice. Eugenov otec sa stal už v 40. rokoch 19. storočia žilinským mešťanostom. Jeho prvorodený syn takmer úplne stratil identitu talianskeho prisťahovalca a možno uňho hovoriť o slovenskom národnom vedomí.

Študoval teológiu najprv v Nitre, potom na univerzite v Pešti. V roku 1842 ho vysvätili za kňaza, potom sa aktívne začal angažovať vo verejnom živote. Patril medzi zakladateľov Tatrína a až do jeho zániku bol jedným z najaktívnejších členov spolku. Bol významným funkcionárom (notárom) spolku miernosti. Spolu s Jánom Franciscim externe podporoval prešovskú spoločnosť slovenských študentov. Publikoval v periodikách, ktoré viedli Štúr a Hurban, ako aj v známej literárnej prílohe Orol Tatránski; písal hodnotné štúdie najmä o vzdelávaní slovenského ľudu, o potrebe vyučovania v materinskom jazyku a spracoval aj dejiny Žiliny. Avšak v roku 1848 neodcestoval do Prahy so Štúrom, Hurbanom a Hodžom, radšej kandidoval do snemu vo Veľkej Bytči, v obci, kde už štyri roky pôsobil ako kaplán. Tento neobvyklý krok nikto iný z členov Štúrovej školy neurobil. Geromettov čin však nebol výsledkom náhleho rozhodnutia vyvolaného marcovou revolúciou, ale dôsledkom dlhodobého procesu a pozoruhodného pokusu. Hoci bol Gerometta výrazne prítomný na javisku slovenského národného hnutia a mal dobré vzťahy so slovenskou politickou inteligenciou (Štúr ho spomína v jednom liste ako „nášho Geromettu“), neuzatváral sa ani pred ideami maďarského národného hnutia. V druhej polovici 40. rokov ho v Trenčianskej stolici evidovali ako najradikálnejšieho člena opozície proti konzervatívnej politike vlády Habsburgovcov, ktorý úzko spolupracoval so šľachtou s maďarskou identitou (ale slovenského pôvodu). Mal v úmysle angažovať sa v prospech slovenských politických záujmov v rámci uhorských inštitúcií.[1]

2014-01-16_14-37Pravdou je, že uhorský snem mal päť slovensky hovoriacich členov nemaďarskej (uhorskej) identity (napríklad František Sidor z Hlohovca alebo František Jakubík z Ružomberka), ale napriek tomu mohla mať Geromettova prítomnosť na sneme obrovský význam. Ako budúci poslanec by akceptoval integritu krajiny, ale súčasne by svoje snahy zrejme nasmeroval na duševné a materiálne pozdvihnutie slovenského národa. Pravdepodobne by tieto požiadavky ostatní 450 poslanci neodsúhlasili, ale aspoň by mohli byť zdôraznené, viac, ako keď ich vyzdvihol rok pred ním Štúr, ktorý ako poslanec mesta Zvolen mal v uhorskom sneme spolu s ostatnými poslancami kráľovských miest len jediný hlas.[2]

A prečo používame podmieňovací spôsob? Lebo strana šľachtického protikandidáta, Bernáta Marsovszkého (Maršovský), ho obvinila, že vystupuje proti integrite Uhorska. V deň volieb došlo k bitke a Gerometta musel utiecť aj napriek tomu, že väčšina voličov ho podporovala. A práve kvôli tomu potrebovali Marsovszkovci obvinenie z panslavizmu: voľby mohli vyhrať len odstránením protikandidáta. Gerometta sa ešte aj vtedy chcel pridŕžať zákona, ale jeho žalobu o volebnom podvode nevypočuli ani v stoličnom dome, ani v uhorskej vláde. Iba potom sa spojil so slovenskými dobrovoľníkmi, ktorí sa zhromažďovali na Morave.[3]

Pred predstavením našej štvrtej postavy meruôsmych rokov si zaslúži niekoľko slov aj Geromettov súper, Bernát Marsovszky, ktorý predstavuje druhý pól voľby Slovákov žijúcich v hornouhorskom regióne. Rodina Marsovszká – podľa ich archívu – dve desaťročia pred narodením Bernáta používala slovenský jazyk – ani jeden ich úradný spis nie je v maďarskom jazyku. Avšak Bernát Marsovszky sa už stal zástupcom maďarského národného hnutia na konci reformného obdobia v Trenčianskej stolici, ako zvolený poslanec bol oddaným prívržencom revolúcie, člen Radikálnej strany (Radical Párt), ktorá si za cieľ vytýčila úplné osamostatnenie štátu a vytvorenie demokratickej republiky. Na začiatku 50. rokov 19. storočia ho pre prechovávanie Kossuthových bankoviek a pre údajnú revolučnú činnosť odsúdili na trest väzenia.[4] Bernát Marsovszky teda podporoval maďarské národné hnutie aj napriek svojmu slovenskému pôvodu.

Karol Holuby

Najmladším spomedzi spomínanými historickými osobnosťami je Karol Holuby, ktorý mal v roku 1848 22 rokov. Jeho otec, Juraj Holuby, bol evanjelickým kazateľom v Ľubine, jeho mladší brat, Jozef Ľudovít Holuby bol botanikom, etnografom a jednou z najvýznamnejších osobností slovenského vedeckého života v období dualizmu. Karol Holuby študoval najprv v Ľubine, potom v Modre. Podľa monografie Boženy Bartoňovej bol prvým, ktorý ponúkol svoje služby Slovenskej národnej rade vtedy, keď sa Hurbanovi dobrovoľníci objavili pri Myjave, na hraniciach Uhorska.[5]

Po ústupe slovenských dobrovoľníkov na jeseň 1848 ho chytili maďarské úrady. 2. októbra 1848 v Horných Bzinciach sa proti nemu uskutočnilo trestné konanie. V Holubyho kauze vypočúvali takmer sto svedkov, medzi nimi aj jeho otca. Ten vypovedal, že nepoznal úmysel svojho syna, Karol ušiel a odvtedy sa s ním ani nestretol. Zdôraznili to aj ďalší svedkovia, ako aj sám Karol Holuby.

Samozrejme, pred súdom sa syn kazateľa nemohol priznať, že bol aktívnym členom slovenských dobrovoľníckych zborov, preto o jeho činnosti nemáme podrobné informácie. Karol Holuby tvrdil, že sa nezúčastnil ani na vojenských akciách, ani na zásobovaní vojsk (podľa slov súdu „na krádeži“). Väčšina z 89 vypočúvaných svedkov však vypovedala, že činnosť slovenských dobrovoľníkov viedol v okolí práve on, preto ho odsúdili na trest smrti a dňa 26. októbra 1848 „ako poburovateľa a štváča ho popravili na šibenici”.[6]

Záver

2014-01-16_14-36Všetky štyri uvedené osudy slovenských osobností možno považovať za tragické. Títo štyria muži si vytýčili v zásade podobné ciele: pozdvihnutie svojho národa – len prostriedky realizácie boli rôzne – a nikto z nich neuspel. Ferienčík sa postavil za vlasť a bojoval proti svojmu národu. Palárikove postoje viedli k jeho ústupu z verejného života. Gerometta našiel takú mierovú cestu politickej emancipácie, z ktorej nakoniec vysvitlo, že už je nepriechodná. Holuby sa obrátil kvôli svojmu národu proti vlasti a za „vlastizradu“ zaplatil svojím životom.
Napriek tomu súčasný historik asi nepovažuje za najtragickejší práve tento posledný prípad. Bude ním preňho prípad kazateľa z Veľkej Bytče, pretože uprostred konfrontácie národných hnutí, pár týždňov pred vypuknutím občianskej vojny Gerometta videl ešte možnosť uzavretia vzájomnej dohody. Jeho osoba je príkladom na to, že dve národné hnutia sa možno nemuseli nevyhnutne postaviť proti sebe ani v lete 1848. V novovzniknutom uhorskom sneme chcel pracovať ako poslanec parlamentu Uhorského kráľovstva ako Slovák a chcel poukázať na to, že aj v Uhorsku v roku 1848 je možné zosúladiť národ a vlasť. Nestalo sa tak a uhorské národné hnutia, ktoré doposiaľ navzájom ostro polemizovali, sa definitívne postavili proti sebe. Počas občianskej vojny sa prvýkrát sformulovala myšlienka ich definitívneho rozdelenia.

Nasledujúce verše však ukazujú, že tieto rozpory ešte ani vtedy neboli úplne nevyriešiteľné:

„Kdože by rozdvojil
Čo sám pán Boh spojil,
Slovákov s Maďary
Kdože by rozdvojil?

Jedna nás sloboda,
Štestia i nehoda,
Jedna vlast, jedon král
Od vekov spojoval!” [7]

Sú to prvé dve strofy básne Čo sám pán Boh spojil napísanej v roku 1861. Autorom nie je nikto iný ako Jozef Miloslav Hurban, ktorý viedol slovenských dobrovoľníkov a ktorého slovenská historická pamäť práve preto umiestnila vo „vojenskej časti“ národného panteónu… Na otázky položené v úvode, teda môžeme odpovedať, že napätie medzi dvoma národnými hnutiami v roku 1848 neumožnilo ich vzájomné zblíženie, aj keď principiálna možnosť tu existovala.

József Demmel
autor je historik

Redakcia madari.sk ďakuje autorom knihy Rozštiepená minulosť, že sprostredkovali uverejnenie svojich publikácií na náš portál!


1 – DEMMEL (2006). Dôležitejšie pramene RAPANT (1937), I/2. s. 369-373. a GEROMETTA (1851), s. 29 – 44, 102 – 111, 144 – 147, 167 – 178.
2 – PÁLMÁNY (2002), s. 20 – 21. VESZTRÓCZY (2005), s. 324 – 327.
3 – DEMMEL (2006).
4 – PÁLMÁNY (2002), s. 548, resp. DEMMEL (2006).
5 – SLBS II., s. 369 – 371. BARTOŇOVÁ (1968).
6 – RAPANT (1947), s. 68 – 120. RAPANT (1948), s. 300.
7 – HURBAN (1861), s. 13 – 14. Do maďarčiny preložil István Fried. In: KEMÉNY, G. (1962), s. 495 – 496.

    Related Posts

    Kliatba Mateja Korvína a iné strašidelné príbehy spojené s Oravským hradom
    Polytechnik a vynálezca Kempelen a jeho slávny šachový automat
    János Esterházy
    Esterházy, ktorého hľadalo Gestapo aj KGB, vytrval aj v najkritickejších časoch