Sen o národnom štáte (2. časť)

2014-01-28_10-14

Národnostná politika v období dualizmu

 

Rozštiepená minulosť. Kapitoly z histórie Slovákov a Maďarov. Budapešť: Terra Recognita, 2008.

Pokračovanie článku: Sen o národnom štáte (1. časť)

Šovinizmus ako vládny program

Národnostnú politiku uhorsko-maďarských vlád po vyrovnaní by sme mohli skôr považovať za nedôslednú, hoci spoločný základ ich činnosti – spomínaná ideológia národného štátu a dogma územnej celistvosti a nedeliteľnosti – je stále preukázateľný. V tom hrala dôležitú rolu aj kompenzácia nedostatku skutočnej samostatnosti štátu (čo sa obzvlášť viditeľne prejavilo najmä v čase milenárnych slávností a počas koaličnej vlády v rokoch 1906 – 1910).

Riešenie národnostného problému a prístup k slovenskej otázke v prvých rokoch dualizmu „determinovala pozitívna úprava národnostného zákona a negativizmus zápasu s nejasným prízrakom panslavizmu.“[1]  Neskoršiu menšinovú politiku čoraz viac charakterizovala politika silnej ruky a používanie prostriedkov, ktoré napomáhali asimilácii. Dvoma najhoršími obdobiami pre Slovákov v Uhorsku počas dualizmu boli otvorene „šovinistické“[2]  vládnutie Dezsőa Bánffyho (čo demonštrujú aj Bánffyho slová v motte kapitoly) a politika koaličnej vlády. Aj keď tu boli viacnásobné pokusy o upravenie národnostného zákona – v duchu maďarizácie – v platnosti zostal až do konca dualizmu (je pravdou, že skôr iba na papieri). V rokoch pred prvou svetovou vojnou je pozorovateľná istá zmena v národnostnej politike – István Tisza pod vplyvom medzinárodnej a vnútropolitickej situácie, respektíve pod vplyvom poznania, že úplná asimilácia nie je možná, sa pokúsil o politickú integráciu národností (v prvom rade obávanej rumunskej národnosti), ale jeho aktívna politika ústupkov a očakávanie lojality zo strany nemaďarských národností zostali neúspešné.

Maďari a Slováci o období dualizmu

Menšinová politika dualistického uhorského štátu tak v slovenskom spoločenskom vedomí, ako aj v historiografii zaberá pochopiteľne mimoriadne dôležité miesto. V maďarskom spoločenskom vedomí to však také jednoznačné nie je. Z nostalgie za „šťastnými mierovými rokmi“ sú Maďari často náchylní zabúdať na príkoria, ktoré spôsobilo budovanie maďarského národného štátu (ako občas Rumuni, Česi, aj Slováci mlčia o obetiach budovania rumunského, prípadne československého národného štátu po prvej svetovej vojne). Hoci v maďarskej historiografii sa už toto obdobie kriticky spracovalo, čo je badateľné aj pri vyučovaní budúcich historikov na vysokých školách[4], výsledky práce historikov sa ešte nedostali hlbšie do širšieho povedomia. O spoločenskom vedomí v Maďarsku teda môžeme s počudovaním konštatovať, že je zbavené všeobecného, na všetko sa vzťahujúceho agresívneho nacionalizmu spred roku 1945, ako aj to, že je znova „otvorené“ prijímať nacionalistické idey objavujúce sa po roku 1989.

Táto národnostná politika  bola z dnešného pohľadu bezpochyby neúspešná a chybná. A nie iba – ako sa dnes zvykne hovoriť – z hľadiska ľudských práv, ale aj z čisto pragmatického hľadiska, lebo definitívne odcudzila menšiny uhorskému štátu a nemaďarské národné hnutia obrátila proti maďarskému národu. A neskôr sa za to zaplatila obzvlášť vysoká cena, aj keď za to – ako to už chodí – nezaplatili zodpovední.

Inak každý štát, ktorý v tomto období v strednej a východnej časti kontinentu vznikol alebo vznikol opätovne, sa usiloval o posilnenie štátnej správy alebo o homogenizáciu spoločnosti podľa vzoru západoeurópskych krajín. Aj ostatné stredo- a východoeurópske krajiny charakterizovala politika, ktorá „integrovala“ národnostné menšiny viac-menej „otvorenou“ asimiláciou, či už hovoríme o veľmociach (Nemecko, Rusko), alebo o malých štátoch (Rumunsko).[3]

Dalo by sa povedať, že budapeštianska politika bola riadená rovnakým „duchom doby“. Ale kým budovanie štátu v západnej Európe malo storočné tradície, a preto zostalo oveľa viac času na integráciu rôznorodého (náboženstvom, kultúrou a jazykom) obyvateľstva, budovanie národa a národného štátu vo strednej a východnej Európe sa udialo v národnostne mimoriadne rôznorodej oblasti, v podmienkach obmedzenej alebo vôbec neexistujúcej samostatnosti, v atmosfére stálej hrozby a často na úkor druhého národa. Tomuto procesu bránil v Uhorsku ešte jeden dôležitý činiteľ – a to veľký pomer nemaďarských národov. Kým na konci 19. storočia vo Francúzsku, vo Veľkej Británii alebo v Nemecku bol oveľa vyšší počet dominantného národa ako ostatných jazykových skupín, Maďari v Uhorsku dosiahli 50 % z celkového počtu obyvateľstva až po prelome 19. a 20. storočia.

Spontánna a násilná asimilácia

Asimilácia mala v národnostnej otázke v Uhorsku svoje centrálne miesto. Je však potrebné preskúmať, kedy môžeme hovoriť o spontánnej (prirodzenej, organickej, dobrovoľnej) asimilácii a kedy o násilnom procese. Za spontánny (alebo prirodzený) môžeme považovať ten druh asimilácie, ktorý sa udial v maďarských jazykových oblastiach – čiže vďaka vnútornej migrácii, prípadne vo veľkomestách, ktoré fungovali ako „taviarne“ (najmä v Budapešti) a v národnostne zmiešaných regiónoch. „Prisťahovalci“ do maďarských jazykových oblastí (ktorých národnú identitu v dobe dualizmu beztak netreba preceňovať) sa v týchto prípadoch jednoducho prispôsobovali väčšine a druhá alebo tretia generácia sa s ňou v jazyku a duchu „spontánne“ stotožnila, teda sa pomaďarčila. Spontánnou ju môžeme nazývať preto, lebo táto asimilácia by sa udiala aj bez vedomej asimilačnej politiky. Takéto procesy sa odohrávali aj v Spojených štátoch amerických (na USA sa odvolávali v tomto období viacerí). V mnohonárodnostnom štáte tento jav vždy posilňuje pozíciu národnej väčšiny, zvyšuje jej výhody voči menšinám. Kým do roku 1918 sa uplatnili tieto procesy na úkor Nemaďarov a k dobru maďarského národa, po prvej svetovej vojne sa situácia zmenila v prospech okolitých národov, z ktorých sa stali väčšiny, a to na úkor Maďarov.

cernova-2014-01

Dualizmus – očami Slovákov a Maďarov
Pomník šiestich slovenských obetí černovskej tragédie

Spontánnosť asimilácie intelektuálov a strednej vrstvy môžeme považovať za diskutabilnú. Ak totiž jediná cesta uplatnenia sa je asimilácia s väčšinovým národom, ktorú podporuje „maďarizačný“ duch doby a obmedzovanie výchovy menšinových intelektuálov, asimiláciu už nemôžeme považovať výlučne za prejav slobodnej vôle. Popritom práve mnohonárodnostné meštianstvo podporujúce reformy meruôsmeho roku, emigranti nemeckého, slovenského, srbského a iného pôvodu a mnohí mŕtvi hrdinovia sú príkladom, že aj vedomá asimilácia mohla byť veľmi úprimnou a dobrovoľnou. A na základe predošlých kapitol si musíme uvedomiť aj to, že na proces nahradenia jedného jazyka druhým mnohí nepozerali ako na zmenu, ale ako na priame pokračovanie identity svojich predkov.

Asimilovanie elity vidieckych národnostných skupín likvidovaním menšinového vyučovania stredného stupňa alebo výlučne maďarskou odbornou výučbou už svedčí o násilných, vedomých asimilačných úsiliach (rovnako aj vysoký nárast Maďarov žijúcich v periférnych oblastiach – „na jazykových ostrovoch“ ).

Parlament_szazadelo

Dualizmus – očami Slovákov a Maďarov
Budapešť, kde vraj všetko bolo postavené v tom období.

Avšak keď porovnáme tieto všetky aspekty, musíme k asimilačným procesom, ktoré sa udiali v Uhorsku, pristupovať opatrne. Nevyspelosť vtedajších verejných komunikácií, uzavretosť miestnych komunít a nízka mobilita tradičnej spoločnosti najmä na dedinách znižovali vplyv maďarizačných úsilí a zvyšovali odolnosť menšinových spoločenstiev (len približne 23 % z nemaďarských menšín ovládalo na prelome storočí maďarský štátny jazyk). Hlavné ťažisko asimilácie tvorili už spomínané mestské alebo národnostne zmiešané oblasti, pomaďarčili sa najmä Židia a Nemci, v o niečo menšej miere aj Slováci.[5]  Pomaďarčenie sa však v mnohých prípadoch ukázalo ako nedokončené, povrchné a zvratné, čo sa najviac prejavilo po roku 1918.[6]

Bez toho, aby sme chceli príliš ospravedlňovať národnostnú politiku dualistických vlád Uhorska, je potrebné poukázať nielen na to, že tieto spôsoby boli vo vtedajšej Európe bežné, ale aj na to, že v budovaní „národných štátov“ pokračovali po roku 1918 i nové vládnuce národy v novovzniknutých krajinách. V neskorších časoch častokrát kritizované opatrenia – vyžadovanie znalosti štátneho jazyka, obmedzenie uplatňovania menšinových jazykov v úradnom styku, používanie štátnych symbolov, ako aj odmietnutie foriem menšinovej autonómie – vyzerali a často dodnes vyzerajú aspoň z pohľadu väčšinového (štátneho) národa ako prirodzené, lebo sú živené tou istou modernizačnou, štátotvornou ideou ako politika maďarských elít z predtrianonskej doby.

Liberalizmus verzus nacionalizmus

Neriešenie národnostnej otázky v Uhorskom kráľovstve naďalej zaťažovalo nereformovateľný dualistický režim. Maďarská politická elita, ktorá odmietala rozšírenie volebného práva, sa často vyhovárala na to, že emancipačné úsilia menšín by ohrozili maďarský charakter štátu, čím bránila v ceste ďalšej politickej demokratizácii. Postupné posilnenie nacionalizmu na úkor liberalizmu dokladá aj výrok Gusztáva Beksicsa: „Ak by liberalizmus a maďarský záujem boli v protiklade, tak bez váhania by som na oltári druhého obetoval prvé.”[7]  Jeho názor predstavoval v podstate všeobecnú mienku v Uhorsku[8]  (s výnimkou niekoľkých „bielych vrán“, ako bol napr. Lajos Mocsáry) a len po prelome storočí vystúpili na politické javisko skupiny, ktoré základné spoločenské reformy spojili s lepším riešením národnostnej situácie (občianski radikáli zoskupení okolo Oszkára Jásziho, prípadne sociálni demokrati).

Národnostná otázka na prelome storočí bola v Uhorsku jednou z najdôležitejších, popri štátoprávnej, židovskej, roľníckej a robotníckej otázke, v istom zmysle dokonca najdôležitejšou, lebo sa dotýkala samotnej štruktúry a hraníc uhorského štátu.[9]  Akú váhu v skutočnosti mala, nevystihuje nič lepšie ako skutočnosť, že jej nevyriešenie viedlo k rozpadu Uhorska takým spôsobom, ako k nemu došlo. Jej následky (maďarské menšiny, vzájomné krivdy a nedôvera medzi Maďarmi a susednými národmi) pociťujeme až dodnes.

Csaba Zahorán
autor je historik
FOTO: magyarszo.com

Redakcia madari.sk ďakuje autorom knihy Rozštiepená minulosť, že sprostredkovali uverejnenie svojich publikácií na náš portál!


1 – SZARKA (1999), s. 219.
2 – SZARKA (1999), s. 237.
3 – DIÓSZEGI (1991).
4 – Okrem veľkolepej desaťdielnej práce Magyarország története tíz kötetben od vydavateľstva Akadémiai Kiadó zo 70 – 80. rokov treba pripomenúť aj diela Ignáca Romsicsa: ROMSICS (1999), ktoré sa dôkladne zaoberajú národnostnou politikou Uhorska počas dualizmu, oproti tomu však kniha Magyarország története a 19. században (editor: Gergely András. Budapest, 2003), ktorá sa používa ako vysokoškolská učebnica, venuje tejto otázke dosť málo miesta.
5 – László Katus považuje za asimilačný zisk Maďarov v druhej polovici 19. storočia takmer dva milióny osôb (do roku 1910), z ktorého bolo približne 700 tisíc Židov, 500 tisíc Nemcov a 400 tisíc Slovákov, ďalej 100 – 150 tisíc Rumunov a osôb južnoslovanského pôvodu. MAGYAROK… (1988), s. 172 – 174.
6 – Historička Elena Mannová: „Odlíšenie stupňa dobrovoľnosti a prinútenia v týchto asimilačných procesoch je diskutabilné. Celkove však treba konštatovať, že maďarizácia diskriminovala slovenské etnikum a zabrzdila jeho národný vývoj.” KRÁTKE DEJINY (2003), s. 256.
7 – BEKSICS (1884), 11. Cituje MAGYARORSZÁG 6/2, s. 1359.
8 – A nielen tam: napr. rumunský politik Mihail Kogălniceanu – potom, ako Dobrudžu v roku 1878 pripojili k Rumunsku – povzbudzoval poslancov k tomu, „aby pred liberálnymi zákonmi vydali národné zákony”. IORDACHI (
2001), s. 132.
9 – ROMSICS (1999). s. 82.