Slovensko-maďarské spolužitie v stredoveku a spomienky naň v národnom vedomí (1.časť)

to614kk41a[1]
Rozštiepená minulosť. Kapitoly z histórie Slovákov a Maďarov. Budapešť: Terra Recognita,2008.

Prekliaty nacionalizmus,
táto neprirodzená vzájomná nevraživosť národov medzi sebou
podnecuje aj výučbou dejepisu.
[1]
(Samuel Bredetzky, učiteľ zo Spiša)

O legitimizačnej úlohe dejín, teda o tom, že dôraz na isté historické úseky sa v aktuálnej interpretácii v každej dobe mení v súlade s rôznym túžbami a nárokmi, už písali mnohí experti na slovensko-maďarské vzťahy.[2]  Obzvlášť výrazne sa to ukazuje v súvislosti s uhorským stredovekom. Prispieva k tomu aj relatívny nedostatok informácií o tomto období. V súvislosti s ním aj preto vznikali historické analýzy a ľudové mýty, ktoré nie je možné dokázať – a teda ani popierať. V našej kapitole sa nimi podrobne zaoberať nebudeme, skôr by sme len v krátkosti porovnali obraz maďarského a slovenského verejného povedomia o „dávnej minulosti“. Následne sa stručne pozrieme na dejiny slovansko-slovensko-maďarských etnických a kultúrnych vzťahov v tomto období.[3]

Historický pohľad na uhorské dejiny

V Uhorsku vzniklo v stredoveku viacero významných diel, ktoré spracovali dejiny Uhorska (po latinsky Hungaria) a pôvod Maďarov (po latinsky Hungari). Tieto kroniky spolu tvoria tzv. korpus uhorských kroník, boli navzájom prepojené a pri čerpaní informácií na seba nadväzovali.

V súvislosti s „činmi Uhrov“ sa v týchto kronikách spomína aj ich príchod do Karpatskej kotliny (honfoglalás, „zaujatie vlasti“), ako aj založenie uhorského štátu, resp. aj skutočnosť, že Uhri-Maďari dali štátu kráľov. Dejiny pôvodu maďarského národa a dejiny uhorského štátu sa tu stotožňujú. Neskoršie dejepisné a literárne práce, ktoré sprostredkovali udalosti a báje zachytené staršími dielami, rovnako dejiny Uhorska (Hungaria) aj naďalej s dejinami Uhrov – starých Maďarov, ktorí podchádzali z mýtickej Skýtie, obsadili Karpatskú kotlinu na konci 9. storočia a založili tam štát, stotožňujú.

Etnogenéza povestí o etnogenéze

Prvé kroniky z tohto korpusu vznikli pravdepodobne už v 11. storočí (tzv. „Stará kronika“). Z ich textov čerpala Kronika Šimona z Kézy, ktorá bola zostavená v rokoch 1282 až 1285, i Obrázková kronika zo 14. storočia. Nezávisle od týchto verzií vznikla na začiatku 13. storočia Anonymova kronika pod názvom Gesta Hungarorum (Činy Uhrov), ktorá z hľadiska žánrového patrí skôr medzi gestá – má silnejší literárny rozmer, pričom chronologický je oslabený.[4]
V každom tomto diele sa výrazne prejavuje jeho ideologický cieľ, je v nich evidentný subjektívny charakter a minulosť tu slúži skôr ako „fiktívny rámec“ pre dokázanie aktuálnych nárokov.[5] Spätné odvodzovanie prítomnosti od minulosti je očividné predovšetkým u Anonyma, ktorý „vzkriesil“ vtedajšie názvy miest a videl v nich často spomienky na osoby porazené starými Maďarmi.

V predchádzajúcej kapitole sme ukázali, že fakty uvedené v týchto dielach nevylučujú prítomnosť rôznych národností a etnických skupín, nepovažujú ju však za „rozhodujúci faktor histórie“. Takéto zmýšľanie o dejinách nepramenilo v nejakej maďarskej etnickej nadradenosti, ale vo stavovskom chápaní národa, podľa ktorého sú národom len štátotvorné, štátnu správu riadiace vrstvy s výsadami – bez ohľadu na ich etnický charakter. Aj etnicky nemaďarskí šľachtici boli teda príslušníkmi uhorského národa (natio Hungarica). Ako napríklad upozorňuje historik Jenő Szűcs, práve stredovekí kronikári boli hlavnými teoretikmi definície „premoderného“ teritoriálneho uhorského národa.[6]  Kroniky legitimizovali privilégiá uhorského národa na základe historického práva a tiež udržovali vedomie spoločného národného pôvodu – aj keď bolo možné prítomnosť osôb z rôznych etník v okruhu privilegovaných vrstiev dokázať už v stredoveku. Tento zaujímavý paradox mal vplyv aj na spôsob formovania myšlienky moderného maďarského a slovenského národného vedomia.

Slovenská a maďarská interpretácia uhorskej minulosti

Povesti, mýtické alebo skutočné príbehy a symboly spojené s maďarským národom boli zapísané v kronikách už v stredoveku, najprv po latinsky a od 16. storočia po maďarsky. Keď v 19. storočí maďarský a slovenský národ nastúpil cestu formovania moderného národa, Maďari sa už mohli opierať o existujúci súhrn vedomostí. Vo vtedajších maďarských historických interpretáciách bola vďaka stredovekým a ranonovovekým základom prítomná „slávna minulosť“, „ochranná bašta kresťanstva“ a ďalšie atribúty; takisto sa zdôrazňovali mestá a miesta významné z historického hľadiska.

Korunovácie v Bratislave 2012. © Dušan Kittler

Môže sa svätoštefánska koruna stať spoločným symbolom?

Prispela k tomu aj skutočnosť, že maďarský jazyk bol kodifikovaný a používaný ako literárny jazyk pomerne skoro. Prvé dielo obsahujúce maďarské slová pochádza z roku 1055 (zakladajúca listina tihanyského opátstva) a prvý dlhší súvislý maďarský text (Pohrebná kázeň a modlitba) z prvej polovice 12. storočia; tento text používali pravdepodobne rehoľníci v Diakovciach, v maďarskej obci na juhozápadnom Slovensku, v historickom regióne „Matúšovej zeme“. V Karpatskej kotline bola už v stredoveku prítomná aj slovanská spisba, ale s významnými regionálnymi rozdielmi, pod silnými vonkajšími (českými) vplyvmi. Polemiku maďarskej kultúrnej elity na začiatku 19. storočia o „obnove jazyka“ a modernizácii maďarčiny nemožno preto porovnať s diskusiami, ktoré sa uskutočnili v súvislosti s kodifikáciou slovenského jazyka a ktoré sa objavili aj ako problém slovenskej identity.

Okrem mentálnej motivácie prispievalo k prirodzenému stotožňovaniu sa s maďarskou národnou ideou, v prípade Maďarov a aj mnohých Nemaďarov, aj hotové inštitucionálne rámce národného vedomia.[7] Slovami slovenskej historičky Eleny Mannovejv 19. storočí sa Maďari úspešne prezentovali ako kultúrny vzor: ideál vznešeného pána, slobodumilujúceho národa, nositeľa modernizačnej misie, navyše so slávnou a hrdinskou minulosťou“.[8] Tento vplyv bol navyše cieľavedome posilnený štátnymi sviatkami, „národnou“ architektúrou, pomníkmi hrdinom, výstavami a najmä miléniovými oslavami v roku 1896, ktoré vytvorili oficiálny „národný autoportrét“ a ktoré možno považovať za nenásilný, ale účinný nástroj asimilačnej politiky.[9]

Popri silnom vedomí štátotvornej úlohy Maďarov sa len okrajovo vnímalo, že Uhorsko bolo domovinou aj iných národov. Preto vo vedomí Maďarov nežil – a ani dnes nežije – konkrétny obraz o histórii Slovákov. Spočiatku sa ani niet čomu čudovať – slovanské etnikum v Hornom Uhorsku v priebehu dejín dlhé obdobie nevystupovalo ako jednotné spoločenstvo s jednotnou identitou. Avšak to, že táto situácia sa ani nezmenila doteraz, svedčí o obmedzenosti politiky posledných sto rokov, prípadne o nedostatkoch národnej výučby dejín. „S trochou irónie môžeme sumarizovať: oni (Slováci) o nás aspoň vedia, aj keď je táto znalosť negatívna[10] (Kiss Gy. Csaba).

Kým pre moderný maďarský národ bol vzťah k svojej minulosti, teritóriu, pôvodu a jazyku zrejmý, v slovenskom prípade boli tieto otázky súčasťou diskusií, ktoré stále vyvolávali nové otázky. „Vedel Majster Pavol z Levoče po slovensky alebo rozprával po nemecky? To sa nám vždy zdá dôležité pri rozhodovaní, či levočský oltár je súčasťou našej kultúry, alebo nie”[11] (Ladislav Kováč). Maďarské spoločenstvo však otázka v takejto forme nezaujíma a nie je ju možné ani zodpovedať s úplnou istotou. Práve kvôli týmto neuzavretým otázkam sú slovenské historické názory na uhorskú minulosť menej jednotné ako maďarské.

Zdá sa, že slovenské hodnotenie obdobia spolužitia s Maďarmi je veľmi rôznorodé, a to v závislosti od konkrétnej historickej situácie a ľudí. Argument spoločnej štátotvornej činnosti sa často využíval v 18. – 19. storočí na podporu slovenských národnoemancipačných nárokov. Národnostná politika v období dualizmu však zatieňovala spoločnú minulosť, „a takto sa stalo maďarsko-slovenské spolužitie »tisícročným žalárom« slovenského národa”.[12] (Július Mésároš) Tisícročná poroba ako „nejaký faktický a samozrejmý kultúrny kód” sa v slovenskej verejnej mienke nachádza dodnes;[13] ale existujú aj významné politické a odborné kroky na „búranie“ týchto mýtov.

…pokračovanie nasleduje!


POZNÁMKY

1 –  ÁCS (1984), s. 139.
2 – Zo slovenskej strany pozri napríklad LIPTÁK (1999), s. 43 – 80.
3 – Prvú podkapitolu pripravil István Kollai, druhú Gábor Lagzi.
4 – LEXIKON (1994), s. 234, s. 381-382. ANONYMUS (1999), s. 73 – 80.
5 – LEXIKON (1994), s. 348. KÉZAI (1999), s. 157 – 158.
6 – SZŰCS (2001).
7 – ŠKVARNA (1994), s. 29.
8 – KRÁTKE DEJINY (2003), s. 255.
9 – KRÁTKE DEJINY (2003), s. 255.
10 – KISS GY. (1993), s. 67.
11 – CHMEL (1998). Pozri k tomu aj LIPTÁK (1999), s. 81 – 89.
12 – MÉSÁROŠ (2004), s. 191 – 192.
13 – Andrej Findor: Tisícročná poroba? MÝTY (2005), s. 71 – 77.