Pi, 29. marca 2024.

Trianonská problematika a (česko-)slovenské učebnice dejepisu (1. časť)

V nasledujúci článok sa venuje téme Trianonu v učebniciach dejepisu v (Česko-)Slovensku počnúc rokom 1918 až po súčasnosť. V rámci výskumu bolo preštudovaných 33 učebníc spolu s takmer tuctom historických atlasov a učebných pomôcok. Na tomto pramennom základe sa hľadala odpoveď na otázku, do akej miery a akým spôsobom sa vyskytuje trianonská problematika v učebniciach dejepisu po roku 1918. Hlavným zmyslom a cieľom tejto práce je snaha nájsť a ponúknuť koncept, ktorý by zmodernizoval vyučovanie dejepisu ako na školách s vyučovacím jazykom slovenským, tak i maďarským.

Napokon je tu ešte jedna dôležitá skutočnosť skôr technického charakteru. Počas celého skúmaného obdobia – t. j. od prvej Československej republiky (ČSR) po súčasnosť – vznikali učebnice z pera českých a slovenských autorov, pričom pre školy s vyučovacím jazykom maďarským platila prax, že ich len preložili do maďarčiny, resp. z obsahového hľadiska sčasti „pomaďarčili“ (táto metóda platí aj v prípade súčasných učebníc dejepisu pre školy s vyučovacím jazykom maďarským – pozn. red.).

Trianon a budovanie národného štátu

Po skončení prvej svetovej vojny sa stala predmetom dejepisného vyučovania aj problematika mierovej zmluvy nanútenej Maďarsku. V učebniciach je spravidla zmienka o Versaillskej, Saint-Germainskej, miestami aj o Neuillskej a Sèvreskej mierovej zmluve. Nemožno však tvrdiť, že by sa touto témou zaoberali detailne. V učebniciach určených pre školy s vyučovacím jazykom maďarským sa venovali Trianonu od začiatku 20. rokov. V učebnici z roku 1923 sa napríklad v kapitole Miesto Maďarov v Československej republike dočítame: „Mierové zmluvy uzavreté po skončení svetovej vojny zmenili do značnej miery mapu Európy. Mierová zmluva uzavretá medzi spojeneckými veľmocami a československým štátom 10. septembra 1919 v Saint-Germain-en-Laye, ako aj mierová zmluva medzi spojeneckými veľmocami a Maďarskom z roku 1920, určila nové hranice Maďarska, ako aj hranice Československej republiky.“ Následne text hodnotí postavenie Maďarov žijúcich v Československu, ich jazykové práva uplatňované vo verejnom živote, systém škôl od ľudových cez meštianske až po stredné, občianske slobody zaručené ústavou atď. a vyslovene v pozitívnom duchu konštatuje: „Maďari, ktorí užívajú práva a slobody, sú viazaní Československej republike vernosťou a poslušnosťou. Musia sa podieľať na zachovaní štátu, na odvádzaní daní, na obrane vlasti. Maďari žijúci v Československu to čochvíľa po prevrate pochopili. Snažili sa prispôsobiť zmeneným podmienkam, čo sa im aj pekne podarilo. Dnes sa Maďari po dohode s ostatnými národmi Československa spoločnou prácou usilujú o rozkvet vlasti. Je tomu tak preto, lebo Maďari majú radi túto zem, ku ktorej ich viaže ich minulosť, súčasnosť i budúcnosť.“

Školský systém v medzivojnovom Československu kládol dôraz na to, aby bol prevrat v roku 1918 spájaný s demokratickým charakterom nového štátu. Z toho dôvodu mnohé učebnice obsahovali aj stručný výklad československej ústavy, čo potvrdzuje aj tento citát: „Naša vlasť je Československá republika. Našu vlasť voláme Československou republikou preto, lebo na jej území žijú prevažne Čechoslováci, ako aj preto, že štátnou formou nie je ani kráľovstvo ani cisárstvo, ale republika. Spomedzi 14 miliónov obyvateľov našej republiky je 9 miliónov Čechoslovákov, 3 a pol milióna je Nemcov, približne tri štvrtiny milióna tvoria Maďari, takmer pol milióna je Rusov a štvrť milióna je obyvateľov inej národnosti (poľskej, židovskej, rumunskej atď.). Na čele nášho štátu nestojí rodený kráľ alebo cisár, ale na túto funkciu najvhodnejší z obyvateľov, prezident republiky.“

Hoci pre dejepisné učebnice z čias prvej republiky bolo typické, že v nich bol o Maďaroch a Nemcoch vytvorený poväčšine negatívny obraz, v súvislosti s Trianonom môžeme pozorovať pomerne otvorený tón. Následne sa však autori, alebo skôr školskí inšpektori Ministerstva školstva a národnej osvety, začali prejavovať opatrnejšie. Napríklad pri autorskej dvojici Koreň – Ježo sa v neskoršom vydaní ich vyššie citovanej učebnice pomenovanie Trianon už nenachádza. Obsahuje len zmienku o tom, že „Slovensko len postupne obsadzovali československé a dohodové vojská“, ako aj to, že „obsadzovanie Slovenska bolo ukončené v prvých dňoch roku 1919.“ Následne sa text odvoláva len na bližšie nedefinované zmluvy: „V súlade s mierovými zmluvami sa približne tri štvrtiny milióna Maďarov na juhu Slovenska a Podkarpatskej Rusi dostali do Československej republiky.“

Z obdobia Slovenskej republiky 1939 – 1945 sme skúmali jednu učebnicu, Obrázkové slovenské dejiny. Jej autor František Hrušovský je považovaný za dvorného autora režimu. Po popise toho, ako hlboko prenikli československé vojská na územie Horného Uhorska, učebnica konštatuje: „Rozhodnutie mierovej konferencie z 12. júna 1919 [vzťahujúce sa na demarkačnú líniu] potvrdili 4. júna 1920 v Trianone.“

Z pohľadu československého štátu ako víťaznej krajiny, ako aj z hľadiska cieľov školského systému je pochopiteľné, že pre učebnice dejepisu vychádzajúce počas prvej republiky nebol kľúčový práve Trianon. Dôraz kládli na príbeh úspechu Československa po prvej svetovej vojne a to predovšetkým z pohľadu dôsledkov pre české a slovenské národné spoločenstvo. Aj keď s touto argumentáciou je možné sa sporiť (napríklad prostredníctvom údajov o počte obyvateľstva), zároveň je možné bez pochýb konštatovať, že vo vzdelávacom systéme ČSR bola do určitej miery zakomponovaná problematika Trianonu. Neobchádzali túto historickú udalosť a snažili sa vytvoriť pozitívny predobraz budúcnosti Maďarov v novom štáte. Ambíciu preniesť pozitívne vnímanie prevratu prostredníctvom školského systému a učebníc do širšieho povedomia nemožno politikom prvej republiky vyčítať, keďže ide o integračnú tendenciu a podobné sa objavili aj v iných štátoch. Dokonca, ak si za styčný bod zoberieme iredentistickú pedagogiku typu Klebelsberg – Kornis, ktorá sa presadila v potrianonskom Maďarsku, môžeme konštatovať, že ČSR v mnohých učebniciach vystúpila proti maďarskému iredentizmu veľmi civilizovaným spôsobom.
Veľkým nedostatkom a chybou je, že vyššie opísané úsilie bolo selektívne. Citované texty písané v pozitívnom duchu sa nachádzajú len v učebniciach určených pre žiakov škôl s vyučovacím jazykom maďarským, ktoré boli vlastne prepracované maďarskými autormi. Pasáže o maďarských dejinách, maďarské dodatky a aj problematika Trianonu sa nachádzajú len v učebniciach určených pre maďarských žiakov. V česko- a slovensko-jazyčných verziách sa nenachádzajú.

Táto tradícia, žiaľ, pretrvala a stretávame sa s ňou aj po roku 1945. Učebnice určené školám s vyučovacím jazykom maďarským sú aj naďalej len prekladmi pôvodných českých a slovenských diel, doplnené o pasáže určené maďarským žiakom. Tento jav nemožno ani po roku 1918, ani po roku 1945 hodnotiť inak, ako nebezpečnú dvojakú reč podporovanú štátom. Do kníh určených pre maďarskú menšinu boli vložené pasáže s cieľom konsolidovať, avšak žiaci pochádzajúci z väčšinového prostredia neboli upovedomení o postavení menšiny, čiže boli pred nimi zamlčiavané relevantné informácie o spoločenskej realite krajiny. Inými slovami: kým maďarských žiakov sa snažili prostredníctvom pedagogických prostriedkov integrovať, u „štátotvorných národov“ zatiaľ prebiehalo prostredníctvom tých istých učebníc budovanie národného povedomia postavené na zamlčiavaní niektorých informácií.

Pokračovanie nasleduje!

Barnabás VAJDA
(autor je historik)

Článok je súčasťou publikácie: Rozpad Uhorska a Trianonská mierová zmluva. K politikám pamäti na Slovensku a v Maďarsku.

    Related Posts

    Žitný ostrov ako Krym?
    Ministerstvo zahraničia kritizuje Maďarsko za uznesenie k výročiu Trianonu
    Trianon: Predstav si, že sa jedno ráno zobudíš v cudzom štáte