Všetko späť? (1. časť)

2014-02-18_11-23

Pohľad na Slovákov a na revíziu Trianonu v maďarskej politike v medzivojnovom období

 

Rozštiepená minulosť. Kapitoly z histórie Slovákov a Maďarov. Budapešť: Terra Recognita, 2008.

„Som zástupcom Čechov, hop, hop
Uhorskú zem im kradnem príkazom, hop, hop
Veľkú časť krásnej krajiny zoberiem, hop, hop,
Hoci Maďar dal zato svoju krv, hop, hop.”
(Úryvok z detskej revizionistickej divadelnej hry, 1927)[1]

„Konštatujem že počas štyristo rokov viedol tento národ defenzívnu politiku… ” – povedal politik o svojom národe v apríli 1921.[2]
„Chcel len žiť v mieri…” – tvrdil v roku 1916 o svojom národe iný politik.[3]

Prvý citát pochádza od Istvána Bethlena, premiéra Maďarska (1921 – 1931); druhý citát pochádza z knihy Edvarda Beneša, ktorej priliehavý názov nemá práve najmiernejší tón: Zničte Rakousko-Uhorsko! Medzivojnová stredná Európa bola regiónom, v ktorom nikdy nikto na nikoho nezaútočil, všetci sa len bránili. Nikto nechcel uškodiť tomu druhému; všetci boli obeťami, všetci sa bránili. A možno majú všetci pravdu, pričom sa ale opierajú o staré príslovie, podľa ktorého najlepšou obranou je útok. Obzvlášť sa to zdá pravdivé pri (česko)slovensko-maďarských vzťahoch v medzivojnovom období: v atmosfére vzájomnej nedôvery sa obranné reflexy oboch strán posilňovali.[4]  Namiesto podrobnej analýzy slovensko-maďarských zahraničnopolitických vzťahov na nasledujúcich stranách budeme skúmať, aký obraz sa vytvoril v dobovom maďarskom politickom živote o Slovákoch a všeobecne o revízii Trianonskej zmluvy.

Obraz nepriateľov potrianonského Maďarska a Slováci

Na trianonských mierových rokovaniach zastupoval Maďarsko gróf Albert Apponyi – šírili sa legendy o jeho rečníckom nadaní, o trojjazyčnom prejave, vďaka ktorému sa mu „takmer podarilo“ dosiahnuť pre Maďarov spravodlivejšie hranice. Vtedy už starý, viac ako sedemdesiatročný politik sa v očiach spoločnosti horthyovského obdobia stal symbolom ochrany maďarských národných záujmov a „maďarskej pravdy“. Hovoríme o skutočne nadanom politikovi, ktorý ale v Trianone v roku 1920 z maďarského hľadiska nemohol veľa urobiť pre výhodnejšiu úpravu hraníc, keďže tie boli vytýčené prakticky už na jar roku 1919. Neskôr zužitkoval svoj rečnícky talent v Spoločnosti národov, kde si získal medzinárodný rešpekt. Ale s jeho osobou sa spája už aj skôr spomínaný školský zákon z roku 1907, ktorý zmaril najdôležitejší predpoklad pre zachovanie národnej identity národností (vyučovanie v materinskom jazyku na základnej úrovni), čím vo veľkej miere prispel ku konečnému odvráteniu sa ostatných národov od Maďarov.
Kult Alberta Apponyiho v medzivojnovom období (boli po ňom pomenované ulice a námestia) tak z určitého hľadiska symbolizuje kontinuitu predvojnového a povojnového maďarského politického myslenia: je symbolom toho, že trianonský mier síce znamenal pohromu pre vtedajšiu maďarskú spoločnosť, ale v určitých otázkach, ako napr. v otázke vzťahu k iným národnostiam, nevyvolal vážnejšiu sebakritiku či sebareflexiu.[5]  Čo teda viedlo k Trianonu podľa vtedajšej verejnej mienky?

„Poháňam maďarské hlavné mesto tu na brehu Dunaja pred máry!” – povedal Miklós Horthy vo svojom slávnom prejave 16. novembra 1919, keď s národnou armádou vpochodoval do Budapešti.[6]  Podľa hlavnej myšlienky Horthyho prejavu bola vinníkom za Trianon predovšetkým „do červených handier odetá“ Budapešť, čiže októbrová revolúcia pod vedením Mihálya Károlyiho a proletárska revolúcia pod vedením Bélu Kuna.[7]  Károlyiho vláda preto, lebo na základe jednotného rozsudku vtedajšej politickej elity s prehnanou naivitou dôverovala Dohode a verila v úplné splnenie princípu sebaurčenia národov. Proletárska revolúcia zase preto, lebo taktiež na základe vtedajšieho názoru práve ona prispievala k stále prísnejším a pre Maďarov nevýhodnejším plánom hraníc dohodových veľmocí. (V skutočnosti sa však do marca 1919, teda do prevzatia moci komunistami už neskoršie hranice zväčša ustálili .)

Aj francúzska politika sa stala nepriateľom, čo má aj svoje opodstatnenie: Francúzsko sa pokúšalo pripútať k sebe členov Malej dohody ako dlhodobých spojencov, a preto, na úkor Maďarska, bránilo skôr ich záujmy a ich strategicko-územné posilnenie. Napríklad vtedy, keď na britský návrh začala v marci 1920 v Londýne Rada ministrov zahraničných vecí znova rozoberať už raz uzavretú otázku maďarsko-slovenských hraníc. Akákoľvek možná zmena utrpela fiasko kvôli neustúpčivosti francúzskych stanovísk.[8]

Za nepriateľa bol „pasovaný“ aj americký prezident Woodrow Wilson, lebo princípy, ktoré deklaroval, sa napĺňali svojvoľne a nedôsledne a boli používané na zastieranie veľmocenského politizovania, a to aj napriek tomu, že fiasko týchto princípov nesúvisel priamo s ním.

Medzi nepriateľov sa nakoniec dostali aj susedné národy bývalého Uhorska (Česi, Rumuni, Srbi), ktoré západnú verejnú mienku ovplyvnili protimaďarskou propagandou. Vtedajšia verejná mienka bola náchylná vidieť hlavnú príčinu Trianonu v neopodstatnene protimaďarsky naladených postojoch západných mocností a v ich nevedomosti o tomto regióne.[9]

Tak sa napokon do širšieho povedomia verejnosti nedostal najdôležitejší faktor – Trianon nespôsobili „diabolské a zlomyseľné“ machinácie, ale domáce a medzinárodné udalosti, respektíve „nezadržateľné historické procesy“, ako to sformuloval Géza Jeszenszky, prvý minister zahraničných vecí v slobodnom Maďarsku po roku 1989.[10]  Medzi týmito historickými procesmi môžeme na prvom mieste spomenúť vytvorenie národno-politickej identity národností. Namiesto akceptovania tejto tendencie sa však udomácnila trvalá predstava, podľa ktorej sa národy žijúce v krajinách koruny svätého Štefana nechceli odtrhnúť od Uhorska a aj po Trianone by sa rady videli pod akousi maďarskou supremáciou v znovuvytvorenom mnohonárodnostnom Uhorsku. (Šlo o tzv. svätoštefanskú alebo „integrálnu štátnu ideu“.) Tento spôsob myslenia bolo možné pozorovať u pouličných zastáncov maďarského revizionizmu, aj u vedúcich politikov. Toto všetko viedlo ku skutočnosti, že v populárnej revizionistickej literatúre sa nenájde zmienka o Slovákoch ako o nepriateľoch; namiesto toho bola pripisovaná strata Horného Uhorska len „lakomosti“ Čechov. Ako príklad by sme mohli uviesť motto tohto textu alebo prednášku už citovaného predsedu vlády Istvána Bethlena v Anglicku z roku 1933, v ktorej hovorí o vzniku Československa ako o jednoduchom následku vojenskej okupácie. Podľa Istvána Bethlena Slováci boli jednoducho „darovaní“ a podriadení Čechom, pričom sa nebral ohľad na ich hospodárske záujmy a vlastná vôľa.[11]

Protiklad „českých okupantov a autochtónnych Slovákov“ sa vyskytuje aj u maďarského spisovateľa Sándora Máraiho, pochádzajúceho z Košíc. Márai zavítal do svojho rodného mesta po Viedenskej arbitráži na jeden deň. Vtedy o košickom dóme napísal: „Postavili sme ho my, Košičania, pôvodní obyvatelia, Maďari, Nemci, Slováci počas dlhých stáročí“. Dóm porovnáva so štýlom „vidieckeho Bauhausu“, ktorý zavádzali Česi. Máraiho dielo je mimochodom plné nadšenia zo svojho rodného mesta: „Milé Mesto, najmilšie! Inak sa tu prechádzam. (…) Poznám chuť a vôňu vzduchu, poznám pach ulíc. (…) Inak sa prechádzam v tomto Meste, v týchto uliciach, spokojnejšie, ako keby ma tu niečo ochraňovalo, skrývalo…“[12]

To, že Slováci chýbali v maďarských predstavách o nepriateľoch, nie je nevyhnutne pozitívom, pretože inak by sa v ďalšom rozvíjaní slovensko-maďarských vzťahov pozornosť maďarskej verejnosti mohla obrátiť k hlbším dôvodom slovensko-maďarského antagonizmu – na dlhodobo škodlivé dôsledky dualistickej národnostnej politiky, ako i na neudržateľnosť ideí veľkouhorského štátu.

Socha Sándora Máraiho v Košisiach

Socha Sándora Máraiho v Košisiach

Nemožno sa až tak čudovať, že maďarské politické myslenie malo nevyzretý obraz o Slovákoch a že sa so Slovákmi ako so samostatnou politickou entitou rátalo menej, keďže nielen české politické sily, ale často ani sami slovenskí predstavitelia neboli presvedčení o pripravenosti Slovenska na samostatný politický život. V už vo vyššie citovanej Benešovej knihe je „slovenský“ len druhou časťou zloženého slova, ktorú je možné vynechať. („Čechoslováci, alebo celkom jednoducho Česi, sú z dvoch prvkov.”)[13]  Aj v roku 1943 hovoril Beneš v podobnom duchu: „Mňa nikdy nedostanete k tomu, aby som uznal slovenský národ.”[14]  Minister Vavro Šrobár vysvetľoval americkým Slovákom počas mierových rokovaní, prečo nemajú dostať Slováci autonómiu a samostatné národné zhromaždenie, nasledovne:

„Nezabúdajme, že Maďari mali a majú mnoho inteligencie u nás, že celé Slovensko bude ovládnuté Maďarmi a Maďarónmi. A predpokladá sa, že zo slovenských voličov ani jeden nebude hlasovať za Maďara alebo za Maďaróna! Je to možno dnes? Je slovenský národ za 8 mesiacov tak prebudený, žeby hlasoval len na Slováka? (…) Ba ani len ľudí niet v mnohých župách (…), ktorí by sa mohli postaviť ako verní Slováci na čelo ľudu!“[15]  Slovenský strach spôsobený nízkym národným sebavedomím pretrval najmä v súvislosti s mestami označovanými ako „prohungaristické“.[16]  (Napr. v Prešove v roku 1929 32 % obyvateľov volilo maďarské politické strany, čo spochybnilo relevantnosť miestnych výsledkov sčítania ľudu.)[17]  Nie je našou úlohou detailne rozoberať desaťročné rozpory medzi slovenskými procentralistickými (Šrobár, Dérer, Hodža) a proticentralistickými (Hlinkova strana) stranami, ktoré sa tiež dotýkali otázky schopnosti Slovenska samostatne existovať.[18]  Skôr by sme chceli zdôrazniť len to, že tí prví s radosťou nazývali Hlinkovu stranu maďarónskou a poukazovali na veľký počet poprevratových Slovákov v tejto strane.[19]

Zabudnutá vojna

Maďarský postoj k Slovákom výstižne charakterizuje aj mýtus, podľa ktorého by slovenskí obyvatelia v oblasti od Popradu smerom na východ radi videli zvrchovanosť maďarského štátu. Táto predstava sa objavila vo viacerých maďarských zahraničnopolitických dokumentoch, oficiálnych a neoficiálnych revizionistických plánoch a vojenské vedenie ju nakoniec chcelo dňa 23. marca 1939 presadiť aj v praxi: maďarské vojsko sa počas okupácie Podkarpatskej Rusi pokúsilo obsadiť východ Slovenska. Absurdnosť tejto situácie vystihuje aj fakt, že v predvečer akcie chcela maďarská diplomacia Karolovi Sidorovi (vtedajšiemu ministrovi vnútra Slovenskej republiky) prostredníctvom Poliakov oznámiť, že blížiaci sa útok „vôbec nie je nepriateľským krokom proti Slovákom“. Pri tom od Sidora očakávali aj radu, koho by mala maďarská vláda poveriť vedením východoslovenských území a komu by aj Sidor, ako aj Slováci na východe verili.[20]  Kvôli nečakanému slovenskému vojenskému odporu maďarské vojsko bombardovalo Spišskú Novú Ves a podarilo sa mu obsadiť iba Sobrance a jeho okolie (do dejín táto udalosť vošla pod názvom „malá vojna“).[21]

Túto v maďarskej historickej pamäti, ako aj v historiografii často chýbajúcu udalosť evidujú maďarskí historici ako pohraničný incident. (Z právneho hľadiska je to pravda, lebo nedošlo k vypovedaniu vojny, maďarské vojsko plánovalo jednoduché „vpochodovanie“).[22]  Ale  v každom prípade z psychologického hľadiska to dávalo maďarskej zahraničnej politike v prístupe k Slovákom agresívny, útočný ráz a posilnilo nedôveru voči maďarskému zahraničnopolitickému mysleniu.

Maďarské politické vedenie sa však možno prvýkrát stretlo v malej vojne s tým, že aj z územia bývalého Uhorska môžu strieľať na Maďarov – a to nie „zástupcovia Čechov“, ale ľudia žijúci na týchto územiach. Dvadsať rokov stačilo na to, aby slovenské politické vedomie dostalo nezvrátiteľný impulz aj u obyčajných ľudí. V hlavách Maďarov však naďalej žila predstava o Slovákoch, ktorí jednoznačne  nepožadujú kolektívne politické a národné práva.[23]  Je možné, že opak si uvedomili niektorí predstavitelia maďarskej politickej elity už predtým, ale toto poznanie sa nepodarilo spracovať a dôsledne zabudovať do zahraničnopolitického myslenia. Aj napriek maďarskému neúspechu v malej vojne hovoril István Bethlen ešte aj v roku 1940 v súvislosti so „slovenskou Hornou zemou“ výhradne o česko-maďarskom rozpore a nepriateľské správanie Slovákov voči Maďarom považoval za výsledok nemeckého a českého poburovania.[24]

István Kollai
autor je historik

… pokračovanie nasleduje!

Redakcia madari.sk ďakuje autorom knihy Rozštiepená minulosť, že sprostredkovali uverejnenie svojich publikácií na náš portál!


1 – TRIANON (2003), s. 370.
2 – Programová reč Istvána Bethlena v Národnom zhromaždení. Budapešť, 19. 04. 1921. In: BETHLEN (2000), s. 118.
3 – BENEŠ (1992), s. 8.; resp BENEŠ (1920), s. 56.
4 – KRÁTKE DEJINY (2003), s. 267.
5 – Apponyi spätne hodnotil národnostnú politiku kriticky a sebakriticky. APPONYI (1934), s. 57.
6 – ORMOS (1983), 343. Horthyho veta “Tetemre hívom itt a Duna partján a magyar fõvárost!” sa odvoláva na baladu Jánosa Aranya “Tetemre hívás”. Hviezdoslav preložil tento výraz ako “Pohona pred máry”. V balade ide o vraždu mladého zemana. Otec obeti si dáva zavolať všetkých priateľa svojho syna do kaštieľa a tí sa museli po jednom postaviť pred máry. Podľa povery totiž, keď sa vrah postaví pred obeť, začne z rany tiecť krv. Výraz “Tetemre hívás” – “Pohona pred máry” znamená, že niekto konfrontuje zločinca so zločinom. Voľný preklad Horthyho vety teda znie: “Konfrontujem ťa, maďarské hlavné mesto, s tvojimi vinami!”
7 -V októbrovej revolúcii (31. októbra 1918) sa dostali k moci občianski radikáli pod vedením Mihálya Károlyiho (november 1918 – marec 1919), potom nasledovala proletárska revolúcia pod vedením Bélu Kuna (marec 1919 – august 1919). V tejto dobe došlo k rozpadu Uhorska. Budapešť bola centrom oboch revolúcií.
8 – ABLONCZY (2003), s. 891.
9 – ZEIDLER (2001), s. 15.
10 – JESZENSZKY (1986), s. 12.
11 – Prednáška Istvána Bethlena v Cambridge, 1933. In: BETHLEN (2000), s. 268 – 280.
12 – MÁRAI (1999), s. 35 – 37.
13 – BENEŠ (1992) s. 7. Podľa českého prekladu: „Češi a Slováci, nebo zcela
prostě Češi, skládající se ze dvou živlů:…” BENEŠ (1920), s. 55.
14 – CHMEL (1998), s. 14.
15 – Z materiálov mierových rokovaní cituje BODONYI (2002), s. 77. V decembri 1918 si obyvateľstvo Žiliny ani neuvedomilo, že splnomocnené ministerstvo sa presťahovalo do ich mesta. DEJEPIS-3 (2005), s. 36.
16 – KRAJČOVIČOVÁ (2004), s. 65.
17 – ZEMKO (2004) s. 190.
18 – Pozri CHMEL (1998).
19 – Teda o tých, o ktorých vysvitlo až po roku 1918, že sú Slováci… ČAPLOVIČ A KOL. (2000), s. 235.
20 – Číslicový telegram č. 528 ministra zahraničných vecí pre maďarského vyslanca vo Varšave (22. 3. 1939). In: DIPLOMÁCIAI IRATOK III, s. 648.
21 – Spracovanie z pohľadu diplomatickej histórie pozri v diele Ladislava Deáka. Jeho publikácie príliš silne zdôrazňujú ochotu maďarskej politiky spolupracovať s Nemcami.
22 – CZETTLER (1997), s. 21. JANEK (2001).
23 – ČAPLOVIČ A KOL. (2000), s. 235.
24 – István Bethlen: Emlékirat a nagyhatalmak béketerveiről és Magyarország revíziós céljairól. In: BETHLEN (2000), s. 369 – 382.