Všetko späť? (2. časť)

2014-02-19_13-00

Pohľad na Slovákov a na revíziu Trianonu v maďarskej politike v medzivojnovom období

 

Rozštiepená minulosť. Kapitoly z histórie Slovákov a Maďarov. Budapešť: Terra Recognita, 2008.

Pokračovanie článku: Všetko späť? (1.časť)

„Úplná revízia“: vnútorná alebo zahraničná politika?

Rozlišujeme viac druhov revízie, t. j. úpravy Trianonskej mierovej zmluvy. Idea „úplnej (integrálnej) revízie“ Trianonu znamenala celkové obnovenie hraníc Uhorska.[1]  „Etnická revízia“ sa koncentrovala len na pripojenie (v maďarskom jazykovom kontexte: navrátenie) území obývaných Maďarmi. „Optimálnu“ alebo „postupnú“ revíziu, ktorej cieľom bolo aj pričlenenie určitých území neobývaných Maďarmi, môžeme umiestniť z hľadiska jej cieľov niekde medzi spomínané dva koncepty.

Maďarská zahraničná politika v tieni Nemeckej ríše

Na začiatku bol medzi vodcami maďarskej diplomacie silný konsenzus: revíziu treba dosiahnuť v mieri a s veľmocenskou podporou. Do roku 1927 mohlo Maďarsko počítať len s priazňou Veľkej Británie. V tom čase však začalo podporovať maďarskú zahraničnú politiku Taliansko (Mussolini), a preto sa stali prvoradými maďarsko-talianske vzťahy.
Nemecko začalo maďarské revizionistické ciele podporovať až na konci 30. rokov, ale maďarská diplomacia si uvedomovala, že nemecká podpora môže znamenať pre Maďarsko zahraničnopolitickú izolovanosť a vtiahnutie krajiny do vojny. Napr. v roku 1938 Hitler ponúkol Maďarsku celé Slovensko, ak prevezme funkciu „agenta provokatéra“ a zaútočí na Československo. Keďže sa Maďarsko okrem iného bálo aj zúženia manévrovacieho priestoru, Horthy tento návrh odmietol. Počas útoku na Poľsko Budapešť nedovolila prechod nemeckých vojsk cez maďarské územie a davom poľských utečencov poskytla útočisko.
Táto citlivá rovnováha sa neskoršie už nedala udržať: k ďalšej revízii bola nemecká podpora – a tak aj prispôsobovanie sa k nemeckej politike – nevyhnutná.

Ak skúmame maďarské verejné myslenie a verejný život na úrovni spoločenských hesiel a symbolov, zbadáme, že myšlienka „úplnej revízie“ zasiahla maďarskú medzivojnovú spoločnosť v podstate v každej oblasti života. Deti začínali každý deň v škole touto modlitbou: „Verím v jedného Boha, verím v jednu vlasť, verím vo večnú Božiu pravdu, verím vo vzkriesenie Uhorska.“ Túto báseň zvolili za „modlitbu Maďarov“ na súťaži v roku 1920; v rozhodcovskej komisii mala zastúpenie aj Maďarská akadémia vied.[2]  Iné heslo „Nie! Nie! Nikdy!“ existovalo už od jesene 1918, teda od čias Károlyiho vlády, ktorú Horthyho režim označil za zradcovskú. Často používaným heslom bol aj slogan „Všetko späť!“ Podobného ducha mali aj trianonské relikvie, symboly a sochy, ktoré zaplavili v tomto čase celú krajinu.

Úplnú revíziu môžeme chápať aj ako spontánnu reakciu na trianonský šok, ktorý zasiahol všetky vrstvy spoločnosti, a súčasne ako reakciu, ktorú politika spontánne prijala, aby legitimizovala režim po roku 1919. Dokláda to aj citát predsedu vlády Istvána Bethlena zo straníckeho programu z roku 1922: „Neochvejne trváme na starých hraniciach našej tisícročnej vlasti. Aj keď prijmeme pre nás nanútený mier, nikdy sa nevzdáme ani piade zeme našej starej vlasti”.[3]  V skutočnosti charakterizovalo zahraničnopolitické myslenie maďarskej elity tzv. „optimálne“ a „etnické“ riešenie revízie. V spoločnosti oscilujúci revizionistické a iredentistické predstavy chceli vládnuce elity použiť v politike ako vnútropolitický, legitmizačný nástroj – ako „džina vo fľaši“. Revizionistická myšlienka, ktorá medzi dvoma svetovými vojnami existovala v podobe hesiel a symbolov, bola teda skôr vnútropolitickým javom ako základom oficiálnej zahraničnej politiky.

Medzi vnútropolitickým a zahraničnopolitickým myslením však nie je možné vytvoriť ostrú hranicu, a to ani na úrovni jednotlivcov, ani na celospoločenskej úrovni. Maďarská zahraničná politika sa oficiálne nemohla nikdy vzdať idey úplnej revízie, ba ani vtedy nie, keď ju v praxi považovala za nerealizovateľnú. V mnohých prípadoch môžeme byť svedkami javu, že sa jednotlivci verejne len veľmi váhavo odpútavali od myšlienky úplnej revízie. Dá sa to odôvodniť tým, že ani politická elita sa nemohla na jednej strane odtrhnúť od emocionálnych momentov a na druhej strane sa mala prispôsobiť aj svojej úzkej spoločenskej báze Oficiálna maďarská zahraničnopolitická línia bola kvôli tomu pre susedné národy už od začiatku nedôveryhodnou a podľa maďarskej retoriky sa právom zdalo,  že Maďarsko považovalo etnickú revíziu za prvý krok k realizácii úplnej revízie.

Tragédia Pála Telekiho: dobrovoľne do jednosmerky

Pál Teleki

Pál Teleki

Najlepším stelesnením kontroverzného charakteru Horthyho doby je asi predseda vlády Pál Teleki a preto budeme spomedzi ostatných osobností tejto historickej etapy venovať pozornosť len jemu.[4]
Pál Teleki pôsobil na poste predsedu vlády dvakrát: v rokoch 1920 – 1921 a v rokoch 1938 – 1941, čiže pomerne krátke obdobie, ale vďaka jeho spoločenskej aktivite a verejným funkciám hral dôležitú úlohu v celom období. Treba si ale všimnúť aj to, že všetky revizionistické kroky súvisia s jeho osobou. Bol jedným z hlavných ideológov revizionizmu.

Jeho pôsobenie vo funkcii predsedu vlády charakterizujú súdobé vnútorné spoločenské a myšlienkové protiklady. Hoci Teleki kritizoval maďarskú národnostnú politiku pred rokom 1918, aj on považoval za hlavný dôvod rozpadu Uhorska vnútorné činitele – „najdivokejší radikalizmus“, ktorý dostal k moci Károlyiho vládu a proletársku revolúciu. V „Maďarskej revizionistickej lige“, propagujúcej úplnú revíziu, prijal kľúčovú funkciu. No pri presviedčaní verejnej mienky Západu túto „bulvárnu“ úroveň iredentistickej propagandy nehodnotil vysoko, ale veril skôr „časopiseckej diplomacii“ – maďarské požiadavky podkladal vedeckými argumentmi. V takto vytvorenom revizionistickom argumentačnom systéme zohrali popri etnických argumentoch kľúčovú úlohu aj strategické a hospodársko-geografické hľadiská.[5] Revizionistické predstavy teda porušovali etnický princíp aj v Telekiho úvahách.

Vytváranie dobrého vzťahu s menšinovými národnostnými skupinami po revízii považoval za kľúčovú úlohu, na čo poukazujú aj jeho koncepcie autonómie. Avšak v praxi ich nemohol uskutočniť, a to ani z mocenskej pozície, ako premiér – okrem iného pre odpor jeho ideologických alebo politických partnerov. Po prvej Viedenskej arbitráži dokonca došlo v prinavrátených oblastiach k viacerým konfliktom a nová štátna správa mnohokrát spôsobila Slovákom menšie alebo väčšie, celospoločenské alebo osobné krivdy, ktorým sa nepodarilo zabrániť napriek všetkému úsiliu ani Telekimu ako predsedovi vlády.[6]

Teleki cítil aj to, že na poli revízie prevzal moc „džin vypustený z fľaše“, teda spontánne reakcie.[7]  Aj on sám hovoril o „princípe integrity“ (čiže o úplnej revízii) ako o stanovisku, ktorého sa nevzdá dobrovoľne, ale len z nevyhnutnosti, ako „obeť k rekonštrukcii Európy“. Podľa spomienok z roku 1946 Teleki už v roku 1939 povedal, že revízia „je najväčším nebezpečenstvom, ktoré nás ohrozuje, ale nemôžem proti nej nič robiť, lebo padnem. Naša verejnosť sa zbláznila. Všetko späť! … Revízia nás zahubí, strhne nás do vojny”. Vybuchol aj kvôli tomu, že „verejnosť stratila hlavu kvôli propagande a vlasteneckým frázam“.[8]

Telekiho veštba sa potvrdila. V decembri 1940 v záujme relatívnej nezávislosti od Hitlerovho Nemecka uzatvoril s Juhosláviou zmluvu o priateľstve a neútočení, čo naznačovalo možné opustenie jednosmernej politiky revizionizmu. O pár mesiacov neskôr však Maďarsko dostalo ponuku od Hitlera – za účasť vo vojenskej akcii proti Juhoslávii by k Maďarsku pribudli územia stratené po prvej svetovej vojne. Predseda vlády sa vtedy v protiklade ku svojim zásadám rozhodol pre maďarskú vojenskú účasť, túto situáciu však psychicky nezvládol, a preto 3. apríla 1941 na svitaní spáchal samovraždu.

Vedúce osobnosti Horthyho éry chápali demokratické rámce maďarského politického režimu pomerne obmedzene. Možno by demokratickejší systém, zapájajúci do formovania politiky širšie vrstvy spoločnosti, vedel vytvoriť o Trianone obraz vo väčšej miere zbavený politickej hystérie. Tragédia Pála Telekiho je tragédiou politického myslenia a praxe medzivojnového Maďarska: politickí vodcovia a mienkotvorné osobnosti neboli schopné vybočiť z  jednosmerky, do ktorej Maďarsko zaviedli ich vlastné emócie, heslá a revizionistické predstavy.

O Horthyho dobe dnešnými očami

Maďarskú spoločnosť a maďarskú politiku po roku 1989 obviňovali z nostalgie alebo z vytvárania kultu Horthyho doby viackrát.[9]  Pamäť má ale oveľa širšie dimenzie, aby sa dalo na túto otázku len tak jednoducho odpovedať.

Na jednej strane je možné pozorovať istú nostalgiu za predkomunistickým obdobím daného štátu po roku 1989 v každej postkomunistickej spoločnosti. Na druhej strane sa v Maďarsku vytvoril dojem paralely medzi situáciou po roku 1918 a po roku 1989, keď bolo treba opäť vybudovať štát „z trosiek“. Pre túto situáciu je vhodným príkladom a úspešným vzorom vláda Istvána Bethlena z rokov 1921 – 1931. Štát po roku 1920 prekvapujúco rýchlo znovu nadobudol svoju hospodársku životaschopnosť. Veľké úspechy boli dosiahnuté vo vede a z kvality vtedajšieho školstva, ktoré bolo na svetovej úrovni, profituje maďarská spoločnosť doteraz. Významné kroky sa podnikli aj vo vytvorení sociálneho systému, aj keď sa nepodarilo zlikvidovať biedu poľnohospodárskeho obyvateľstva. Pre tento pokrok sa na Horthyho dobu a na vtedajších jednotlivých politikov sa zvyklo odvolávať ako na nasledovaniahodný príklad.

Revízia v praxi

Revízia v praxi

Súčasťou pamäti sú aj symboly, ktoré spoločnosť používa: názvy ulíc a sochy môžu obsahovať rôzne významy, ktoré môžeme posudzovať rozličným spôsobom. V Budapešti sa nachádza ozdobne vyrezávaná studňa a v Zebegényi je zasa kaplnka: obe sú spomienkou na mierovú zmluvu, kvôli ktorej sa dostalo niekoľko miliónov Maďarov za hranice Maďarska. Majú tieto symboly nejaký hlbší význam pre dnešné maďarské politické myslenie alebo sa vzťahujú na oficiálne politické smernice? Nie, ale musíme byť dôslednejší pri vysvetľovaní ich zmyslu pre súčasnosť, aby nevznikali zbytočné obavy z ich nesprávnej interpretácie. Inak môžeme rátať so škodlivými účinkami: „stratíme cieľ, ak sentimentálnymi spomienkami zbytočne zabŕdame do citlivosti susedných národov”.[10]

Aj v rámci maďarskej spoločnosti existujú v spomienkach isté rozpory, ktoré vyvolávajú debaty dodnes. Môžeme si pripomínať Pála Telekiho sochou? Nie, vraveli tí, ktorým Teleki pripomínal protižidovské zákony.[11] Spoločenský priestor patrí každému a spomienky na krivdy sú v duchu „politickej korektnosti“ prednejšie ako pozitívne spomienky. Preto možno považovať za správne rozhodnutie, že socha Pála Telekiho sa dostala napokon na súkromné územie, na dvor školy v Balatonbogláre, kde po roku 1939 študovali mladí Poliaci. Šlo o poľských utečencov, ktorých po Hitlerovom útoku prijalo Maďarsko rozhodnutím práve Pála Telekiho (celkovo asi 60 000 ľudí). Takéto spomienkovo-politické konflikty by mali mať miesto aj v rámci národných spoločenstiev, ba môžu byť vyslovene prospešnými, ak sa podarí konfrontovať protikladné spomienky tak, aby viedli k spestreniu čiernobielych názorov.

István Kollai
autor je historik

Redakcia madari.sk ďakuje autorom knihy Rozštiepená minulosť, že sprostredkovali uverejnenie svojich publikácií na náš portál!


1 – Preto ciele „úplnej revízie” nie je možné odlíšiť od iredentistickej myšlienky.
2 – GLATZ (2003), s. 818.
3 – Z programu Strany jednoty, ktorú viedol István Bethlen, jar 1922. In: TRIANON (2003), s. 329.
4 – Základná literatúra RÓNAI (1989), ABLONCZY (2005).
5 – RÓNAI (1989), s. 196 – 202.
6 – Najznámejšiou krivdou spáchanou na Slovákoch bolo krviprelievanie v Šuranoch. V roku 1938 na vianočné sviatky maďarskí žandári strieľali do ľudí. Vtedy bola usmrtená 18-ročná Mária Kokošová.
7 – ZEIDLER (2001), s. 56.
8 – Poznamenal György Barcza, maďarský vyslanec v Londýne. BARCZA, s. 445 – 446.
9 – CHMEL (1997), s. 39.
10 – Zsolt Németh, štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí 1998 – 2002. NÉMETH (2002), s. 55.
11 – Protižidovské zákony prijaté počas Telekiho vlád: 1920 – „numerus clausus”; 1939 – tzv. „druhý židovský zákon”. Pozri aj12. kapitolu.