Výmena obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom a menné zoznamy Maďarov určených na presídlenie


 Cesta k podpísaniu Dohody o výmene obyvateľstva

Československá exilová vláda v Londýne, vedená Edvardom Benešom, už v roku 1941 došla k záveru, že po vojne z obnoveného Československa – v záujme zabránenia prípadných ďalších zmien hraníc v neprospech Československa – musí byť nemecké a maďarské obyvateľstvo vysídlené a štátne hranice sa majú zmeniť zároveň na hranice etnické. V návrhu skoncipovanom vo februári 1941 Beneš v súvislosti s Nemcami a Maďarmi uvažoval ešte o určitej úprave hraníc kombinovanej vzájomnou výmenou zvyšného menšinového obyvateľstva.[2] Avšak plány Beneša sa s postupom vojny stávali stále radikálnejšími a predstavy o úprave hraníc kombinované s čiastočnou výmenou obyvateľstva časom vystriedali snahy o vysídlenie celej nemeckej a maďarskej menšiny bez územných ústupkov.

Na povojnové vysídlenie 3,5 miliónovej nemeckej menšiny Beneš získal principiálny súhlas troch veľmocí: Spojených štátov amerických, Veľkej Británie a Sovietskeho zväzu už v priebehu rokov 1942 – 1943. S myšlienkou vysídlenia Maďarov zo Slovenska verejne vystúpil až na moskovských rokovaniach so Stalinom a Molotovom v decembri 1943. Hoci československo-sovietska spojenecká zmluva podpísaná 12. decembra 1943 neobsahovala ani zmienku o povojnovom vysídlení nemeckej alebo maďarskej menšiny, zápisnica z rokovaní svedčí o tom, že sovietske vedenie súhlasilo s predstavami Beneša, podľa ktorých by sa vysídlenie Maďarov dalo spojiť s ich výmenou za Slovákov z Maďarska, čiže s určitou výmenou obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom.[3]

Československá exilová vláda požiadala vlády USA, Veľkej Británie a Sovietskeho zväzu o súhlas na vysídlenie nemeckej a maďarskej menšiny oficiálne 23. novembra 1944. Podľa memoranda, zaoberajúceho sa predovšetkým otázkou vysídlenia Nemcov, si československá vláda vyhradila právo na to, aby sa voči príslušníkom maďarskej menšiny postupovalo podobným spôsobom, ako má v pláne urobiť s Nemcami. Memorandum zároveň zdôrazňovalo, že prítomnosť slovenskej menšiny v Maďarsku umožní vyriešenie tohto problému prípadne aj formou výmeny obyvateľstva.

Československá vláda nevylúčila, že aj po odsune prevažnej väčšiny Nemcov a Maďarov zostane na území republiky určitý počet nemeckého a maďarského obyvateľstva. V prípade Nemcov tento počet odhadovala maximálne na 800 tisíc osôb, počet Maďarov sa neuvádzal. Avšak na nich a na ich potomkov by čakala bezpodmienečná asimilácia, lebo podľa memoranda „nikto sa nebude môcť domáhať, aby sa na československých súdoch alebo v úradnom styku používala nemčina alebo maďarčina a nikto nebude môcť požiadať o nemecké alebo maďarské školy pre svoje deti“.[4] Reakcia anglosaských veľmocí na československé memorandum bola dosť zdržanlivá a americkému a britskému odmietnutiu možno ďakovať aj za to, že sa do dohody o prímerí s Maďarskom, podpísanej dňa 20. januára 1945, napriek značnej sovietskej podpore nedostal princíp jednostranného povojnového odsunu maďarskej menšiny.

Československá komunistická emigrácia v Moskve vedená Klementom Gottwaldom a domáci slovenský odboj spočiatku nemali vyjasnené stanovisko vo veci budúcnosti maďarskej a nemeckej menšiny, po návšteve E. Beneša v Moskve v decembri 1943 však obe prevzali predstavy londýnskej exilovej vlády. Na prvé opatrenia voči nemeckej a maďarskej menšiny ani nebolo potrebné čakať do konca vojny, tie sa zrodili už na jeseň 1944, počas Slovenského národného povstania. Skoncipovanie Košického vládneho programu z 5. apríla 1945, ktorý sa stal základným dokumentom a uholným kameňom neskorších protimaďarských a protinemeckých opatrení, sa už dokonca viaže priamo ku komunistom.

Ústredný výbor Komunistickej strany Slovenska už 13. apríla 1945, čiže sotva týždeň po zverejnení Košického vládneho programu, poveril Povereníctvo pre veci vnútorné, na čele s Gustávom Husákom, aby vypracovalo plán vysídlenia Maďarov zo Slovenska.[5] G. Husák prezentoval predstavy o vysídlení Maďarov na zasadnutí SNR 25. mája 1945. Podľa nich by sa vysídlenie maďarského obyvateľstva malo uskutočniť v dvoch etapách. V prvej etape by sa vykázali zo Slovenska tí Maďari, ktorí sa prisťahovali na územie pripojeného k Maďarsku po 2. novembri 1938. V druhej etape by sa vysídlili tí, ktorí „sa previnili proti republike a jej demokratickému zriadeniu“, boli členmi nyilasských alebo iných maďarských organizácií, ďalej tí, ktorí budú trestnoprávne stíhaní a odsúdení. Okrem toho G. Husák vyhlásil aj to, že SNR a pražská vláda plánujú „veľkorysé presťahovanie obyvateľstva maďarského zo Slovenska a roztratených Slovákov z Maďarska naspäť“.[6]

Svoje stanovisko k menšinovej problematike sformulovali obidve slovenské politické strany, zastúpené v SNR: Komunistická strana Slovenska a Demokratická strana. Predstavy komunistov o vysídlení maďarského obyvateľstva boli konkretizované na mimoriadnom zasadnutí ÚV KSS 16. júna 1945. Podľa predsedu strany Viliama Širokého, ktorý predniesol hlavný referát, v prvej etape by sa vysídlili Maďari, ktorí sa presídlili z trianonského územia Maďarska, tzv. anyási a nyilasi, ako aj funkcionári maďarských strán a organizácií, čo by sa týkalo 300 – 350 tisíc Maďarov. Na Slovensku by potom zostalo zhruba 400 tisíc Maďarov, z ktorých by sa asi 250 tisíc vysídlilo v rámci výmeny obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom.[7]

Demokratická strana skoncipovala svoje predstavy na „vyriešenie“ menšinovej otázky v júli 1945. Podľa Demokratickej strany po vysídlení tzv. anyásov, a tých Maďarov, ktorí sa previnili proti ČSR, pod ktorú kategóriu bude spadať asi 120 tisíc ľudí, by na Slovensku zostalo zhruba 450 tisíc Maďarov. Z nich ďalších 400 tisíc by sa dalo vysídliť v rámci výmeny obyvateľstva za 300 tisíc Slovákov z Maďarska, ako aj z Juhoslávie, Rumunska a Bulharska. Po vysídlení a výmene obyvateľstva by na Slovensku zostalo približne 50 – 70 tisíc Maďarov, ktorí by už mohli dostať československé štátne občianstvo, ale mali by „výslovne vyhlásiť, že sa úplne zriekajú svojej národnosti a splývajú sa so slovenským etnikom“.[8]

O niečo skôr, ešte v apríli 1945, vznikol návrh Vavra Šrobára, predstaviteľa Demokratickej strany, ministra financií československej vlády na transfer Maďarov zo Slovenska, ktorý predpokladal podobný odsun ako v prípade Nemcov.[9] V. Šrobár navrhoval vysídliť do Maďarska z každej obce, kde žije obyvateľstvo maďarskej národnosti 70% Maďarov a to predovšetkým zámožnejšie vrstvy: obchodníkov, fabrikantov, statkárov, inteligenciu, bohatších roľníkov, „politických kolaborantov a záškodníkov“ a nakoniec zemanov a šľachtu. Zvyšných 30% by kvôli udržaniu kontinuity hospodárskeho života mohlo zostať na svojom mieste. Slovensko by sa takýmto spôsobom zbavilo 70% maďarského obyvateľstva, čiže 400 tisíc osôb a výhodou ich vysídlenia by bolo aj to, že nimi ponechaný alebo od nich skonfiškovaný majetok by znamenal 4 miliardy korún zisku pre Československo. V. Šrobár síce nevylúčil odškodnenie vysídlených, náhrady by im však podľa neho malo poskytnúť Maďarsko.[10]

Približne v rovnakom čase ako V. Šrobár prišiel so svojim návrhom aj Pavel Horváth, ktorý bol za slovenského štátu predsedom Štátneho štatistického úradu, po vojne tam zastával funkciu vedúceho oddelenia a aktívne sa podieľal aj uskutočnenia výmeny obyvateľstva a reslovakizácie. P. Horváth, odvolávajúc sa na geopolitické, hospodárske a etnografické argumenty, vyslovil potrebu pričlenenia v povodí Ipľa, v silickej oblasti a juhovýchodne od Košíc k Československu dovedna 135 obcí s rozlohou 226 049 hektárov. Podľa jeho výpočtov tým by sa síce počet maďarského obyvateľstva Československa z predvojnového počtu 572 tisíc vzrástol na 705 tisíc, z nich by sa však 390 tisíc dalo vymeniť za 230 tisíc Slovákov z Maďarska a ďalších 160 tisíc Slovákov z Rumunska, Juhoslávie a Rakúska. Zo zvyšných 315 tisíc Maďarov by bolo možné jednostranne odsunúť do Maďarska ďalších 150 tisíc ako vojnových previnilcov, čím by sa počet Maďarov zostávajúcich na Slovensku znížil na 165 tisíc.[11]

V súlade s koncepciami SNR a slovenských politických strán a politikov, sa vyhostenie tých Maďarov, ktorí sa prisťahovali z územia trianonského Maďarska (tzv. anyásov) uskutočnilo v priebehu niekoľkých týždňov v máji a júni 1945,[12] avšak vysídlenie ostatného maďarského obyvateľstva bez veľmocenského súhlasu zostávalo naďalej otvorenou otázkou. Československá vláda napriek tomu dúfala v úspešnosť svojho zámeru a pred Postupimskou konferenciou USA, Veľkej Británie a Sovietskeho zväzu, ktorá sa mala začať 17. júla 1945, sa opäť pokúsila získať ich súhlas na vysídlenie nielen nemeckej, ale aj maďarskej menšiny. Vladimír Clementis, štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí 3. júla 1945 v mene československej vlády cestou diplomatickej nóty požiadal tri veľmoci, aby na rokovaní nastolili aj otázku vysídlenia nemeckej a maďarskej menšiny z Československa. Podľa nóty vysídlenie by sa týkalo 2 – 2,5 miliónov Nemcov a asi 400 tisíc Maďarov. V súvislosti s Maďarmi sa naznačila možnosť, že by sa ich časť mohla vysídliť v rámci výmeny obyvateľstva, veď z Maďarska sa údajne 345 tisíc Slovákov chystá presídliť na Slovensko.[13]

Postupimská konferencia však iba z časti vyhovela československým požiadavkám. Záverečný dokument konferencie, prijatý 2. augusta 1945 obsahoval iba rozhodnutie o vysídlení nemeckej menšiny, na jednostranné vysídlenie maďarského obyvateľstva Československo nezískalo medzinárodný súhlas. Napriek tomu sa československá vláda postupimské rozhodnutie pokúsila vyložiť tak, akoby sa vzťahovalo aj na Maďarov. V. Clementis sa už dva týždne po skončení postupimskej konferencie, 16. augusta 1945 obrátil k veľmociam s ďalšou nótou, v ktorej odvolávajúc sa na postupimské rozhodnutie o vysídlení Nemcov vyložil názor svojej vlády, že veľmoci budú súhlasiť s výmenou maďarského obyvateľstva z Československa za Slovákov z Maďarska.[14]

Maďarsko spočiatku rozhodne odmietalo tak jednostranné vysídlenie, ako aj vynútenú výmenu obyvateľstva. Československé, resp. slovenské úrady preto na jeseň 1945 začali presídľovať maďarské obyvateľstvo vo vnútri republiky, t. j. pod zámienkou pracovnej mobilizácie deportovať do Čiech s tým neskrývaným úmyslom, aby prinútili Maďarsko k prijatiu aspoň výmeny obyvateľstva.[15] Keď maďarská vláda videla, že sa veľmoci zdráhajú zasiahnuť proti deportáciám maďarského obyvateľstva a miesto toho naliehajú uzavrieť dvojstrannú dohodu o výmene obyvateľstva, bola napokon prinútená začať rokovania a podpísať dohodu, a to prijatím väčšiny podmienok diktovaných československou stranou, spomedzi ktorých najnepriaznivejšou bolo to, aby československá strana dostala voľnú ruku vo výbere Maďarov určených na presídlenie z Československa do Maďarska.[16]

Dohoda o výmene obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom bola nakoniec podpísaná po dvoch pražských rokovaniach 27. februára 1946 v Budapešti. V I. článku Dohody, podpísanej československým štátnym tajomníkom ministerstva zahraničných vecí Vladimírom Clementisom a maďarským ministrom zahraničných vecí Jánosom Gyöngyösim, bola zakotvená možnosť dobrovoľného presídlenia Slovákov z Maďarska do Československa. II. článok Dohody umožňoval, aby československá vláda na vykonanie prác súvisiacich s presídlením vyslala do Maďarska zvláštnu komisiu, ktorá podľa III. článku dokonca dostala aj právo viesť medzi Slovákmi v Maďarsku nábor, aby sa prihlásili na presídlenie.

Vysídlenie Maďarov z Československa upravoval V. článok Dohody, ktorý umožnil československej vláde, aby presídlila do Maďarska toľko osôb maďarskej národnosti, koľko Slovákov (a Čechov) sa dobrovoľne prihlási na presídlenie z Maďarska do Československa. Maďarsko sa okrem toho podľa VIII. článku Dohody muselo zaviazať, že nad rámec paritnej výmeny prevezme aj tých Maďarov, ktorí sa dopustili trestných činov podľa § 1-4. nariedenia SNR č. 33/1945 zo dňa 15. mája 1945 o ľudovom súdnictve a podľa § 5. tohto nariadenia s tým, že počet osôb určených podľa § 5. nemôže presahovať tisíc.[17] V VIII. článku bolo zároveň zakotvené aj to, že Maďari, spadajúci pod ustanovenia § 1-4. nemajú nárok na prepravu svojho hnuteľného majetku a za zanechaný nehnuteľný majetok nemajú nárok na náhradu.[18]

Stránky: 1 2 3 4 5 6 7