Výmena obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom a menné zoznamy Maďarov určených na presídlenie


Osídľovací úrad pre Slovensko o výbere Maďarov na presídlenie

Československé, resp. slovenské úrady, ktoré odhadovali počet Slovákov v Maďarsku na 400 až 500 tisíc, na začiatku počítali s presídlením celej slovenskej menšiny, a tak s možnosťou vysídlenia takmer celej maďarskej menšiny do Maďarska. Československá presídľovacia komisia (ČSPK) v zmysle Dohody o výmene obyvateľstva mala šesť týždňov na propagáciu myšlienky presídlenia medzi Slovákmi v Maďarsku a tri týždne na zozbieranie prihlášok od tých, ktorí sa na presídlenie chceli prihlásiť. Výsledok náborovej akcie bol však hlboko pod očakávanie československých orgánov. Komisii sa do vypršania prihlasovacej lehoty, čiže do 27. mája 1946 podarilo získať prihlášky od 90 090 Slovákov. Keďže v opodstatnených prípadoch prihlasovacia lehota mohla byť predlžená o jeden mesiac, do 27. júna 1946 sa počet osôb na zozname rozrástol na 97 610.[19]

Výber Maďarov na presídlenie z Československa do Maďarska uskutočňoval Osídľovací úrad pre Slovensko (OÚ).[20] Predseda Osídľovacieho úradu Ján Čech a predseda ČSPK Daniel Okáli, obidvaja predstavitelia KSS, informovali vedenie komunistickej strany o prípravách výmeny obyvateľstva a o výbere Maďarov určených na vysídlenie na zasadnutí Sekretariátu ÚV KSS dňa 23. februára 1946. Na rokovaní D. Okáli oznámil, že Povereníctvo pre veci vnútorné podáva 50 tisíc trestných oznámení na Maďarov, aby sa tým získal podklad pre ich vysťahovanie nad rámec paritnej výmeny obyvateľstva. Na konci zasadnutia bolo prijaté rozhodnutie, že v rámci výmeny budú určení na presídlenie predovšetkým majetnejší Maďari, hlavne veľkostatkári a tzv. kulaci. Menej majetní Maďari by mohli zostať v Československu, inteligenciu však treba presídliť do Maďarska mimo rámca výmeny obyvateľstva.[21]

Podrobnosti výberu Maďarov na presídlenie boli prerokované 18. marca 1946 na zasadnutí Predsedníctva SNR, na ktorom o prípravách ich vysídlenia referoval J. Čech. Podľa predsedu OÚ sa dá rátať s presídlením minimálne 100 – 120 tisíc Slovákov z Maďarska, keďže však československá strana má tú výhodu, že môže navyše presídliť aj vojnových previnilcov maďarskej národnosti, ktorých počet odhadoval na 15 – 20 tisíc, s rodinnými príslušníkmi na 60 – 80 tisíc, Československo môže podľa Čecha vysídliť do Maďarska minimálne 180 tisíc Maďarov.

J. Čech vyzdvihol, že pri výbere Maďarov na vysídlenie budú zohľadnené predovšetkým majetkové, politické, etnické a územné kritériá, pričom hlavným cieľom bude „rozdeliť maďarské etnikum na tri až štyri časti“. Zdôraznil aj to, že do Maďarska majú byť presídlené predovšetkým majetnejšie vrstvy maďarského obyvateľstva, čiže dobre situovaní mešťania a roľníci, ako aj príslušníci inteligencie. Pri vypracovaní konkrétneho presídľovacieho plánu podľa Čecha bude nápomocný práve prebiehajúci súpis maďarského obyvateľstva a jeho majetku, po skončení ktorého OÚ zostaví presný zoznam osôb a obcí určených na vysídlenie.[22]

Predsedníctvo OÚ na začiatok mája 1946 pripravilo a poslalo slovenským ústredným úradom: Predsedníctvu SNR, Predsedníctvu Zboru povereníkov, jednotlivým povereníctvam a stranám tzv. ideový plán realizácie výmeny obyvateľstva, ktorý okrem iného obsahoval aj zoznam okresov a obcí vybratých na presídlenie. Podľa plánu sa dalo počítať zhruba so 100 tisíc Slovákmi, ktorí sa prejavia ochotu presídliť na Slovensko. V rámci paritnej výmeny obyvateľstva by sa takto z Československa dalo vysídliť 100 tisíc Maďarov. Slovákov z Maďarska by osídlili v okresoch Šamorín, Dunajská Streda, Komárno, Galanta, Šaľa, Hurbanovo, Štúrovo, Želiezovce, Levice, Šahy, Jesenské, Tornaľa, Moldava nad Bodvou, Kráľovský Chlmec a Veľké Kapušany, čiže v 15 okresoch južného Slovenska, obývaných prevažne maďarským obyvateľstvom. Pochopiteľne Maďari by boli odsunutí do Maďarska predovšetkým z tých istých okresov.

Z prílohy ideového plánu, ktorá obsahovala zoznam zhruba 300 obcí určených na vysídlenie, resp. osídlenie je zrejmé, že OÚ pre čím účinnejšie poslovenčenie južného pohraničia počítal s vysídlením súvislých regiónov, aby takto rozkúskoval v tom čase ešte viac-menej súvislý maďarský etnický región medzi Bratislavou a Veľkými Kapušanmi. Obzvlášť dôkladne bolo vypracované vysídlenie Podunajskej nížiny. Na Žitnom ostrove plánoval OÚ spojiť územia medzi Šamorínom a Dunajskou Stredou, Dunajskou Stredou a Veľkým Mederom, Veľkým Mederom a Komárnom, ako aj medzi Komárnom a Kolárovom slovenskými etnickými koridormi takým spôsobom, aby sa maďarské obyvateľstvo na Žitnom ostrove stiahlo do troch menších jazykových ostrovov. Plánovaný slovenský koridor na východ od Dunajskej Stredy mal odbočiť k Malému Dunaju, kde sa mal napojiť na obce pri dolnom toku Váhu, ktoré mali byť tiež osídlené Slovákmi.

Na Matúšovej zemi by vysídlenie zasiahlo maďarských obyvateľov miest Senec, Sládkovičovo a Galanta, ďalej obcí pri dolnom toku Váhu a Dudváhu až ku Komárnu, čím by sa slovenská etnická hranica posunula až k Malému Dunaju a pri Komárne dosiahla aj štátnu hranicu. Podľa ideového plánu malo byť maďarské obyvateľstvo odsunuté prakticky z každej obce medzi Komárnom a Štúrovom, ako aj na dolnom Pohroní medzi Štúrovom a Levicami, kde hlavným cieľom malo byť takisto posunutie slovenskej etnickej hranice až k štátnej hranici.

Okrem juhozápadného Slovenska sa malo vysídlenie týkať predovšetkým obyvateľstva Šiah a okolitých obcí, na Gemeri prichádzala do úvahy oblasť medzi Fiľakovom a Tornaľou, na východnom Slovensku pohraničná oblasť pod Moldavou nad Bodvou a Medzibodrožie. Zámerom OÚ v týchto prípadoch bolo osídlenie Maďarmi obývaných pohraničných regiónov slovenským obyvateľstvom, aby Maďarmi obývané vzdialenejšie oblasti zostali odrezané od štátnej hranice a maďarského etnického územia. Podľa OÚ definitívny a presný plán vysídlenia mal byť vypracovaný až potom, ako bude známy konečný počet Slovákov, prihlásených na presídlenie.[23]

Stránky: 1 2 3 4 5 6 7