Z Uhra Maďarom (2. časť)

Ferenc Deák (1803 – 1876)
Rozštiepená minulosť. Kapitoly z histórie Slovákov a Maďarov. Budapešť: Terra Recognita, 2008.

Pokračovanie článku: Z Uhra Maďarom (1. časť)

Pojem národa v koncepcii natio Hungarica sa teda časom zmenil. Hlavnou otázkou zostáva, prečo si čiastočne nemaďarská šľachta zvolila práve maďarskú identitu? Podľa Lászlóa Sziklayho preto, lebo v maďarskej národnej idei videla priame pokračovanie uhorského patriotizmu a v idei maďarského národného štátu naplnenie Werbőczyho právnej myšlienky (jednotného národa) na úrovni jazyka. Maďarská národná idea bola totiž oveľa hmatateľnejšou, konkrétnejšou – zrozumiteľnejšou – ako Kollárovo národné hľadisko, podľa ktorého svoj domov nájdeme jedine vo svojich srdciach.[1] Ešte dodávame, že prijatie maďarskej národnej identity bolo pre neskorších asimilantov súčasťou spoločenského vzostupu. Akékoľvek hodnotenie tejto voľby (čiastočne) nemaďarskej šľachty by bolo nehistorické, lebo identita je vo viacerých prípadoch voliteľná, aj keď to znie zvláštne. Ide o rozhodnutie, ktoré závisí od osobnosti človeka, a preto ho nemôžeme ani oceňovať, ani odsudzovať, tak ako inú súkromnú voľbu (napríklad výber manžela/manželky). Výmena jazyka a „identity” prebehla bez výmeny významu slova „vlasť“. Z toho vyplýva, že kým „Nemaďari“ dokázali presne rozlíšiť pojem ungarisch-magyarisch, uhorský-maďarský, vymedziť v maďarčine presný význam týchto dvoch pojmov nie je možné.[2]  Preto Maďari nazývajú svoj štát v predtrianonskom období aj po Trianone rovnakým pomenovaním („Magyarország“), kým slovenská terminológia má takú ostrú hranicu medzi Uhorskom pred rokom 1918 a Maďarskom po roku 1918, akoby sa ani nehovorilo o tom istom štáte. Táto prax sa zdá byť príliš umelou. Tieto rozdiely je možné v maďarskom jazyku vyjadriť prívlastkami. Prívlastok történeti (történeti – historické – Magyarország) sa používa pre štát do roku 1920, avšak nachádzame ho skôr v odbornej literatúre.[3]

Ferenc Kazinczy

Ferenc Kazinczy vedúca osoba modernizácie maďarčiny

Rozdielne významy pojmov vlastenec a svojmu národu verný „národovec“, ktoré sú uvedené v názve kapitoly, sa teda vyvinuli v 19. storočí: namiesto vlastenectva sa dostala do popredia vernosť k niektorému z národov. „Výmenu identity“, ktorá s uvedeným procesom súvisí, však viacerí odsudzovali — pripomeňme napríklad diela Jána Kollára, Jána Hollého alebo Svetozára Hurbana Vajanského. J. M. Hurban v jednej zo svojich básní vyjadruje názor, že jediným dôvodom slovensko-maďarského národného protikladu bola odrodilá slovenská šľachta:

„Slovenský renegát
Za uhorský kabát
Zapredal národnosť,
Rozosial nesvornosť..

Nie Maďar lež pluhák
Odrodilý Slovák
Na Uhriech rozdvojil
Čo sám pán Boh spojil.“[4]

Uvažovanie nemaďarských uhorských intelektuálov, ktorí odmietali pomaďarčovanie, vystihuje aj vyjadrenie Andreja Sládkoviča: „Už sa nenecháme zničiť, ale chytiac sa za ruky s radosťou sme ochotní žiť aj umrieť pre našu vlasť.“

Ferenc Kölcsey

Ferenc Kölcsey autor maďarskej hymny (1823)

V priebehu rozkladu uhorského patriotizmu sa objavili aj prvé národné protiklady. V zátvorke treba pripomenúť, že napätie spôsobené spoločenskými rozdielmi nemožno považovať za prejav národných protikladov. Príkladom je aj idióm, pochádzajúci zo začiatku 19. storočia: Tóth nie je človekom, Palica nie je zbraňou, Kaša nie je jedlom”. Môžeme ho považovať skôr za pohŕdanie zemepána sedliakom ako za skutočný jazykový zápas aj preto, lebo zapisovateľ urobil v maďarskom idióme typickú pravopisnú chybu: chýba určitý člen pred podstatným menom, čo naznačuje slovenského autora.[5]

Vo svojom životopise opísal národné protiklady sprevádzajúce proces formovania národa aj už citovaný Ján Kalinčiak : „Žiaci, predtým amici začali sa deliť na Maďarov a Slovákov a bočiť jeden od druhého. Učiteľstvo, ako to v samej veci leží, obmedzovalo sa na prednášky rečí, žiactvo ale tvorilo si svoj život vlastný, tak to bolo po celej uhorskej krajine.”[6]  To však ani zďaleka nenaznačovalo také vyhrotené konflikty, k akým dochádzalo v období dualizmu. Dokonca aj vo výrazne napätých 40. rokoch, v období, keď Ľ. Štúrovi zakázali prednášať na lýceu, existoval príklad na pokojné spolužitie, ako dokazujú slová Mihálya Zsilinszkého: „V Prešove vtedy fungovali dve samovzdelávacie spoločnosti, t. j. bola maďarská a slovenská. Ale tieto spoločnosti nepracovali proti sebe, ale priateľsky popri sebe. Národnostné hašterenie, ktoré bolo v Prešporke, bolo u nás neznámym…”[7] Môžeme ešte dodať, že v Prešove vznikol prvý maďarský preklad Předzpěwu dôležitého diela Jána Kollára Sláwy dcera, ktoré vyzývalo k slovanskej vzájomnosti, a to vďaka jednému z najaktívnejších maďarských študentov v Prešove, Gyulovi Sárosimu.[8]

Ferenc Kölcsey (1790 – 1838)

Básnik, politik, autor textu maďarskej hymny (1823). Ako delegát Satmárskej stolice na sneme v rokoch 1832 – 1836 patril k vedúcim osobnostiam šlachtickej proreformej opozície, zasadzoval sa za práva ľudu, za spoločenský pokrok, za humanitné úsilia opozície. Obhajoval v súdnom procese Miklósa Wesselényiho.[12]

Ferenc Kazinczy (1759 – 1831)

Spisovateľ, básnik. V roku 1788 spolupracoval na vydávaní časopisu Magyar Museum. Od roku 1790 ho začal vydávať sám pod názvom Orpheus. Pre kontakty s hnutím uhorských jakobínov ho v roku 1795 odsúdili na smrť, potom mu udelili milosť a bol uväznený. Na slobodu bol prepustený v roku 1801, odvtedy žil na statku, ktorý nazýval Széphalom („Pekný kopec“, obec v Zemplíne). Jeho prekladateľský program a reformy pravopisu slúžili na zvýšenie úrovne maďarského jazyka, usiloval sa o uplatnenie klasicistických literárnych princípov.[13]

Ferenc Deák (1803 – 1876)

Politik reformného obdobia, minister spravodlivosti vo vláde Lajosa Batthyányho, v čase neoabsolutizmu bol neoficiálnou vedúcou osobnosťou maďarského národného hnutia, a ústredným iniciátorom rakúsko-maďarského vyrovnania.[15]

Negatívny vplyv národného hnutia, najmä jeho rozdeľujúci charakter, videli aj najvýznamnejší maďarskí intelektuáli. Ferenc Kölcsey, autor maďarskej hymny, na sneme v rokoch 1832 – 1836 si do svojho denníka napísal:  „Povedzte mi páni, odkiaľ tá tendencia k národnosti? (…) Verte mi, ľudstvo má svoje nákazlivé choroby; teraz mor, potom žltá zimnica (…), cholera; a podobne aj dnes sťahovanie, križiacke výpravy, hľadanie Nového sveta (…), národnosť (…) Ale nemyslite si, že pliaga národnosti sa u nás vyskytuje vo veľkej miere. Teraz sa len začala… ”[9]

Ferenc Kazinczy, veľká osobnosť maďarských jazykových reforiem, upozornil vo svojom liste pre časopis Tudományos Gyűjtemény (Vedecká zbierka) na nebezpečenstvo provincio-nalizmu a obmedzenosti v národných hnutiach: „Potešilo ma vydanie časopisu  Tudományos Gyűjtemény. Za cieľ si vytýčil národnosť, svätejší cieľ ani nemôže mať. Len aby národnosť nebola fúzmi alebo nohavicami s opaskom; lebo ja ani jedno, ani druhé nikdy mať nebudem.”[10]

Kazinczy mohol zatiaľ ostať pokojný, v roku 1820 vyšiel  v rovnakom časopise  nasledujúci úvodný článok: „Najlepším meradlom vyššej dokonalosti nejakého národa je, ak (…) ozajstnú hodnotu iného národa spozná a s radosťou sa k nej priznáva a má radosť z toho, že spolu s ním robí pokroky na ceste k dokonalosti. Vlastenectvo, patriotizmus je slušnosťou i povinnosťou; ale obyčajný nacionalizmus, národnosť v tomto zmysle, je nielen nepekný, ale aj škodlivý.”[11]

Je zrejmé, že uhorský patriotizmus a pokojné spolužitie národov mali aj po viacerých desaťročiach od začiatku formovania národov veľké historické tradície. Táto identita bola natoľko hlboko zakorenená, že ešte aj v 60. rokoch 19. storočia sa považovala za dôležitý činiteľ. Napríklad v roku 1861 vyvolalo Memorandum národa slovenského rázny odpor a odmietnutie širokým okruhom vidieckych intelektuálov v západných oblastiach horného

Uhorska. „Proti memorandu martinského zhromaždenia“ podalo vo volebnom obvode Bytča protest uhorskému snemu 19 obcí. Zo zoznamu podpísaných – kňazi, notári, advokáti – by sme mohli usúdiť, že táto skupina už bola na ceste k pomaďarčeniu. Lenže zo 112 podpísaných sa 108 podpísalo po slovensky, rovnakým jazykom uviedli aj názvy obcí a svoje hodnosti. Ak by to ešte nestačilo, na dôkaz svojej uhorskej identity vyhlásili, „že Uhorsko považujeme za spoločný domov všetkých národov, ktoré tu žijú a ktoré sú našimi bratmi, za ústavnú slobodu a integritu našej vlasti sme my, ako Uhri, ochotní žiť a zomrieť teraz, ako sme boli odhodlaní vždy ”.[14]

Medzi ich stanoviskom (vlastne uhorským vedomím) a názorom maďarských elít z obdobia dualizmu, ktoré už mali oveľa väčšiu moc, bol jeden obrovský rozdiel. Kým osobnosti v obvode Bytča vychádzali z pluralizmu identity, do idey „jednotného a nerozdeliteľného maďarského politického národa“ spojenej s menom Ferenca Deáka (politika rakúsko-uhorskej dohody o vyrovnaní) sa tento pluralizmus hodil už menej.


autor je historik

Redakcia madari.sk ďakuje autorom knihy Rozštiepená minulosť, že sprostredkovali uverejnenie svojich publikácií na náš portál!


1 – SZIKLAY (1942), s. 65 – 67.
2 – SZIKLAY (1987), s. 76 – 77.
3 – Iredentisticky znejúce Nagy-Magyarország (Veľké Maďarsko) sa v maďarskom jazyku v serióznej odbornej literatúre nevyskytuje, vo verejnom diskurze tento výraz používa len nepatrná skupina. Na štát po Trianone sa používajú prívlastky trianonské a okyptené Maďarsko, ktoré skôr odkazujú na výsledky mierovej zmluvy (v prvom rade na stratu územia) ako na rozdiel podoby štátu pred a po roku 1920. O používaní slova Magyarország (Maďarsko) pozri 2. kapitolu.
4 – HURBAN (1861), s. 13 –14. Báseň sa objaví aj v kapitole rozoberajúcej tematiku 1848.
5 – SZIRMAY (1807), s. 85.
6 – KALINČIAK (1975), s. 335. Cituje HALÁSZ (1998), s. 149.
7 – Cituje SZIKLAY (1977), s. 49.
8 – SZIKLAY (1977), s. 59 –   62. Preklad Gyulu Sárosiho sa, žiaľ, stratil.
9 – KÖLCSEY (2000), s. 119.
10 – KAZINCZY (1905), s. 142.
11 – Andrása Thaisza cituje Ilona T. Erdélyi. T. ERDÉLYI (1998), s. 60 – 61.
12 – ÚMÉL III., s. 812 – 813.
13 – ÚMÉL III., s. 1173
14 – AZ 1861-IK ÉVI MAGYAR ORSZÁGGYŰLÉS (1861), s. 458.
15 – ÚMÉL II., s. 63-64.