Z väčšiny menšina (1. Časť)

2014-03-06_13-20

Maďari v medzivojnovom Československu

 

Rozštiepená minulosť. Kapitoly z histórie Slovákov a Maďarov. Budapešť: Terra Recognita, 2008.

1920. Dvaja Prešporčania sa rozprávajú:
– Smutné, že sme prehrali svetovú vojnu.
– Ale aspoň k nám pripojili Prahu!

V procese rozpadu Československa v rokoch 1938 – 1939 hrali neštátotvorné národnosti dôležitú úlohu – je to dodnes opakovanou tézou slovenských prameňov a jej pravdivosť je nepopierateľná (hoci hrozí, že sa potlačí do úzadia úloha česko-slovenských interetnických rozporov). Je „len“ otázkou, či je možné zaoberať sa národnosťami predmníchovského Československa ako jednotným celkom, či možno dať znamienko rovnosti medzi nemeckú a maďarskú menšinu; resp. aké spoločensko-psychologické, hospodárske a politické faktory nájdeme v pozadí vlastnej „kolektívnej identity“ maďarskej menšiny. V tejto kapitole sa budeme venovať týmto dvom otázkam, tak ako, v predchádzajúcich kapitolách bez ich dobre známych politických aspektov.

Maďari na Slovensku: Maďari v topánkach od Baťu

Maďarská komunita, ktorá sa dostala po roku 1918 do Československa, začala svoj menšinový život v pomerne rozvrátenej forme – tak v spoločenskom, ako aj v geografickom zmysle. V geografickom preto, lebo maďarská populácia pozdĺž južných hraníc Československa nemala dovtedy žiadne spoločné, jednotné regionálne vedomie (narozdiel od sedmohradských Maďarov); skôr sa prezentovali silným lokálnym patriotizmom a vzťahom k rodnému regiónu. V spoločenskom zmysle preto, lebo veľká časť strednej vrstvy, ktorú tvorili najmä úradníci, bola nútená presťahovať sa do Maďarska. Maďarských zamestnancov hromadne prepúšťali z administratívy: na začiatku len vtedy, keď neboli ochotní zložiť prísahu československému štátu, neskôr však strácali svoje zamestnania aj pri zmenách inštitucionálnych štruktúr (zatváranie škôl s vyučovacím jazykom maďarským, zrušenie župnej štruktúry), od vedúcich úradníkov až po železničiarov. Takto odvolaný maďarský úradnícky zbor nahradili hlavne „Čechoslováci z Čiech“: podľa zdrojov maďarského Štátneho utečeneckého úradu odišlo v rokoch 1918 – 1924 z oblasti dnešného Slovenska do Maďarska 106 842 osôb a pri československom sčítaní ľudu v roku 1921 bolo na Slovensku približne 100-tisíc osôb narodených v Čechách.[1]  Presťahovanie – ako sme už poukázali – malo hlavne existenčný dôvod, vo viacerých prípadoch však bolo podmienené aj psychologickými faktormi, napr. menšinovou životnou existenciou. Mimochodom, na tých, ktorí ostali doma, čakala chudoba.[2]   V týchto procesoch sa ukázala aj silná zviazanosť vtedajšej maďarskej strednej vrstvy s Budapešťou a tiež ich existenčná závislosť od štátu. Prispôsobenie sa nemeckej strednej vrstvy novej „menšinovej“ situácii bolo oveľa úspešnejšie.

Napriek pozemkovej reforme a  oslabeniu hospodárskeho a politického vplyvu ostala na Slovensku aj bývalá vrstva hornozemských maďarských statkárov, pričom často žila ďaleko od kompaktného maďarského jazykového územia a aj duchovne bola vzdialená aj maďarským sedliakov žijúcim na Slovensku: „Vo vidieckej uzavretosti, v biednych troskách starého majetku čakajú na želanú zmenu v duchu naivného mesianizmu. Ale v duchu, v zmýšľaní ich nezmenil uháňajúci čas ani dnes.”[3]  Podľa vtedajších maďarských postrehov ich vo všeobecnosti osud maďarskej menšiny nezaujímal; politická činnosť Jánosa Esterházyho bola teda skôr výnimkou potvrdzujúcou pravidlo.

V súlade s uvedenými tézami viacerí doboví pozorovatelia sformulovali teóriu, že stredná vrstva, ktorá zastupovala vedúce funkcie v maďarskej komunite na Slovensku, sa mentálne stala „malomeštiackou“ – v dobrom, ako aj v zlom slova zmysle zároveň. Vzdala sa predvojnového (a v Maďarsku ďalej žijúceho) džentrického životného štýlu. „Žabia perspektíva“ priniesla pomeštiančenie v západoeurópskom zmysle slova – nie síce materiálne, ale v spôsobe myslenia určite… istá stiesnenosť, skromný realizmus, nútená triezvosť, odmietnutie vonkajšieho lesku, uznanie práce“, týmito slovami charakterizoval Pál Szvatkó (redaktor časopisu Prágai Magyar Hírlap) mladšie maďarské generácie alebo, ako ich on nazýval, Maďarov v topánkach od Baťu [„Baťa-cipős magyarság“].[4]  Títo „Maďari v topánkach od Baťu“ mali podľa neho blízko k sedliakom, ale pritom ich charakterizovala aj cieľavedomá modernizácia.

Tí, ktorí prevzali duchovné a politické vedenie Maďarov na Slovensku, sa mali konfrontovať s  problémami, pred ktorými sa maďarská spoločnosť v Maďarsku, zahalená do trianonskej traumy, mohla lepšie skryť. Aký je vzťah Maďarov k susedným národom? Ako je možné realizovať spolužitie v mnohojazyčnom prostredí? A vôbec – kto je Maďar? Museli sa konfrontovať s nedostatkami maďarského historického myslenia, resp. aj s vplyvom protislovenského charakteru dualizmu na slovenské politické myslenie. Výsledkom tohto katarzného procesu bola väčšia sebareflexia a sebakritickejší pohľad na minulosť než v Maďarsku :

„…pri prijatí menšinového osudu, pri príprave na menšinový život sa ukázali strašné nedostatky v duchu maďarskej spoločnosti, bezobsažnosť „národného vedomia“ deklamovaným v mierových rokoch. Maďari na Slovensku si mali uvedomiť a riešiť konkrétne politické a hospodárske problémy, pričom sa národné vedomie živiace sa hlavne emocionálnymi  momentmi ukázalo ako bezcenné .”[5]
(János Ölvedi, 1914 – 1983).

Zmena moci v Československu

Zmena moci v Československu
deti premaľovávajúce znak Rakúsko-uhorskej monarchie na poštovej schránke

Maďari na Slovensku pociťovali teda odcudzovanie a nedôveru zo strany predtým uhorských národností v každodennom živote. Ďalším dôležitým rozdielom medzi maďarským myslením na Slovensku a v Maďarsku („materskej zemi“) bolo, že pre politicky motivovaný iredentizmus nebol v Československu priestor, pretože bol označený ako protištátny. Preto mladšie generácie „s topánkami od Baťu“, pre ktoré Trianon nebol osobne prežitou traumou, jeho následky prijali lepšie ako ľudia žijúci v Maďarsku (alebo ako staršie generácie). Slovami Zsigmonda Móricza, významného spisovateľa medzivojnového obdobia, oni „už nepoznajú význam hesla extra Hungariam“ (Extra Hungariam non est vita – Mimo Uhorska niet života), ale sú „väčšími Maďarmi“, „ako naše deti, ktoré držíme doma v hlbokej tme, v nevedomosti“.[6]

Zo spoločenského rozvratu sa Maďari na Slovensku čiastočne dostali okolo roku 1925, keď sa začali vážnejšie zaoberať samostatnými kultúrnymi a politickými iniciatívami. Politické preferencie Maďarov žijúcich na Slovensku vznikli v rámci československej demokracie na základe ideologických rozporov a hospodárskych záujmov. Najdôležitejšou charakteristikou je, že podpora Komunistickej strany bola v ich kruhu stále veľká: na jednej strane pre sociálnu dimenziu straníckeho programu, na druhej strane pre to, lebo akceptovala problémy a podporovala ich riešenie, ktoré nadhodili národnosti. Práve preto hovoril vedúci historik a ideológ vtedajšieho Maďarska Gyula Szekfű troška skľúčene o tom, že Maďari na Slovensku sa dali na cestu akéhosi „česko-maďarského komunizmu“.[7]  Ale aj v programe druhej strany, ktorá zhromaždila maďarské hlasy (Krajinská kresťansko-socialistická strana), dominovali sociálne a hospodárske otázky.

Maďari na Slovensku a demokracia v Československu

Československá demokracia v medzivojnovom období bola z istého hľadiska v stredoeurópskom priestore jedinečnou. Jej základom bola československá Ústava (ústavný zákon č. 121/1920 Zb., prijatý 29. februára 1920,), ktorá zabezpečovala všeobecné a tajné volebné právo – ako jediná vo svojom regióne aj pre ženy; zaistila nezávislosť sudcov, slobodu tlače. Pomocou toho všetkého sa mohli aj Maďari zúčastňovať na verejnom a politickom živote. Pre jednotlivé spoločenské skupiny Maďarov na Slovensku – nepovažujme túto kategóriu za príliš jednotnú – bolo aj napriek tomu charakteristické skôr odvrátenie sa od československej demokracie, aj bez finančnej podpory a ideologického vplyvu maďarskej revizionistickej politiky. Aj významná podpora Komunistickej strany zo strany československých Maďarov (komunisti fungovali v Maďarsku vtedy v politickej ilegalite) bola nepriamym, ale výrazným dôkazom na to, že existovala dôsledná nespokojnosť a rozhorčenosť nad národnostnou politikou československej demokracie, čo však nemožno stotožniť so sympatiou k Horthyho režimu.

Najvšeobecnejším emocionálnym pozadím maďarských výhrad voči Československu bola skutočnosť, že Maďarov na Slovensku nespájali s novým štátnym útvarom žiadne citové vzťahy, dostali sa doň proti vlastnej vôli.[8]  Do postavenia menšiny sa dokonca dostali z dominantnej národnej pozície.[9]  Ale vplyvy týchto citových činiteľov by určite neboli také silné, keby praktické fungovanie československej demokracie neustále nespôsobovalo krivdy tamojším Maďarom. Tieto krivdy Maďari v Československu viackrát sformulovali na politickej úrovni.

Školstvo

V porovnaní s tým, do akej miery pripravila uhorská politika Slovákov o vlastné stredné školstvo počas dualizmu, maďarský školský systém na Slovensku po Trianone sa zdá byť voči Maďarom galantný. V roku 1921 fungovalo 727, v roku 1937 až 754 základných škôl s vyučovacím jazykom maďarským a existovali aj maďarské gymnáziá. Československí Maďari sa však logicky neporovnávali so situáciou Slovákov spred roku 1918, ale so svojou predvojnovou situáciou: maďarská školská infraštruktúra sa na južnom Slovensku po roku 1920 dostala výrazne do regresu. Tak napríklad v školskom roku 1936/1937 približne v 120 obciach, kde bolo vyše dvesto maďarských obyvateľov, nefungovala maďarská škola. V protiklade s tým však v tom istom roku v 446 obciach bola československá škola aj tam, kde české a slovenské obyvateľstvo nedosiahlo ani počet 200 osôb.[10]  V tejto súvislosti hrala vedúcu úlohu Slovenská liga, ktorá na čisto maďarských územiach zriadila slovenské školy, obávajúc sa asimilácie slovenských rodín, ktoré sa tam dostali – a tak podporovala asimiláciu tamojších Maďarov.[11]

Aj počet maďarských gymnázií a meštianskych škôl sa na území južného Slovenska výrazne znížil, čiže pomer školských ústavov s maďarským vyučovacím jazykom k ostatným školám značne zaostal za celoštátnym pomerom maďarských obyvateľov.[12]

Aj napriek absolútnej maďarskej väčšine nefungovali maďarské meštianske školy v Dunajskej Strede, Parkane (dnešnom Štúrove) a Moldave nad Bodvou, kým slovenské ano. Významné maďarské komunity ostali bez maďarských gymnázií v Leviciach a v Rožňave; v rozpore s duchom a obsahom československej ústavy a menšinovej zmluvy na viacerých miestach – ako napríklad v Košiciach – nepovolili zriadenie maďarskej strednej školy ani na vlastné náklady.[13]  Vďaka tomu v roku 1936 navštevovalo slovenské školy už 13 643 maďarských študentov.[14]  Pre slovenskú politiku by mohlo byť pochopiteľné práve z vlastných zlých skúseností, že táto sieť školských zariadení nezabezpečovala dostatočnú reprodukciu maďarskej inteligencie na Slovensku.
Univerzitné vyučovanie v maďarskom jazyku v Československu vôbec neexistovalo, ba dokonca sa neuznávali ani diplomy z Maďarska. 691 000 Maďarov na Slovensku malo jeden jediný učiteľský ústav – kým v prípade „československého národa“ pripadol jeden učiteľský ústav na 22 000 osôb.[15]

„Nemožná situácia…, žaluje krikom. Kto je vinníkom? Sabotujúca demokracia, niečo, ktorú  práve preto už nemôžeme považovať za demokraciu.“[17]Z eseje Zoltána Fábryho, maďarského spisovateľa na Slovensku o maďarskom školstve vidíme, že pre mnohých Maďarov na Slovensku bola československá demokracia diskreditovaná práve svojím fungovaním v praxi.[16]  Okres Moldava nad Bodvou mal dvojtretinovú maďarskú väčšinu a predsa tu fungovali dve slovenské meštianske školy, kým maďarská ani jedna (ešte aj malé nemecké spoločenstvo v Medzeve dostalo nemeckú triedu).   Fakt, že v Moldave nad Bodvou nebola maďarská škola, „je dokumentáciou nielen úmrtia maďarského jazyka, ale aj samovraždy demokracie… Je poplašným zvonom smerom k maďarskému národu a obžalobou smerom k demokracii.“

Pozemková reforma a kolonizácia[18]

Meštianske školy

Triedy odborných škôl

Gymnáziá

Absolútny počet škôlna Slovensku

239

4166

66

Fiktívny počet škôl primerane k pomeru Maďarov (17% v roku 1930)

41

200

11

Skutočný počet škôl s vyučo-vacím jazykom maďarským

13

9

5

Kolónia na Žitnom ostrove

Na obrázku kolónia na Žitnom ostrove

Československá pozemková reforma trvala dlhé roky a bola veľmi dôkladná mala dopad na 33,1 % južného, Maďarmi obývaného územia (23 južných okresov). Samotná likvidácia veľkostatkárskeho systému bola krokom k spoločenskej spravodlivosti ale v Československu – tým i na Slovensku – mala aj silný národnostno-politický podtón. Nie preto, že 78 % pôdy zabratej v rámci pozemkovej reformy v 23 južných okresoch Slovenska (626 907 katastrálnych jutár), patrilo maďarským vlastníkom (a 18 % cirkvi), veď pomer Maďarov medzi strednými statkármi a veľkostatkármi bol tiež vyšší ako pomer v  obyvateľstve. Národnostno-politický podtón bol spôsobený protirečeniami v novom rozdelení pôdy. Len 18,9 % pôdy totiž rozdelili „v malom“, čiže rozparcelovali a rozdelili medzi žiadateľov; viac ako 50 % ostalo priamo alebo nepriamo v štátnom vlastníctve a 9 % rozdelili medzi kolonistov (legionárov, členov československej armády). Osídľovanie kolonistami sa dialo jednoznačne podľa národnostných kritérií: z  pôdy, ktorá im bola pridelená,  pripadlo na územie južných okresov 85 %. Na celom Slovensku mali Maďari podiel z pôdy rozdelenej „v malom“ (čiže pre sedliakov) pod ich celoštátnym národnostným pomerom.

István Kollai
autor je historik

… pokračovanie nasleduje!

Redakcia madari.sk ďakuje autorom knihy Rozštiepená minulosť, že sprostredkovali uverejnenie svojich publikácií na náš portál!


1 – Údaje Štátneho utečeneckého úradu (OMH) cituje PETRICHEVICH (1924), s. 37. Tieto údaje československého sčítania ľudu cituje ANGYAL (2002), s. 22.
2 – ÖLVEDI (1993), s. 13. (Originál vyšiel: Magyar Írás, 3/1937)
3 – ÖLVEDI (1993), s. 10.
4 – Pál Szvatkó: Baťa-cipős magyar ifjúság. In: SZVATKÓ (1994), s. 119.
5 – ÖLVEDI (1993), s. 9.
6 – Móricz Zsigmond: Az irodalom és a faji jelleg. Nyugat, 1. 3. 1931, s. 268. Cituje ZEIDLER (2001), s. 190.
7 – SZEKFŰ (1934), s. 458.
8 – K tejto problematike pozri články českého politológa Bohumila Doležala v novinách Mladá fronta dnes počas rokov 2001 a 2002 v súvislosti s krajanským zákonom.
9 – ČAPLOVIČ A KOL. (2000), s. 229.
10 – A FELVIDÉKI MAGYARSÁG (1938), s. 55.
11 – K tomuto absolutizovanému, jednostrannému chápaniu pocitu asimilačnej straty sa vrátime v 16. kapitole.
12 – A FELVIDÉKI MAGYARSÁG (1938), s. 56 – 57.
13 – A FELVIDÉKI MAGYARSÁG (1938), s. 59.
14 – A FELVIDÉKI MAGYARSÁG (1938), s. 59.
15 – A FELVIDÉKI MAGYARSÁG (1938), s. 58.
16 – FÁBRY (1991), s. 41-51.
17 – FÁBRY (1991), s. 41.
18 – A FELVIDÉKI MAGYARSÁG (1938), s. 89 – 97.