SÁNDOR, ELEONÓRA. Zmena režimu maďarskými očami. In Madari na Slovensku (1989 – 2004). 2004, Fórum inštitút pre výskum menšín.
1. ÚVODNÉ POZNÁMKY
Autorka zaoberajúca sa menšinovými súvislosťami zmeny režimu v Československu (na Slovensku) po roku 1989 sa nepohybuje po úplne nepreskúmanom teritóriu, veď k danej téme boli už publikované hodnotné zborníky, chronológie, parciálne štúdie i fundamentálne teoretické state.
Napriek tomu sa výskum nachádza ešte len niekde na polceste. Mnoho čiastkových problémov je stále neprebádaných, na početné otázky existujú len jednostranné a neoverené odpovede. Príčiny tohto stavu je potrebné hľadať vo viacerých faktoroch. Jedným z nich je to, že protagonisti politických zmien v hektických dňoch konca roku 1989 a začiatku roku 1990 akosi nemysleli na budúce generácie: mnoho udalostí zostalo nezdokumentovaných.
Médiá sa ešte len učili plniť úlohu necenzurovaného zdroja informácií, v dobovom spravodajstve sa často nerozlíšiteľne mieša faktografický materiál s osobnými dojmami autorov. V celoštátnych výskumných programoch, akým bol aj projekt Nadácie Milana Šimečku v druhej polovici deväťdesiatych rokov, sa o účasti Maďarov na novembrových udalostiach a následných prevratných spoločenských zmenách pojednáva len okrajovo.
Vyhlásenia čerstvo vzniknutých strán – čo platí aj pre neskoršie obdobia – sú zo zrejmých dôvodov predpojaté, a istá dávka subjektivizmu je prítomná aj v osobných spomienkach vtedajších verejných činiteľov. Proces systemizácie a spracovania skromného množstva zachovanej dobovej dokumentácie sa ešte neskončil.
Pre rozsahové a iné obmedzenia si tento príspevok nedáva za cieľ objasnenie parciálnych otázok, skôr sa zameriava na to, aby poskytol obraz o rámcových politických stratégiách, ktoré vznikli v kruhoch maďarskej menšiny na Slovensku, aby sledoval uplatnenie týchto stratégií v praxi a aby čiastočne identifikoval korene, z ktorých tieto rozdielne politické predstavy čerpali živnú pôdu.
Príslušníci maďarskej menšiny na Slovensku nevítali zmenu režimu s rovnakými pocitmi a predstavami a nesledovali jednotné ciele. Iné pocity vyvolali zmeny v tých Maďaroch, ktorí boli organicky včlenení do (komunistického) štátneho a straníckeho aparátu a profitovali z neho, iné boli pocity tých, ktorých „spolupráca“ s režimom bola len súčasťou taktiky prežitia, alebo prechovávali v sebe naivnú vieru, že je možné režim „rozložiť zvnútra“.
Iné úlohy považovali za prioritné občianske fóra na vidieku, iné tie, ktoré sa zaoberali „demontážou” komunistickej moci na ústrednej úrovni. Isté zovšeobecnenia sú však predsa len namieste. Príslušnosť k maďarskej menšine znamenala v prípade všetkých jej zložiek nielen zvýšenú citlivosť voči otázkam národnostného charakteru, ale ovplyvnila aj vzťah jej predstaviteľov k takým konkrétnym, kľúčovým problémom danej doby aj neskoršieho politického vývoja, akou bola napríklad otázka „politickej rehabilitácie“ vyššie spomenutej vrstvy „tvrdých“ alebo „mäkkých“ aparátnikov, alebo posúdenie výsledkov lustrácií, týkajúcich sa Maďarov. Aj skúmanie týchto otázok si vyžaduje ďalšie bádanie.
Čo sa týka časového ohraničenia obdobia transformácie spoločensko-politického zriadenia z totalitného režimu na (liberálnu) parlamentnú demokraciu, nie sú zriedkavé ani také názory, že ono sa ešte stále neskončilo.
Foto: Ivan Rychlo/TASR
