Št, 28. marca 2024.

Lajos Grendel: Literatúra, vydavateľská činnosť

GRENDEL, LAJOS: Literatúra, vydavateľská činnosť. In Madari na Slovensku (1989 – 2004) / Magyarok Szlovákiában (1989-2004). Editori: József Fazekas, Péter Huncík. Šamorín: Fórum inštitút pre výskum menšín. 2004.

1.ÚVOD

Literárny život dvoch desaťročí pred zmenou režimu v Československu hlboko poznačil neostalinistický kurz komunistického vedenia štátu po sovietskej invázii roku 1968. Vlna čistiek, ktorá prebehla v Československom zväze spisovateľov, neušetrila ani k maďarskú sekciu zväzu. Počas honu na čarodejnice, ktorý sa eufemisticky nazýval normalizáciou, viacerým vynikajúcim maďarským spisovateľom v Československu pozastavili členstvo, niektorých vylúčili zo zväzu, kým iní emigrovali (Dezső Monoszlóy), alebo sa v osemdesiatych rokoch presťahovali do Maďarska (Imre Varga, László Tóth, Tivadar Krausz). Na rozdiel od Čiech boli čistky na Slovensku menej brutálne, vďaka čomu sa poznačení spisovatelia so zákazom publikačnej činnosti od druhej polovice sedemdesiatych rokov postupne mohli vrátiť do literárneho života a ich diela – i keď v nejednom prípade oklieštené – mohli znova vydávať.

Mladú generáciu, ktorá začínala svoju kariéru okolo roku 1968, politicko-ideologické útoky pomerne dlhý čas obchádzali. Aj oni sa však dostali na rad začiatkom osemdesiatych rokov. Ich kariéru však už vládna moc nedokázala zlomiť. K ďalšej diferenciácii v rámci obce maďarských spisovateľov Slovensku a k zvratu v jej nazeraní na zásadné otázky došlo vznikom neformálneho, úradné štruktúry obchádzajúce hnutia, ktoré vzniklo roku 1983 pod názvom Iródia – na podnet Gyulu Hodossyho a niekoľkých ďalších začínajúcich literátov. Vládna moc spolok trpela tri roky a potom sa ho pod názvom Fiatal Írók Köre (Krúžok mladých spisovateľov) snažila začleniť do maďarskej sekcie Slovenského zväzu spisovateľov. Pre rozličné podujatia, sympóziá, debaty za okrúhlym stolom maďarskej sekcie boli od polovice osemdesiatych rokov čoraz viac charakteristické kritické polemiky aj voči literárnej politike, ktoré vyplývali z pluralizmu názorov. Na volebnej schôdzi maďarskej sekcie na jar 1987 sa už pri voľbe vedenia viacmenej uplatnila vôľa členstva oproti kandidá-tom straníckeho ústredia.

Vďaka tomuto viacročnému kvaseniu, generačnej, umeleckej a svetonázorovej viacfarebnosti nezastihla zmena režimu roku 1989 maďarských spisovateľov na Slovensku organizačne nepripravených. Po rozpade Československého a Slovenského zväzu spisovateľov v decembri 1989 už v nasledujúcom mesiaci vznikla ako samostatná právnická osoba Spoločnosť maďarských spisovateľov v Československu (Csehszlovákiai Magyar Írók Társasága, od roku 1993 Spoločnosť maďarských spisovateľov na Slovensku). Jej predsedom sa stal Lajos Grendel, jej členstvo sa rozšírilo o spisovateľov, ktorí sa zo Slovenska presťahovali buď do Maďarska, buď na západ, ba stanovy novej organizácie umožnili aj to, že mohla onedlho považovať za svojich členov aj Rudolfa Slobodu a Petra Pišťánka. Na druhej strane je však pravdou aj to, že zo zásuviek písacích stolov sa nedostali na svetlo skutočne cenné rukopisy. Zo starších, dovtedy ukrývaných rukopisov vyšiel ešte roku 1991 denník Zoltána Fábryho pod názvom Üresjárat 1945 – 1948 [Voľný chod 1945 – 1948] a – teraz už necenzurovane – román Dezső Monoszlóyho A milliomos halála [Smrť milionára].

Spoločnosť maďarských spisovateľov v Československu v prvom roku existencie čoraz viac rozdeľovali generačné roztržky, ktorí sa vyostrili po revízii Fábryho osobnosti (Vízilovak és más tetemállatok [Hrochy a iné zdochliny]. Irodalmi Szemle, 1991, č. 7) iniciovanej Zoltánom Hizsnyaim a vybuchlo obrovskou silou na jarnej plenárnej schôdzi Spoločnosti roku 1992. Korene týchto názo-rových a umelecko-filozofických protikladov siahajú hlboko do čias štátostrany a odzrkadľujú politické rozdelenie (konzervatívno-ľudové, liberálne) maďarského obyvateľstva na Slovensku. Obmedzenosť mesianistického modelu „povolanej“ menšinovej literatúry pociťovala medzi prvými už generácia Cselényiho – Tozséra, potom generácia antológie poézie Egyszemu éjszaka [Jednooká noc] a napokon generácia hnutia Iródia., Tento model – aj na úkor umeleckých hodnôt – zdôrazňoval kohéznu silu literatúry v spoločnosti, spisovateľskú tvorivú prácu považoval predovšetkým za službu spoločenstvu (maďarskému spoločenstvu na Slovensku), v dôsledku čoho bol chtiac-nechtiac nútený strpieť aj diletantizmus a nízku umeleckú náročnosť. Potreba umeleckej autonómie spisovateľa a slobody tvorby aj v desaťročiach štátostrany z času na čas vyvolávala polemiku, avšak konflikt – to bolo zrejmé – sa mohol artikulovať v plnej hĺbke a šírke len v rámci demokratického právneho štátu, ktorý sa formoval pomaly uprostred ťažkých vnútropolitických zápasov. Žiaľ, väčšia vydavateľská sloboda, priaznivejšie publikačné možnosti, teraz už nerušené cenzúrou, znovu vyprodukovali diletantizmus, nie však už natoľko v radoch staršej, ako skôr mladšej generácie.

Jarná plenárna schôdza roku 1992 sa stala preto najkritickejším momentom v dejinách Spoločnosti maďarských spisovateľov na Slovensku. Po plenárnej schôdzi sa Spoločnosť predsa len nerozdelila, ale rozpadla sa na platformy a svojím vedením na nasledujúce dva roky poverila dočasný výkonný výbor. Protiklady, ktoré rozdelili členstvo, sa na dlhší čas konzervovali a činnosť Spoločnosti sa oživila až v druhej polovici deväťdesiatych rokov, keď sa oproti začiatku desaťročia podstatne zmenili hospodársko-spoločenské podmienky. V tomto období v krajine veľmi upadla prestíž nielen literatúry, ale aj spisovateľských spoločností a zväzov. Udalosti literárneho života, ktorý bol myšlienkovo i umelecky hlboko rozdelený, diferencovaný, sa odvíjali v tvorivých dielňach vzniknutých okolo vydavateľstiev a časopisov. Úloha spisovateľských zväzov na Slovensku – ak aj celkom nestratila svoj význam – sa stala buď symbolickou, alebo – v lepšom prípade – sa posunula smerom k ochrane spisovateľských záujmov.

Kým v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch došlo v maďarskej lyrike i próze na Slovensku k istej zmene hodnôt a štýlu v znamení neskorého modernizmu, resp. postmodernizmu, recepcia literárnych diel sa stala náhodnou, povrchnou, príležitostnou. Táto tendencia veľmi vážne poškodila rozvoj maďarskej literatúry na Slovensku, ale bola priaznivá pre opätovný rozkvet diletantizmu. Tento nepríjemný stav ukončilo koncom deväťdesiatych rokov objavenie sa na scéne novej, odborne dobre pripravenej, teraz už i v Maďarsku uznávanej generácie autorov (Zoltán Németh, Krisztián Benyovszky, Péter H. Nagy, József Keserű, László Kocur a iní).

Útrapy hľadania svojho miesta a identity neušetrili ani Spoločnosť maďarských spisovateľov na Slovensku. Svoju úlohu v maďarskom literárnom živote na Slovensku po dlhom hľadaní a častých zmenách vedenia našla konečne popri ochrane spisovateľských záujmov predovšetkým v organizovaní konferencií, autorských večerov, prezentácii kníh, diskusných popoludní. V týchto aktivitách ju podporuje aj Kultúrny inštitút Maďarskej republiky.

Roku 1999 zorganizovala Spoločnosť maďarských spisovateľov na Slovensku po prvý raz odvtedy každoročne konaný tábor mladých spisovateľov, ktorý bol neskôr nazvaný Tvorivý tábor mladých spisovateľov (Fiatal Írók Alkotótábora). Miestom konania tvorivých táborov bol v prvých rokoch Gombasek, od roku 2002 sú to Martovce. Tvorivý tábor mladých spisovateľov je doteraz jediným aj medzinárodne registrovaným a podporovaným podujatím Spoločnosti maďarských spisovateľov na Slovensku.

Po zmene režimu stratila platnosť československo-maďarská dohoda o spoločnom vydávaní kníh, rozpadli sa veľké štátne knižné distribučné siete, a tak – i keď maďarské vydavateľstvá na Slovensku teoreticky vytvárali svoju produkciu pre celý maďarský trh – kvalitnejšie a cennejšie beletristické diela sa dostávali k čitateľovi ťažšie a len v malom náklade. Tento nepriaznivý trend bol neraz výrazne umocnený aj výlučne komerčnými, ekonomickými záujmami distribútorov ako aj tým, že spoločenské uznanie a prestíž literatúry v prvom desaťročí po zmene režimu veľmi upadli.

    Related Posts

    Názvy miest, miesta názvov