Veronika ŠIKULOVÁ sa narodila 15. marca 1967 v Modre. Po absolvovaní gymnázia v Modre vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pôsobila ako novinárka a popritom sa venovala písaniu próz. Prvé texty publikovala v literárnej prílohe denníka Smena, v literárnych časopisoch Romboid, Slovenské pohľady a v zborníku mladých autorov Druhý dych (1985). Žije a tvorí v Modre.
Literárna tvorba – próza: Odtiene (1997), Z obloka (1999), Mesačná dúha (2003), Domček jedným ťahom (2009), Miesta v sieti (2011), pre deti a mládež: To mlieko má horúčku (2006)
Renomovaná autorka, rodáčka z Modry a pracovníčka Malokarpatskej knižnice v Pezinku Veronika Šikulová (1967) predstavila nedávno svoj nový román Miesta v sieti, kde košatým jazykom prešpikovaným známymi i menej známymi cudzojazyčnými, najmä maďarskými výpožičkami, rozpráva osud troch žien – troch generácií jednej rodiny. Stará mama Jolana, jej dcéra Alica a vnučka Verona sa cez priepasť desaťročí usilujú vyrovnať so svojím trápením, smútkom i radosťou, hľadajú svoje „miesto v sieti“ a rovnováhu a pokoj v sebe.
S vaším novým románom ste sa v najprestížnejšej slovenskej literárnej súťaži Anasoft litera dostali medzi desať finalistov, napokon ste si odniesli „len“ cenu čitateľov Sme. Dodajme, že tá je z hľadiska prestíže na jednej úrovni s hlavnou cenou – len k nej nedávajú desaťtisíc eur…
Keby som bola vyhrala hlavnú cenu, opravíme strechu na dome. Vyzerá to, že ešte nejaký čas nám bude tiecť do topánok aj zatekať do domu, ale tá čitateľská cena ma potešila. Predtým som ju dostala za knižku Domček jedným ťahom. Dostať takúto cenu dvakrát po sebe je veľmi príjemné. Môžem si namýšľať, že som čítaná autorka, dokonca aj tak, že niektorí moju knižku v ankete Sme zakrúžkovali a odoslali… Keby nejaké hlasovanie stálo na takých ako ja, nikdy by nik nevyhral. Knižky mám rada, ale nikdy som sa žiadnej ankety, tuším až na jednu výnimku, nezúčastnila. Aj preto ma tá čitateľská cena dojala.
V románe často na dokreslenie atmosféry a koloritu využívate maďarské výpožičky. Je to logické, pretože vaša babička žila v Bernolákove, vtedajšom Čeklísi. Ako vás to prostredie ovplyvnilo?
Môjho otca spisovateľa Vincenta Šikulu a jeho rodisko poznajú všetci. Aj preto niektorí moji čitatelia mali po prečítaní knižky Domček jedným ťahom dojem, že o mne vedia viac ako dosť, a možno práve preto som ja sama dostala chuť porozprávať niečo o svojej rodine z maminej strany. O babičke Jolanke, jej sestrách, o Čeklísi, kde som rok čo rok chodievala na prázdniny a babička spolu so sestrami mali každé ráno v kuchyni po maďarsky zasadanie, alebo zavše, aby sme my decká nerozumeli, okorenila slovenčinu nejakou maďarskou nadávkou. Popri dome premávali vlaky, pamätám si aj parné lokomotívy, pred naším domom stála hruška magdalénka, okolo nás mali záhrady Slováci, Maďari aj Bulhari, v sobotu všetci chodievali predávať do Bratislavy na trh. Aj ja ako najstaršia vnučka som s babičkou chodievala ráno na piaty. Vlak. Páčilo sa mi ako sa v uličke toho nášho vlaku miešali vône zeleniny a ovocia, páčilo sa mi, aj ako sa miešali jazyky. Osud nebol k mojej babičke veľmi žičlivý. Ale ku komu je? Chcela som však porozprávať o ľuďoch, ktorí tu žili pred nami, a trochu opísať to prostredie, v ktorom som vyrastala. Napriek rôznym slovensko-maďarským napätiam, a tomu, že po maďarsky neviem, mám pocit, že je to môj „druhý“ jazyk. Vďaka babičke poznám ich rozprávky, kuchyňu, niektoré pesničky a samozrejme nadávky.
Aj preto ma potešilo, keď ma v Budapešti na besede prirovnala prekladateľka Renáta Deáková k Pálovi Závadovi a moju knižku k Jadviginmu vankúšiku. Pál Závada opísal slovenské prostredie v Maďarsku a ja som sa aspoň sčasti pokúsila opísať to maďarské na Slovensku, možno v rovnakom časovom rozpätí.
Ešte mi nevyšla žiadna knižka v zahraničí, ale o Miesta prejavilo záujem maďarské vydavateľstvo Harmattan, veľmi sa teším a je mi ľúto, že sa toho nedožili babička a jej sestry.
Nedávno ste sa vrátili z polročného pobytu v Spojených štátoch a mesačného pobytu v Rakúsku. Ako je v zahraničí vnímaná naša klasická a súčasná literatúra?
V zahraničí našu súčasnú literatúru veľmi nepoznajú. Nevedia, čo na Slovensku vychádza, ba nepoznajú ani slovenskú klasiku. Doteraz som nepochopila, na akom princípe funguje prekladanie kníh zo slovenčiny trebárs do angličtiny. Väčšinou sa stretnutie odohrá na akejsi kamarátskej báze, častokrát knižka vôbec nereprezentuje to najlepšie, čo tu vyšlo, a podľa mňa všade vo svete chýba akási konzekventnosť vo výbere. Vďaka však aj za to, čo sa prekladá, za katedry slovenčiny po svete, aj za to, čo pre slovenskú literatúru robí Literárne centrum.
Väčšina spisovateľov sa vyhýba aktuálno-politickým otázkam, vy však glosujete dianie na Slovensku vo viacerých denníkoch a magazínoch. Nakoľko je pre vaše texty dôležitý ten príslovečný „tep doby“, keď román Miesta v sieti napríklad vychádza skôr zo spomienok?
Programovo nechodievam voliť. Čítam však všetky noviny od prvej strany po poslednú, pri správach hreším po slovensky ako moja babka po maďarsky. Čo sa týka ďalekej aj blízkej minulosti, ba aj súčasnosti, odmietam hovoriť o akejkoľvek spoločnej vine. To, čo ma na politike, alebo ako to nazvať, fascinuje a zaujíma, či už je to minulosť alebo súčasnosť, je vždy osobná zodpovednosť jednotlivca. Niekoho takého ako vy alebo ja. Tí jednotlivci robia súčasnú politiku a robili aj veľké dejiny. O takých ľuďoch je aj moja knižka Miesta v sieti…
Ľuboš Navrátil
