Mnohí dnes kritizujú kvalitu vysokého školstva na Slovensku a často pritom argumentujú slabšou vedomostnou úrovňou študentov. Zaujať k tejto otázke postoj nie je úlohou novinára, faktom však zostáva, že na domáce univerzity sa už roky hlásia/môžu hlásiť nielen študenti s vynikajúcimi schopnosťami.
Čo v tejto súvislosti očakávame od univerzít v Nitre alebo v Komárne, kde sa vyučuje (aj) v maďarskom jazyku, či od uplatňovania sa študentov maďarskej národnosti na ďalších univerzitách v krajine? Naplní sa (a ak áno, tak kedy) naše očakávanie, podľa ktorého zastúpenie maďarských študentov zo Slovenska vo vysokoškolskom vzdelávacom systéme dosiahne konečne po dlhých desaťročiach celoslovenský priemer? A vedľajšie nie je ani to, či sa mladí ľudia, študujúci v zahraničí, vrátia po skončení školy do vlasti. Celoštátna konferencia Okrúhleho stola Maďarov na Slovensku, ktorá sa konala v októbri, venovala tejto širokospektrálnej problematike takmer celé popoludnie. Jeden z úvodných diskusných príspevkov predniesol dekan Fakulty stredoeurópskych štúdií Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre Attila Komzsik. Porozprávali sme sa po niekoľkých dňoch, keď sa informácie, ktoré na stretnutí zazneli, trochu „uležali“ v hlave.
Ako dekan ste za posledné roky zrejme navštívili aj viaceré zahraničné univerzity. Ako v uvedenom kontexte hodnotíte kvalitu domácich univerzít, akú úroveň dosahujú v medzinárodnom meradle?
Práve záujem o kvalitu vzdelávania nás v uplynulom období podnietil navštíviť viaceré zahraničné univerzity. Je evidentné (aspoň podľa toho, čo som videl), že za dva – tri roky sa na Slovensku zázraky robiť nedajú. Zoberme si len škótsky alebo anglický príklad: zámer zabezpečiť novú kvalitu vzdelávania tam má už dvadsať rokov, pričom desať rokov sa naozaj robia vážne kroky v záujme jeho naplnenia – navyše, v slobodnejších legislatívnych rámcoch, než aké sú momentálne u nás. Pravda, aj na Slovensku existuje istá zhoda medzi univerzitami, že bude prínosné, ak sa i my vydáme touto cestou. Zároveň si treba uvedomiť, že v posledných desiatich rokoch sa dvadsaťšesťkrát novelizoval zákon o vysokých školách a tieto zmeny znamenali nielen zakomponovanie nejakej tej čiarky či bodky… Napriek tomu si myslím, že v podstate sme nezaostali. To, že sme o krok pozadu, pramení z toho, že sme doteraz nedefinovali (a teda ani jasne nevysvetlili), čo vlastne krajina od nášho vysokoškolského vzdelávacieho systému očakáva! Či dúfame v to, že bude vychovávať elitu, alebo chceme, aby si študenti vysokých škôl a univerzít osvojili okrem istého objektívneho poznania najmä kvantum schopností a zručností, vďaka ktorým sa potom budú vedieť prispôsobiť rýchlo sa meniacim podmienkam 21. storočia.
Aký by teda mal byť rozhodujúci smer, ktorým by sme sa mali vydať, aby sa naše univerzity dokázali vyrovnať zahraničným, aby boli životaschopnejšie, no zároveň dosiahli väčšiu vážnosť v očiach širokej verejnosti?
Hneď na začiatku treba vyvrátiť mylný názor o zlej úrovni vysokoškolského vzdelávania na Slovensku. Zároveň nesmieme zabudnúť na to, že v súvislosti s naším bezprostredným i širším okolím už hovoríme o jednotnom európskom vysokoškolskom vzdelávacom priestore. Aj univerzity na Slovensku fungujú v rámci absolútne otvoreného systému, ktorý je rovnako ovplyvňovaný vývojom domácich mocenských pomerov či stratégiami zahraničných inštitúcií. A my sa musíme v tejto zložitej, neprehľadnej štruktúre, ktorá využíva a zjednocuje nástroje, hľadiská a výsledky viacerých vedných disciplín, identifikovať. Stanoviť si, čo a ako chceme dosiahnuť. Na to je potrebné vytvoriť rámec, ktorý nebude príliš tesný, ale slobodný, no nie bezuzdný. Ďalším dôležitým aspektom je vybudovanie užších vzťahov medzi inštitúciami vysokého a verejného školstva. Práve ten znamená z hľadiska národnostného vzdelávania dvojnásobne nevyhnutnú požiadavku.
Ako hodnotíte súčasnú vzdelanostnú úroveň čerstvých vysokoškolákov? Napríklad v porovnaní s obdobím pred pätnástimi – dvadsiatimi rokmi?
Bolo by na škodu popierať, že za mojich vysokoškolských čias pokračovalo v štúdiu na vysokej škole alebo univerzite iba 25 – 30 percent absolventov stredných škôl. Dnes je to 60 – 70 percent, čiže, počet študentov výrazne stúpol, kým pripravenosť uchádzačov a úroveň ich stredoškolského maturitného vzdelania značne poklesli. Samozrejme, vynikajúci študenti na univerzitách nechýbajú ani dnes, len miera ich zastúpenia je skromnejšia ako v minulosti. Kým vtedy tvorili tretinu – polovicu vysokoškolákov eminentní študenti, dnes je to jedna pätina… Problémy však možno ani nespôsobuje výrazný nárast poslucháčov, skôr nezáujem spoločnosti o absolventov bakalárskeho štúdia. Na Slovensku je zaužívanou praxou, že kto sa dostane na univerzitu, tomu sa patrí dosiahnuť minimálne magisterský stupeň. A tak vďaka nedostatku „iba“ odbornej pracovnej sily absentuje – na základe sťažností zamestnávateľov – potrebná rovnováha napríklad medzi priemyslom a verejným vzdelávacím systémom.
V tomto zmysle má teda pravdu ministerstvo školstva, keď tvrdí, že maturanti by si mali obozretnejšie vyberať univerzity, presnejšie, univerzity by mali opatrnejšie narábať s počtom študentov?
Ministerstvo školstva pri svojich návrhoch hovorí A, ale často už chýba B a C, t. j., navrhne sa nejaký krok, ale o tom, aké sú alebo môžu byť následky, sa už mlčí. Krokom A je napríklad stanovenie počtu študentov ministerstvom školstva, no už sa nehovorí o tom, či sa dá paralelne otvoriť aj vzdelávací systém pre študentov, ktorí chcú študovať na vlastné náklady. Lebo ak sa nedá, potom sa všetci, ktorí chcú absolvovať svoj vysnívaný študijný odbor a nemôžu ho z vyššie uvedeného dôvodu študovať doma na verejných vysokých školách, budú orientovať na súkromné vysoké školy či do zahraničia. V našom prípade napríklad do Českej republiky, kde slovenskí študenti môžu ešte aj dnes študovať zadarmo.
Pán dekan, dobre fungujúca univerzitná fakulta musí byť/mala by byť aj intelektuálnym centrom. Ako hodnotíte vzťah medzi fakultou, ktorú riadite, maďarskou vedou a civilnou sférou na Slovensku?
Podľa môjho názoru sa nachádza niekde uprostred desaťstupňovej škály alebo trochu vyššie. Výrazný posun nastal v oblasti ľudských zdrojov na fakulte. Vo sfére humanitných vied sa skutočne nemôžeme sťažovať – a už vôbec nie, čo sa literatúry a jazykovedy týka. Kontaktmi a medzinárodnými projektmi sa môžeme pochváliť aj v prírodných vedách, ale na skutočný prelom ešte čakáme. Samozrejme, iniciujeme aj nadväzovanie užších vzťahov s osobnosťami kultúrneho a verejného života, s podnikateľskou sférou a s občianskymi združeniami. A čo je pre vedeckú a pedagogickú prácu na fakulte obzvlášť dôležité, kvalifikačná štruktúra našich pedagógov má uspokojivú úroveň. Snažíme sa aj o to, aby kolegovia dosahovali ďalšie stupne vysokoškolského vzdelania na významných, neraz zahraničných univerzitách. A v budúcnosti sústredíme pozornosť na to, aby sa nám ešte výraznejšie podarilo preniknúť do medzinárodného vedeckého života – v tejto súvislosti už zaznamenávame prvé signály. S ďalším budovaním systému kvality súvisí aj vytváranie adekvátnych podmienok na to, aby sme sa mohli otvoriť i študentom zo vzdialenejších krajín. Zatiaľ totiž podnecujeme k zmysluplne stráveným rokom na univerzite takmer výlučne našich maďarských a slovenských poslucháčov zo zahraničia. Pre budúcich prvákov zasa plánujeme realizovať trojicu základných kurzov: v prvom rade ich chceme naučiť, ako sa učiť (podobné školenia organizujú aj prestížne univerzity), následne im chceme detailne a v širších súvislostiach objasniť pojmy stredná Európa a stredoeurópska identita, no a do tretice analyzovať naše miesto vo svete zo sociologických aspektov.
Principála, najvyššieho predstaviteľa fakulty stredoeurópskych štúdií, sa patrí opýtať, ako on vidí budúcnosť strednej Európy?
Ako vyštudovaný matematik by som mal odpovedať, že je to rovnica s viacerými neznámymi. Podľa niektorých sa z Európy stane múzeum sveta. Táto prognóza sa logicky vzťahuje aj na strednú Európu, pri hľadaní jednoznačných dôkazov sa stačí pozrieť na demografické údaje. V rámci ďalších úvah sa už oplatí – vo svetle súčasnosti, ale najmä budúcich perspektív – zamyslieť nad dôležitou funkciou národnej línie, nad hrdosťou sebavedomých národných štátov. Jedna z kľúčových otázok budúcnosti totiž znie: Chceme v 21. storočí za každú cenu budovať národné štáty alebo silnú, dobre fungujúcu a demokratickú Európu? Samozrejme, tým nechcem povedať, aby sme sa vzdali svojej národnosti! Práve naopak, uchovajme si ju, no pritom pracujme na spoločnej Európe, ktorá dokáže konkurovať ostatným kontinentom. Na to je však potrebné – a v tom určite súhlasím s predsedom Maďarskej akadémie vied Józsefom Pálinkásom, aby sme sa pokúsili zavolať domov mladých ľudí a talentovaných výskumníkov, ktorí pracujú v zahraničí. Práve to sa môže stať v budúcnosti „zázračným elixírom“ v kontexte celých stredoeurópskych dejín, veď po ekonomickej stránke sa na zázraky – najmä v porovnaní s Amerikou a s Čínou – zrejme nezmôžeme. Pre nás môže byť skutočným tromfom, záchranným lanom konkurencieschopnosti regiónu práve vzdelanosť a kultúrne pozadie. A nech to znie akokoľvek bolestne, ak s tým nič neurobíme, staneme sa skôr či neskôr bezvýznamnými, zakrpatieme.
Nemalo sa stredoeurópske povedomie riešiť už pred sto rokmi? Alebo aspoň po roku 1945 – namiesto vysídľovania a presídľovania? Zámerne hovoriť viac o úcte, rešpekte, o inklinácii k vzájomnému porozumeniu, o regionálnom kolektívnom vedomí – samozrejme, nie na straníckej, ale na individuálnej/občianskej platforme!
Nikdy nie je neskoro. Vlastne, vždy existujú dve možnosti výberu. Prvá možnosť: zdvihneme ruky a nejako len bude, medzitým budeme sledovať, čo sa s nami deje. Druhá možnosť: aj niečo urobíme pre to, aby sa celý tento región nedostal na vedľajšiu koľaj. A na to je potrebná stredoeurópska spolupráca.
Ale významný historik Péter Hanák už pred dvadsiatimi rokmi predpovedal, že stredoeurópsky región zostane aj napriek zmene politického režimu problematický…
Podľa mňa si treba správne vybrať priority. Rozhodnúť sa napríklad, či je najvyššou prioritou národnosť alebo regionálna príslušnosť a v rámci nej národnostné povedomie spojené s čestnosťou? Alebo je najvyššou prioritou poznanie? Či ekonomické záujmy a s tým súvisiace budovanie infraštruktúry? Tieto otázky si v sebe musí ujasniť každý sám, keďže dnes je stredoeurópskosť ako rojčivý mitteleuropaizmus naozaj utópiou…
Stačí, aby sme v modernej strednej Európe okresali prastaré vášne?
Všetky národy Európy nájdu vo svojej minulosti minimálne jeden bod, keď boli ony tými poškodenými. Keď sa budeme sústreďovať iba na toto, nikdy nenájdeme cestu na riešenia.
A akú úlohu zohráva v tejto otázke školstvo?
Ponúknuť objektívne poznanie a nie ho pokriviť. To je zodpovednosť najvýznamnejších predstaviteľov vedy. Potrebujeme spoločné učebnice dejepisu, aby učitelia dokázali podnietiť študentov zamyslieť sa. To môže byť základ, aby sme si dokázali osvojiť a rozvíjať schopnosť riešiť problémy. V opačnom prípade sa budeme len trápiť.
V Nitre teda viac rokov funguje Fakulta stredoeurópskych štúdií. Existuje však, môže existovať stredoeurópska identita?
Hoci na túto otázku nie som oprávnený odpovedať ani z pozície dekana, čiže z úradnej moci, ja v to v každom prípade dúfam. Ak si takúto identitu nevieme vytvoriť, pretože ju prekoná tá národná, budúcnosť regiónu nevidím príliš ružovo. Tu je totiž každý príliš malý na to, aby dokázal dosiahnuť niečo sám.
Text: Péter Miklósi
Preklad: Jitka Rožňová
FOTO: Tibor Somogyi
(Új Szó, 6. november 2012)
