Neďaleko hlavného mesta Bratislavy sa v malej obci Tureň takmer pred dvadsiatimi rokmi rozbehla veľká humánna činnosť. Vzniklo združenie na pomoc rodinám so zdravotne postihnutými deťmi. Je to neštátny domov sociálnych služieb pre deti Nezábudka. Pri zrode tejto inštitúcie v roku 1995 bola a dodnes celý domov riadi Ildikó Madarászová, ktorá je štatutárnou zástupkyňou, riaditeľkou, sociálnou poradkyňou a manažérkou v jednej osobe.
Ako si spomínate na začiatky domova, ako sa vlastne zrodila myšlienka prevádzkovania Nezábudky?
Naše združenie je zaregistrované na Ministerstva vnútra Slovenskej republiky podľa zákona č. 83/90 Zb. Staráme sa o zdravotne postihnuté deti a mladistvých s rôznym postihom, teda s mentálnym postihnutím – sú tu aj deti s Downovým syndrómom, Wiliamsovým syndrómom, ďalej s telesným postihnutím, s postihnutím zmyslovým a s kombinovanými postihmi. Sme jediným zariadením takejto činnosti v okrese Senec. Myšlienka vznikla, keď som ako zamestnankyňa sociálneho odboru videla, že matky aj deti sú stále zatvorené doma, vôbec nechodia do spoločnosti a so svojím veľkým problémom sa absolútne izolujú. Jednoducho, bola to myšlienka z humánnej stránky. Zhodli sme sa, že je veľmi potrebné a aktuálne venovať sa týmto deťom, veď aj ony sa musia zaradiť do spoločenského života.
Museli ste vypracovať niekoľko projektov a obhájiť ich. Ktoré kroky boli pre vás najťažšie pri štarte?
Bolo toho ozaj dosť, ale malo to veľký význam. Vynaloženie obrovských síl a enormného množstva času vôbec nebolo zbytočné. Prostredníctvom projektov a grantov, ktoré sme obhájili na Bratislavskom samosprávnom kraji, konkrétne na odbore sociálnych vecí, Nadácii pre deti Slovenska, Nadácii Pontis, Nadácii exekútorov Slovenskej republiky zabezpečujú vzdelávanie našich detí špeciálni pedagógovia zo Špeciálnej školy Senec.
V živote Nezábudky možno považovať školský rok 2001/2002 za zlomový. Prečo?
Áno, po niekoľkých rokoch činnosti sme sa sústreďovali aj na ďalšie aktivity a skvalitňovanie starostlivosti. Veľmi dôležitým medzníkom bol už spomenutý školský rok, keď v Nezábudke vznikla tzv. elokovaná trieda, v ktorej začalo prebiehať vzdelávanie zdravotne ťažko postihnutých detí. Môžem konštatovať, že to bol správny krok z našej strany a rodičia postihnutých detí veľmi pozitívne hodnotili a hodnotia aj dnes toto skvalitňovanie našich služieb. O naše deti sa starajú vynikajúci odborníci. Napríklad logopédiu vedie špeciálny pedagóg – logopéd. Muzikoterapia a pohybová terapia detí funguje taktiež na báze vysokej odbornosti. Veľmi obľúbenou hodinou je hudobná výchova. Pod vedením učiteľky hudby sa deti učia nové piesne, jednoduchými hudobnými nástrojmi sa snažia vyjadriť rytmus a na spoločných akciách prezentujú všetko, čo sa na hodinách hudby naučili. Určite nemusím obzvlášť zdôrazňovať, že pre deti v našom domove má obrovský význam proces rehabilitácie. Tento proces prebieha pod vedením odborného rehabilitačného lekára a rehabilitačnej sestry, ktorí sa špeciálnymi rehabilitačnými metódami snažia zlepšiť zdravotný stav našich detí. Zariadenie je vybavené rôznymi rehabilitačnými i relaxačnými pomôckami, ktoré sa využívajú denne počas sociálnych služieb. Mohla by som vyzdvihnúť elektrické masážne ležadlo oscilačno-andilačné, liečivú lampu Bioptron a Biostimul, magnetoterapeutický prístroj BTL, laserový terapeutický prístroj BTL-2000, rehabilitačný prístroj Rebox, oxygenoterapiu, rašelinové zábaly, rehabilitačné balóny, rehabilitačný prístroj Combufit, posilňovaciu stoličku Amsterdam, gélové tepelné obklady Lavaterm, trampolínu, stacionárny bicykel, rebriny, žinenky, magnetický bežecký pás, suchý bazén s guľôčkami a ešte ďalšie pomôcky. Ku kompletnému rehabilitačnému procesu pravidelne priraďujeme aj plávanie. Na túto činnosť využívame okrem iných senecký Aquathermal, Dunajskú Stredu či Veľký Meder. Okrem plávania mávame na programe ďalšie terapie, napríklad na hipoterapiu chodievame do Hipoterapeutického centra Hipony vo Štvrtku na Ostrove.
Tieto vaše aktivity a starostlivosť o detí sú veľmi rôznorodé a bohaté. S vašimi ratolesťami ste sa dostali už aj k moru. Ktoré pobyty by ste mohli ešte vyzdvihnúť?
Našťastie, ozaj môžeme ponúknuť našim deťom bohatý program a zároveň vynikajúce podmienky na liečbu. Môžem spomenúť, že pravidelne každý rok sa naše deti zúčastňujú týždenného rehabilitačno-rekondičného pobytu. Navštívili sme kúpeľné mestá Piešťany, Dudince, Častú-Papierničku, Nimnicu, Starú Ľubovňu. A v roku 2002 sa nám podarilo zabezpečiť pre deti prvý rehabilitačný pobyt pri mori na ostrove Ugljan v Chorvátsku. Potom nasledovali ďalšie pobyty pri mori, v roku 2003, 2005 a 2007 sme boli v talianskom Lignane.
Okrem rehabilitačných pobytov organizujete aj poznávacie výlety a účasť na kultúrnych podujatiach?
Áno, môžeme sa popýšiť aj tým, že aktívne a pravidelne organizujeme poznávacie výlety, voľnočasové aktivity či účasť na kultúrnych podujatiach. Na takých výletoch a poznávacích zájazdoch sme boli z domácich miest v Bratislave, v Tesárskych Mlyňanoch, Červenom Kameni a v Topoľčiankach. Okrem toho sme absolvovali aj zahraničné výlety, boli sme v Prahe, v Budapešti, vo Viedni, na zámku Antol či Märchenpark v Rakúsku. Tieto výlety sa podarilo zabezpečiť prostredníctvom grantov a rôznych projektov, poukázala by som na pomoc z Nadácie otvorenej spoločnosti, z ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny o podobne.
Popri veľmi kvalitných a užitočných aktivitách, krásnych zážitkoch ste však prežívali aj neľahké dni. Mávali ste bezsenné noci?
Určite máte na mysli skutočnosť, že sme sa mali vysťahovať z materskej školy v Turni, kde sme 16 rokov sídlili. Rada školy proti nám spísala v marci 2009 petíciu. Ako dôvod uviedla, že zaberáme priestor, ktorého je tam nedostatok. Vtedajšia starostka Turne Gabriela Matúšová nám vysvetlila, že petícia nebola namierená proti združeniu ako takému a dôvodom bola len akútna potreba priestorov na umiestnenie detí. Veru, neboli to vôbec ľahké dni, nebola to jednoduchá situácia ani pre personál Nezábudky, ani pre rodičov postihnutých detí. Začali sme stavať vlastnú budovu vďaka hlavnému darcovi DOAS, a. s., v lokalite Mlynský klin, ktorý sa nachádza medzi Sencom a Turňou. Na veľmi náročný projekt združeniu vlastné financie nestačili. Preto som sa obrátila na rôzne orgány a inštitúcie. Okrem iných aj na mesto Senec. Písal sa rok 2009. S niekoľkými rodičmi zdravotne postihnutých detí sme spolu išli aj na zasadnutie mestského zastupiteľstva. Primátor Karol Kvál mi pomoc prisľúbil, no peniaze mohol vyčleniť až v budúcoročného rozpočtu. Pán primátor Kvál vtedy ešte zdôraznil, že je potrebné dohodnúť sa na vlastníckych vzťahoch, pretože do cudzieho majetku mesto investovať nemôže. Primátor mesta Senec poukázal aj na to, že dohodnúť podmienky je podľa neho dôležité aj preto, aby sa v budúcnosti nestalo, že sa budova predá aj s peniazmi, ktoré do nej mesto investovalo. Podľa dohody sme budovu materskej školy museli opustiť do konca roka 2012, vtedy totiž platná nájomná zmluva vypršala. Obecné zastupiteľstvo v Turni neustále zdôrazňovalo, že pokiaľ priestory materskej školy nepotrebovalo, mohla ich Nezábudka využívať.
Ako ste sa dostali práve k pozemku na Mlýnskom kline?
V tom období som, samozrejme, veľa uvažovala nad tým, kam sa presťahovať do vlastného. Rozmýšľala som aj nad kúpou rodinného domu. Ten by však potreboval kompletnú prestavbu, aby vyhovoval našim potrebám. Prenajímať priestory sme už nechceli. A vtedy som sa dozvedela o predaji pozemkov na stavbu v lokalite Mlynský klin. Oslovila som riaditeľa jednej developerskej spoločnosti s prosbou o pomoc. S riaditeľom sme sa poznali, pretože nám už predtým viackrát pomohol. Pozemok nám spoločnosť nakoniec darovala.
Kedy nastal ten Deň s veľkým „D“, keď ste sa už mohli nasťahovať do svojho, do vlastného príbytku?
Po neúnavnej práci a mnohých vybavovačkách to prišlo 27. augusta minulého roka. Všetci sme boli veľmi šťastní, že to už prišlo! Náš nový domov sme slávnostne otvárali 19. októbra. Prítomní boli okrem iných podpredsedníčka Bratislavského samosprávneho kraja Gabriella Németh, primátor mesta Senec Karol Kvál a predstavitelia spoločnosti DOAS, a. s. Bola to krásna chvíľa, veď vtedy sme si azda všetci uvedomili, že domov je náš, že je to naša Nezábudka, je to naša budova.
Koľko členov má vaša spoločnosť Nezábudka, o koľkých zdravotne postihnutých sa staráte?
Oficiálne má spoločnosť Nezábudka 42 členov, z ktorých naše sociálne služby využívajú tridsiati traja. Hygienická komisia schválila kapacity domova pre 18 zdravotne postihnutých. Denne sa za naše sociálne služby platí za člena jediné euro. Ak k tomu pripočítame cenu obeda, spolu je to 2,20 eura. Všetci však obedy od nás nežiadajú, niektorí majú prísnejšiu diétu, tak im jedlo zabezpečujú rodičia. O týchto postihnutých sa staráme siedmi stáli zamestnanci Nezábudky a štyria externí odborníci. Hlavným cieľom našej činnosti je viesť odborné , obslužné a ďalšie činnosti, aby sa naši pacienti mohli zaradiť do spoločnosti. Tu by som zdôraznila význam samostatnosti a potlačenie pocitu menejcennosti.
Určite má obrovský význam pre týchto zdravotne postihnutých menší či väčší kolektív…
Áno, to zohráva veľmi významnú úlohu. Preto neustále musíme mať na zreteli to, aby sa naši pacienti, ktorých tu máme vo vekovom rozmedzí 3 – 33 rokov, čo najčastejšie ocitli na verejnosti. Potrebujú to, aby mali pocit, že aj oni sú dôležití v určitých veciach a situáciách. Že sú súčasťou spoločenského života. Jednoducho, nemôžu byť izolovaní od sveta. Potrebujú svojich príbuzných, kamarátov, známych, ale zároveň musia cítiť, že to platí aj opačne: príbuzní, kamaráti i známi potrebujú ich. Tým, že s nimi chodievame na rôzne poznávacie výlety a kultúrne akcie im neustále dávame najavo, že ostatní ľudia ich potrebujú, že oni vôbec nie sú menejcenní. Že nie sú tými poslednými, niekde úplne na konci radu… Preto mnohokrát vyzdvihujem, že Nezábudka je pomoc, ale aj obrovská nádej, že život môže byť hodnotný, vzácny aj pekný aj pre zdravotne postihnutých.
Béla Susla
FOTO: archív
