(Jedenásteho septembra o druhej hodine po polnoci v Modre Harmónii zomrel významný fotograf Tibor Huszár. Dožil sa 61 rokov.)
Najlepšia fotka je tá, ktorú ste nikdy nespravili, ktorú človek stále zháňa – to by mohlo byť aj jeho životným krédom. Fotil predovšetkým ľudí, v každej životnej situácii, človeka jednoduchého – ale i ľudí svetoznámych. Fotil momenty, bol skvelým sociofotografom. Azda posledným naším, maďarským na Slovensku. Nafotil toho obrovské množstvo. Často zdôrazňoval, že treba fotiť veľa, aby to mal človek v krvi. Samozrejme občas s tým mal aj problémy. A nemalé. Vo viacerých rozhovoroch spomína si na Paríž, na tamojšie pouličné fotenie. Niektorí jeho činnosť brali ako prenasledovanie, ako obmedzovanie ľudskej slobody. Naopak – ako vyzdvihuje – nemal problémy s Američanmi. Tí aj pri pouličných foteniach sa správali priateľsky. Fotil aj vojnovú situáciu v Perzskom zálive…Nestačí však mnoho-mnoho fotiť, treba celé roky – vlastne neustále – aj študovať. Prezerať fotky slávnych i menej známych autorov. Mal k tomu fantastickú literatúru, obrovské množstvo kníh.
Tibor Huszár sa narodil 16. júna 1952 v obci Reca neďaleko Senca. Maturoval v Pezinku. Pod vedením profesora Jána Šmoka v roku 1983 absolvoval katedru fotografie na Filmovej a televíznej fakulte (FAMU) v Prahe. Fotografovanie však bolo jeho obrovskou záľubou už aj pred štúdiom. Počas univerzitných štúdií prejavili záujem o jeho zábery rôzne časopisy. V rozhovoroch Huszár často zdôrazňoval, že veľmi významným obdobím v jeho živote bolo pôsobenie v New Yorku, kde začiatkom deväťdesiatich rokov pracoval ako nezávislý fotograf a pedagóg.
Síce už v roku 1982 získal štipendium americkej vlády na fotenie amerických spisovateľov, nemohol však vycestovať, komunisti mu to nepovolili. Počas nežnej revolúcie roku 1989 pôsobil v koordinačnom centre VPN. Nešlo mu ale o politiku: chcel si počkať na prvé slobodné voľby – a potom odísť do USA. Tak sa aj stalo. V Amerike strávil celých osem rokov. Perfektne sa naučil po anglicky, mal tri výstavy, zostavil knihu o New Yorku, o Kolomanovi Sokolovi a publikáciu s názvom Portréty. Učil na dvoch školách a fotografoval dva filmy – Ľud verzus Larry Flint od Miloša Formana a Gospu s Martinom Sheenom a Michaelom Yorkom.
Po návrate na Slovensko učil na Akadémii umení v Banskej Bystrici a v poslednom období viedol fotografický ateliér študentov Fakulty masmediálnej komunikácie na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Známe sú aj jeho publikácie Cigáni, Návrat späť, Na krídlach večnosti, Réte
— Reca ale i mnohé ďalšie. (Béla Susla)
„Obraz mojej matky je orámovaný svetom“
(Rozhovor Tihaméra Laczu s Tiborom Huszárom pri príležitosti 55. narodenín vynikajúceho fotografa)
Kto sa chce stretnúť s fotografom Tiborom Huszárom, veru nemá ľahkú úlohu. Bolo by ho totiž treba hľadať po rôznych kútoch sveta, azda najmenej doma, na Slovensku. Kde všade si bol v nedávnej minulosti?
Vlani som bol v Brazílii, na pár mesiacov, fotil som chudobnú štvrť v meste Rio de Janeiro. Pracuje sa tam veľmi ťažko, je to nebezpečné miesto, no ľudia ma prijali medzi seba. Potom som bol v džungli medzi Indiánmi, a fotil som pekný karneval v Olinde. Pravý karneval, dvadsaťštyri hodín slobody, voľnosti. Bol to neuveriteľný zážitok.
Neskôr som necelý mesiac strávil 150 kilometrov „nad“ Fortalezou v jednej staršej rybárskej dedine, aj tam som urobil mnoho záberov. Z obrazov som vystavoval vlani v Piešťanoch, a tieto fotky môj kamarát vystavil aj vo Frankfurte. Vyzerá to tak, že u jedného brazilského vydavateľa mi vyjde kniha o Brazílii, a preto je dosť možné, že sa tam vrátim asi na mesiac urobiť ďalšie fotky. V decenbri som habilitoval na umeleckej univerzite, stal som sa docentom. Bol som aj predsedom senátu banskobystrickej univerzity. Teraz som prestúpil na Univerzitu sv. Cyrila a Metoda v Trnave, na katedru masmediálnej komunikácie. Učím tam od septembra. Inak v Trnave mám vlastný ateliér. V tomto roku som strávil niekoľko mesiacov aj v Paríži, stal som sa prezidentom jednej francúzskej spoločnosti. Vďaka tomu mám na pol roka z dvanástich mesiacov k dispozícii pekný ateliér na brehu Seiny oproti chrámu Notre Dame.
V tomto roku som teda začal fotiť Paríž. V jednej renesančnej galérii v Bologni som mal nedávno vernisáž, a v Trnave vo výstavnej sieni Galérii Jána Koniareka tiež mám vystavené niektoré zo svojich fotiek. Pritom pracujem na dvoch knihách, jedna je o katolíckych, evanjelických, gréckokatolíckych a pravoslávnych drevených kostoloch, a o veriacich štyroch cirkví. Túto tému som fotil sedem rokov, najmä ľudí, ktorí sa modlia k jednému bohu, pričom sa nemajú radi. Vieš, aj táto moja kniha, rovnako ako tá predposledná, New York – City of Tolerance (New York, mesto tolerancie) je o tolerancii. Zabudol som povedať, že vlani mi vyšla 6,5 kilová kniha o slovenskom divadle. Je to kniha obsahujúca 500 strán, jeden veľký album o divadlách osemdesiatych rokov. V knihe sú spomenuté divadlá ako Národné divadlo v Bratislave, Nová scéna, Radošínske naivne divadlo, ďalej martinské, trnavské, spišskonovoveské divadlo, bratislavské L+S, a samozrejme aj komárňanské divadlo. Posledné dva roky som fotil vo Viedni pri Theater de Kreis, o nich som pripravil tiež veľký album.
Bolo by asi jednoduchšie vymenovať to, či si ešte neodfotil vo svojom živote. Z toho, čo si spomenul je zrejmé, že ťa baví naozaj všetko, pracuješ veľmi veľa, rád sa túlaš po svete. Mňa by ale zaujímalo napríklad aj to, ako prijali v brazílskom pralese európskeho fotografa.
Je to všetko o komunikácii. Očný kontakt. Ten je veľmi dôležitý. Keď sa niekomu pozrieš do očí, komunikuješ s ním, a koniec koncov je to intímna vec. Inak vzájomné porozumenie bolo ťažké, lebo oni neovládali angličtinu, ja zasa som nerozumel ani portugalsky, ani žiadnemu indiánskemu jazyku. Nakoniec ma jednoducho prijali. Fajčil som s nimi aj fajku mieru, no vtedy som si myslel, že to neprežijem, tak mi z toho bolo zle. Vieš, ja si občas zapálim fajku, alebo aj cigaru, ale vtedy som mal pocit, že odpadnem.
Vráťme sa však k práci. Fotím predovšetkým človeka. Do dnešného dňa som prešiel už dosť dlhú cestu, a to nemám na mysli iba časový úsek. V sedemdesiatych rokoch ma prijala do redakcie časopisu Nő jeho šéfredaktorka Erzsike Haraszti, teda som začínal v maďarských médiách, tu sa začala moja kariéra. V tom období som bol najmladším československým profesionálnym fotoreportérom. Bola to veru dlhá cesta až do dnešného dňa
Ale ešte nie je tomu koniec… Spomínal si, že v Paríži, oproti Notre Dame je ateliér, kde môžeš stráviť počas roka aj šesť mesiacov. Je to asi výborná príležitosť na to, aby si spoznal Francúzsko, presnejšie povedané Paríž. Aj z týchto zážitkov pripravuješ knihu?
Bol by som rád, keby som ju mohol vytvoriť. Ale myslím si, že k tomu by som mal fotiť mesto minimálne päť rokov.
Na krku máš fotoaparát značky Leica. Prezradil som značku, lebo za reklamu sa to už určite nebude považovať, nakoľko tento konkrétny fotoaparát bol vyrobený približne pred 60-70 rokmi. Je to teda klasický fotoaparát, nie digitálny, s klasickým filmom, a myslím si, že práve takéto prístroje používaš najradšej.
Áno, je to analogická fotokamera Leica M-6. Vieš, kedy som ju kupoval? V roku 1998. Konštruoval ju Oscar Barnak v Nemecku, niekedy v roku 1923. Starú Leicu používal aj Wermacht, ba aj ruská KGB. Potom prevzali licenciu, presnejšie ju odcudzili, a začali vyrábať pod názvom Zenit. Je to jeden z najlepších existujúcich prístrojov. Je veľmi drahý, ale malý, tichý fotoaparát, nemá zrkadlo, ale má silný objektív.
Pracuješ aj s digitálnymi aparátmi?
Nikdy som to neskúsil. Vieš, mám rád „alchýmiu“, mám rád tmu, mám rád kúzlo, a vždy s rovnakým napätím očakávam výsledok, ako pred tridsiatimi piatimi rokmi, keď som prvýkrát vchádzal v Reci do laboratória, ktoré mi zariadil otec. Aj dnes vyvolávam, fixujem a umývam filmy s rovnakými pocitmi ako vtedy, som v takom istom napätí, či to bude dobré, či sa to podarilo alebo nie. A keď sa objaví opäť jeden dobrý snímok, tak si vydýchnem. Mnohokrát sa ma pýtajú, prečo fotím toľko. No preto, lebo najlepšia fotka je tá, ktorú nikdy nedokážem urobiť.
Tvoja kariéra sa začala v redakcii časopisu. Pracuješ ešte občas pre nejaké noviny?
Nepracujem pre žiadne noviny, hoci teraz ma oslovil jeden mladý nemecký spisovateľ z magazínu Stern, či by som nechcel pracovať pre nich. Povedal som mu, že veľmi rád, ale iba v čierno-bielom, a chcel by som fotiť bývalý východný blok, bývalý Sovietsky zväz, Juhosláviu, Maďarsko, Rumunsko, Slovensko. Na to by som sa chcel špecializovať. Oni to akceptovali, a ja uvidím, čo bude ďalej. V septembri navštívim redakciu, a vtedy uvidím, či sa s nimi dohodnem. Najradšej robím fotoeseje väčšieho objemu.
Ak sa bude chcieť niekto stretnúť s tebou v blízkej budúcnosti, mal by sa vybrať predovšetkým smerom na Balkán?
Do septembra budem doma. 15. septembra v bratislavskej Galérii Zoja sa uskutoční vernišáž mojej veľkej výstavy, bude tam vystavených asi dvesto mojich fotografií, a vyjde aj kniha, ktorú teraz pripravujem zostavením a výberom svojich najlepších fotoesejí. Dovtedy som teda tu, a potom ktovie, kam sa poberiem.
(Szabad Újság, 32./2007)
Preložil: Béla Susla
