Pi, 29. marca 2024.

V súčasnosti, keď počujeme slovo „Tót“ zvyčajne si myslíme, že sa za tým skrýva niečo pejoratívne. Popritom nie vždy to bolo tak. Ešte aj na začiatku 20. storočia existovali slovenské tlačové orgány, ktoré vyčítali, ak Slováci neboli označovaní ako „Tóti“. Maďarská hovorová reč za pomoci literatúry však našla spôsob, aby Tótov charakterizovala posmešne. Nasleduje malá história jednotlivých pojmov.

Od Tótov k Slovákom

Maďarský jazyk pozná na pomenovanie slovenského etnika dve slová, slovo „Slovák“ a slovo „Tót“. Čo sa týka interpretácie slova „Slovák“ tu neexistujú problémy. Toto slovo sa pokladá za slovo prebraté a prvýkrát sa v maďarčine objavuje v období reformy v roku 1828: „Vendi…rozumejú aj reči Slowákov (Slowinov)“ (maď.  „A Vendek … megértik a’ Slowák’ (Szlowin) beszédjét is“).

Pôvod slova „Slovák” sa odvodzuje od staršej formy „Slovenin”, ktoré odkazuje na Slovanov. V maďarskom jazyku má toto slovo jasný význam. Ako podstatné meno značí ľud, hovoriaci západoslovanským jazykom, obývajúci predovšetkým územie dnešného Slovenska. Ako prídavné meno označuje niečo spojené so Slovanmi, na nich sa vzťahujúce, od nich pochádzajúce.

Gáspár Heltai (1510-1574) vo svojom diele Maďarská kronika (maď. Magyar Krónika) používa podobné slovné formy: „nespočetne veľa miest, poľnohospodárskych miest, hradov, dedín a pevností je na Maďarskej zemi, na zemi Tótov, na zemi Sklovákov, na zemi Chorvátov, na zemi Rácov, v Szilágyi, v Marmaroši a v celom Sedmohradsku” (maď. „számtalan sok várasok, mezővárasok, várak, faluk és erősségek vadnak Magyarországban, Tótországban, Sklovákországban, Horvátországban, Rácországban, Szilágyban, Maramarosban és egész Erdélyben”).

Slovo „Sklovák”, ktoré sa objavilo u Heltaiho však nemá jednoznačne dokázaný vzťah ku slovu „Slovák”. Medzi zmienkou zo 16. storočia a obdobím reformy je badateľný veľký nedostatok údajov. Okrem toho z kontextu nie je jasné ani geografické vymedzenie pojmu „zem Sklovákov” (maď. Sklovákország). V skutočnosti sa slovo „Slovák” rozšírilo len v období po skončení prvej svetovej vojny. Avšak len po skončení druhej svetovej vojny nahradilo toto slovo definitívne predošlý výraz „Tót”.

Spomenuté pravidlo sa však aplikovalo aj na texty staršej maďarskej literatúry. Tým pádom sa slovo „Tót” nahradilo slovom „Slovák” aj u takých autorov, ktorí tento výraz nemohli poznať.

Slovenské jazykové prostredie vníma slovo „Tót” ako pejoratívny výraz. Na pôvod a etymológiu tohto slova vzniklo viacero vysvetlení. Jeden z najuštipačnejších pochádza od slovenského spisovateľa Vladimíra Mináča (1922-1996): „Keď Maďari prišli do Panónie, jeden z nich sa potkol na kravinci, a tu zrazu vyskočil Tót v krpcoch s výkrikom: toť.

Do maďarčiny ťažšie preložiteľná slovná hračka poukazuje na to, že výraz „tot, toť” sa môže spájať medzi inými s významom „hľa”. Dnešné slovensko-maďarské slovníky sa týmto slovom veľmi nezaoberajú. Maďarsko-český slovník stotožňuje slovo „Tót“ so slovom „Slovák“ s poznámkou, že slovo je zastarané.

V novom výkladom slovníku z roku 2007 badať mierny eufemizmus pri opise tohto slova : „Dnes sa úradne daný národ a jeho jazyk označuje ako slovenský. Aj v hovorovej reči používame toto slovo ako výraz s neutrálnym nádychom. Staré maďarské označenie Tót sa objavuje v literárnych, historických prácach, okrem toho vo výrokoch, a často vo forme Tóth ako rodinné meno.

Keď sa pozrieme do minulosti, nájdeme zaujímavé dodatky. František Brábek vo svojom maďarsko-českom slovníku z roku 1910 uverejnil nasledovné výrazy.

1. tót (Slovák); 2. drótostót (dráteník); prídavné meno s pejoratívnym významom: slovácký (slovenský, moravsko-slovenský). Okrem toho slovník obsahuje aj výraz „Tótország” (Slovácko, Slovensko) a pejoratívne vnímané slovo „tótos” (slovensky, na slovenský spôsob). Tieto výrazy lepšie odhalia dôvod, prečo v hovorovej reči nemá toto slovo veľmi pozitívny význam.

Slovo „tót” je vlastne prevzaté slovo, označujúce ľud alebo krajinu, ktorého presný pôvod sa nedá určiť. Prvý článok genézy je staroperzské „tuath“, neskôr gótske „fiuda“, starogermánske „diot“, staropruské „tauto“, latinské „teuton“ (na označenie germánskych kmeňov), v staršej forme talianskeho jazyka sa objavuje slovo „todesco“ na označenie Nemcov, a napokon starolitovské a starolotyšské slovo „tauta“. V podstate  aj nemecké slovo „Deutch“ sa viaže k tomuto slovu.

Prvá zmienka o tomto slove je z roku 1121. Z tohto roku pochádza zakladacia listina jablonského kláštora (maď. almádi monostor), kde sa vyskytuje ako miestny názov „villa Tout“. V roku 1138 sa objavuje v spisbe prepošstva v Dömösi (maď. dömösi prépostság), kde medzi obyvateľmi obce Ecsér, ktorí poskytli chlieb sa objavujú ľudia s menom „Totti“. V glosári z roku 1405 je výraz „thot” ekvivalentom výrazu „sclauus” (slovanský). Teda toto slovo indoeurópskeho pôvodu používali Maďari na označenie predkov dnešných Slovákov, Slovincov, Chorvátov a Srbov. Pritom obdobie, kedy došlo k prebratiu tohto slova nie je jasné. Do maďarského jazyka sa mohlo dostať ešte pred príchodom Maďarov do Karpatskej kotliny.

2013-12-10_09-00

Od prvej tretiny 19. storočia sa význam tohto slova značne zužuje a vzťahuje sa len na Slovákov. Je to aj z dôvodu, že ostatné etniká žijúce v Uhorsku už mali vtedy vlastné mená, ktorým sa rozlišovali (Slavón, Vend, Rác, Šokác, Buňevác). V druhej polovici 19. storočia sa výraz „tót” dostáva do úzadia, avšak naďalej je časté ako rodinné meno. Samozrejme to neznamená, že v Maďarsku všetci ľudia s menom Tót/Tóth sú výhradne len Slováci. Čo sa totiž týka významu tohto slova ako aj jeho rozšírenia v jednotlivých regiónoch nemôžeme ho jednoznačne spájať len so Slovákmi.

Terminus technicus „tót” oficiálne nemohlo byť urážlivé a nemohlo mať ani pejoratívny význam. Inak by ani Ľudovít Štúr nehovoril na uhorskom sneme o „tótskom ľude” namiesto „slovenského ľudu”. Počas prvej svetovej vojny (v máji roku 1915) bol poslanec Ferdiš Juriga prvým, kto v parlamente použil slovo „Slovák”. Zaujímavosťou je, že vtedajšie Národnie noviny z Turčianskeho sv. Martina v článku s názvom „Tót-Slovák” kritizovali poslanca Jurigu za tento čin:

Nech to berieme akokoľvek, je jasné, že odvrhnutím historického pomenovania máme škodu.  Že my nie sme nejaký otrhaný ľud, môžeme nájsť práve v pomenovaní Tót, a my predsa len sa nechceme s týmto stotožniť.

Slovo „tót” získalo negatívny obsah, keď bolo doplnené rôznymi prívlastkami, alebo keď sa vyskytovalo ako súčasť ustálených slovných spojení a prísloví. Pritom tieto výrazy sa nemôžu v každom prípade spájať jedine so Slovákmi. Veľká časť prísloví o Tótoch vznikla totiž v časoch, keď sa týmto výrazom neoznačovali len Slováci. Každé príslovie vzniká so špecifickým pozadím. Charakteristickým znakom prísloví je, že sa snažia zveličovaním a zovšeobecnením zosmiešniť niektorú vlastnosť jednej konkrétnej osoby. Ústne podanie má veľmi veľkú úlohu na rozšírení prísloví. Toto podporuje aj fakt, že príslovia o Tótoch existujú aj v takých oblastiach Maďarska, ktorých obyvateľstvo sa nedostalo do priameho kontaktu so Slovákmi. Ede Margalits vydal v roku 1896 dielo Magyar közmondások és közmondásszerű szólások (Maďarské príslovia a porekadlá), v ktorom sú na viac ako jednej strane práve  príslovia o Tótoch.

2013-12-10_09-02

Tóti v dielach maďarských autorov

Vytvorenie obrazu o Slovákoch ako aj zafixovanie tohto obrazu sa viaže s menom dvoch vynikajúcich maďarských spisovateľov, ktorými sú Mór Jókai (1825-1904) a Kálmán Mikszáth (1847-1910). Jókai pokladal Slovákov za neoddeliteľnú časť jednotného Uhorského štátu, súčasne však bol silným sympatizantom idey o viacjazyčnom, ale stále jednotnom maďarskom politickom národe. Vo svojich dielach bez akéhokoľvek bočného zámeru vyzdvihoval či karhal vlastnosti svojich slovenských postáv.
irdetés

Mikszáth bol v detstve v priamom kontakte so Slovákmi a to natoľko, že dokázal rozlíšiť aj jednotlivé nárečia. Voči Slovákom bol súcitný, láskavý a srdečný. Cenil si ich lásku k práci, čo je evidentné v jeho poviedke s názvom Seprűs tót („Tót s metlou“). Drotárstvo pokladal Mikszáth za akési poslanie Slovákov.

László Szende
autor je historik

Záver

Napriek tomu, že slovo „Tót“ nemalo vždy pejoratívny podtón, Slováci sa dodnes nechcú s týmto slovom stotožniť. Nielenže je tento pojem úplne vymazaný z dejepisných učebníc, ale veľa Slovákov ani nevie, že sa ich predkovia takto nazývali. V slovenských dejepisných učebniciach sa slovo „Tót“ zakaždým prekladá ako „Slovák“ a prídavné meno „tót, tótos“ (slov. „tótský“) ako „slovenský“. Výnimkou nie je ani krásna literatúra. Konkrétne Mikszáthovo veľmi známe dielo „Tót atyafiak“ (doslovne „Tótskí rodáci“) sa v slovenskom preklade objavilo ako „Slovenskí rodáci“, čím však názov stratil svoju autentickosť.

2013-12-10_09-03

Na jednej strane je pochopiteľné, že ak slovo „Tót“ vnímajú Slováci ako urážlivé, nech ho nepoužívajú. Ale na druhej strane už pri historických textoch je to problematickejšia záležitosť. Nahradiť totiž nejaký autentický a vo svojej dobre reálne existujúci výraz výrazom čisto novým spôsobí ťažkosti pri interpretácií a správnom pochopení textu. Či si slovenský čitateľ napokon uvedomí, čo sa za daným pojmom skutočne skrýva, je v tom prípade otázne. Podľa posledných výskumov, je však odpoveď skôr negatívna ako pozitívna. Najlepšie by bolo dodať vysvetlenie pojmu, alebo bližšie určenie toho, prečo sa daný pojem používa a nie iný.

A napokon. Na výraz „buta tót“ (slov. „hlúpy Tót“ teda „hlúpy Slovák“) sú Slováci veľmi citliví a urážliví. Zmienka o tomto výraze sa preto nenachádza nielen v slovenských historických knihách, literatúre či v médiách, ale Slováci sa ho pri Maďaroch snažia obmedzovať aj v komunikácii. Ten, kto povie slovo „Tót“ namiesto „Slovák“ je na Slovensku vnímaný ako nepriateľ, či je rovno považovaný za povýšeneckého maďarského nacionalistu. Popritom v slovenčine dodnes žije výraz „čo si Maďar?“ (akýsi slovenský ekvivalent výrazu „buta tót“), ktorý sa používa vo význame „čo si hlupák?“, „čo ti nedochádza?“. Tento výraz je súčasťou bežnej komunikácie Slovákov, dokonca sa objavuje bez problémov aj v médiách. Popritom je to výraz, ktorý degraduje Maďarov a rovnako ako pri výraze „buta tót“ by malo byť častejšie zdôrazňované, že ide o pejoratívum.

Preložila a záver: Anita Radi
Zdroj: www.mult-kor.hu

    Related Posts

    Velikán Sándor Márai, rodák z Košíc
    199. výročie narodenia Mihálya Tompu
    Kálmán Mikszáth a slovenskí rodáci