Št, 28. marca 2024.
Bazilika v Ostrihome

Z Uhra Maďarom (1. časť)

Rozštiepená minulosť. Kapitoly z histórie Slovákov a Maďarov. Budapešť: Terra Recognita, 2008.

Vývoj spoločenskej identity v Uhorsku
na začiatku „dlhého 19. storočia“

Uhorský patriotizmus predstavuje najkomplexnejší problém spoločných dejín národov Karpatskej kotliny. Pre nás je dôležitý preto, lebo v procese rozpadu tejto dávnej teritoriálnej-stavovskej identity môžeme nájsť a zachytiť korene národných protikladov existujúcich až dodnes. Zložitosť problému vyplýva  zo skutočnosti, že uhorský patriotizmus nie je dostatočne vymedzeným javom a nie je ani plynulým procesom, a preto je ťažko opísateľný. Má síce aj politicko-historickú rovinu (ako napríklad rôzne jazykové a školské zákony), ale tá nám ho uchopiť vôbec nepomáha. Tu ide o zmenu spoločenskej identity, ktorá spájala mnohonárodnostné obyvateľstvo Karpatskej kotliny. V priebehu jej vývoja sa v Uhorskom kráľovstve územná identita, spätosť so krajinou, čiže patriotizmus, mení na jazykovo-kultúrnu národnú identitu, teda na nacionalizmus. Rekonštrukcia historických kolektívnych identít je mimoriadne ťažkou úlohou, lebo pri takýchto prieskumoch sa nemôžeme nevyhnúť vlastnému pohľadu poznačenému súčasnosťou, ktoré spätne projektujeme na dávne spoločenské vedomie. Takto napríklad bol v Maďarsku v minulom režime uhorský patriotizmus chápaný ako „feudálne štátne občianstvo – príslušenstvo“.[1]

Konflikt územného patriotizmu a jazykového nacionalizmu, ako aj ich akumulácia v Uhorskom kráľovstve je mimoriadne zaujímavým javom, ale ani zďaleka nie jedinečným. Stačí pripomenúť podobný prípad v krajinách koruny českej, kde boli v 19. storočí taktiež prítomné dve alternatívy na vytvorenie národných rámcov.[2]  Prirodzenoprávna individualistická argumentácia sa spájala s menom Josefa Jungmanna. Išlo vlastne o jazykový nacionalizmus, ktorý pod pojmom český národ chápal ľudí s českým materinským jazykom. Ústavnoprávna koncepcia Bernarda Bolzana do pojmu národ zahŕňala aj Nemcov žijúcich v českých krajinách. Na základe „böhmischer Landespatriotismus” ich považovala za druhú polovicu národa.[3]

Extra Hungariam…

Jedným z dôležitých prameňov uhorského národného vedomia je zbierka zákonov („Tripartitum”) zostavená právnym expertom Istvánom Werbőczym v roku 1514, podľa ktorého národ tvorí celá šľachta bez ohľadu na materinský jazyk, teda obyvatelia, ktorí „dostali to isté privilegium slobody”.[4]  Takto chápané národné vedomie existovalo nielen na papieri, čo názorne dokladá aj báseň, ktorú napísal Antal Szirmay. V nej je vymenovaných 144 hornouhorských, pravdepodobne šľachtických priezvisk:

„Radvánszky, Mednyánszky,
Trstyánszky, Rudnyánszky…
Prileczky, Zarjeczky,
Atque Maloveczky…
Terstenszky, Brisztenszky,
Szterjenszky, Ieszenszky,
Tito vseci dobre
Vedga po slovenszky.”[5]

Dokonca aj často používaná fráza „Extra Hungariam non est vita” (Mimo Uhorska niet života) sa stála známou najmä v skupinách nemeckých a slovenských Uhrov.[6]

Do kategórie natio Hungarica však nepatrili len šľachtici, ale na základe patrie, spoločného domova, sa do nej zahrňovala napríklad aj stavovská inteligencia v širšom zmysle slova.[7]  Jej cieľom bola okrem iného aj snaha o pripojenie sa k elite.[8]  Podľa tohto princípu možno do uhorského národa zaradiť spoločenskú, hospodársku elitu a inteligenciu v širšom zmysle slova, a to nezávisle od toho, či popri úradnom latinskom jazyku používala ako materinský jazyk slovenský, maďarský, nemecký, chorvátsky alebo ľubovoľný iný.

Námestie Rudnay, Ostrihom

Námestie Rudnay, Ostrihom

Alexander Rudnay – Rudnay Sándor

Tak ako Matej Bel predstavoval multikultúrny uhorský národ v evanjelickej cirkvi, reprezentoval ho Alexander Rudnay v cirkvi katolíckej. Bol sebavedomým Uhrom-Slovákom a ako ostrihomský arcibiskup rozvíjal maďarskú i slovenskú kultúru

Osvietenstvo, resp. osvietenský absolutizmus predstavovali pre tento pojem národa vážnu výzvu. Novým východiskom sa stal prirodzenoprávny princíp, podľa ktorého pri organizovaní života štátu neboli smerodajné historické práva, ale „ratio“, rozumnosť. Z hľadiska racionality boli však stavy zastarané, tak ako bol neracionálny aj národ ako historický útvar.

Práve o inštitucionalizáciu tejto racionality sa usiloval Jozef II. (1780 – 1790), predstaviteľ osvietenského absolutizmu. Mnohojazyčná habsburská ríša z jeho hľadiska nefungovala dobre, a preto si cisár želal vládnuť výlučne po „nemecky“ (germanizácia však ešte nemala úlohu národnej premeny, ale sledovala zámery ríšskeho patriotizmu). Uhorská šľachta odpovedala prehodnotením pojmu národa na jazykovej úrovni, čo sa v praxi prejavilo napríklad zákonom z roku 1792, ustanovujúcim povinné vyučovanie maďarského jazyka v školách. Vplývala na ňu aj idea francúzskej revolúcie, v ktorej moderná národná myšlienka reprezentovala závažnú mobilizačnú silu.

Rudnayovo namestie Bratislava

Rudnayovo namestie Bratislava

Výstižne tento proces zmeny charakterizoval vo svojej próze Reštavrácia Ján Kalinčiak: „Pán Adam bol dobrý latinák a znal v Horácovi každý riadok, a keď prišla o Cicerónovi reč, to len tak z rukáva pekne jeho výpovede sypal, až to bola milá vec počúvať. V posledných časoch ale, keď maďarčinu do verejného života uvádzali a on z nej len toľko znal, koľko sa pred štyridsať rokmi v Ožďanoch naučil a čo ešte i z toho mála nezabudol (…) Adam cítil, že ho môže táto maličkosť o pár rôčkov o celý vplyv v stolici pozbaviť…“.[9]  Na uvedené zmeny názorne poukázal aj maďarský historik z 20. storočia László Sziklay na príklade rodinnej kroniky z Liptovskej stolice. Tá zaznamenáva dôležitejšie udalosti zo života viacerých generácií rodiny Pongráczovcov od roku 1571 do roku 1810. Zaujímavosťou knihy je, že ju písali v štyroch jazykoch. Latinčinu používali v prípade úradných záznamov (názvy kapitol, termíny krstín a pohrebov). Cisárske nariadenia, resp. iné aktuality boli zapisované v nemčine.

Dôvernejšie poznámky zo súkromného života rodiny však písali len dvoma jazykmi: po slovensky a maďarsky, čiže vlastne ich hovorovými a materinskými jazykmi. Prví zapisovatelia, Matej a Peter Pongrácz, písali do knihy len v slovenčine (poznámky zaznamenávali v rokoch 1571 – 1657). Na konci 17. a na začiatku 18. storočia však rodina písala zmiešane: maďarsky aj slovensky: „Anno 1706 meghalt szerelmes drága asszonyom anyám, Gradeczi Stansith Horváth Anna, néhai Pongrácz Péter atyámuram özvegye.“ (V roku 1706 zomrela moja milovaná mamička, Anna Gradeczi Stansith Horváth, vdova po mojom nebohom otcovi Péterovi Pongrácovi.) Boldizsárova manželka si o dve desaťročia neskôr poznačila tieto záznamy: „Anno 1725, die februarii okole sedmej hodine ranej, povolal milý Pán Buh mého úprimného tovariše Pongrácz Boldižára tohoto plačlivého údoli, kterému nech dá milý Pán Buh veselé z mrtvych vstaní.“ Márton, syn Boldizsára, používal tiež obidva jazyky, kým Imre, posledný člen rodiny účinkujúci v kronike, písal iba po maďarsky.[10]


autor je historik

… pokračovanie nasleduje!


1 – Napríklad Erik Molnár; ale súhlasí s tým aj Andor Tarnai. Pozri TARNAI (1969), s. 82.
2 – Podobnosť si všimol už v roku 1833 aj Ferenc Kölcsey, ktorého citujeme nižšie. KÖLCSEY (2000), s.119.
3 – BERKES (2003), s. 25 – 41.
4 – WERBŐCZY (1990), s. 74. István Werbőczy v čase zostavovania svojho diela vykonával funkciu súdneho majstra (protonotarius) a palatína.
5 – SZIRMAY (1807), s. 85 – 88.
6 – TARNAI (1969), s. 83.
7 – Bližšie pozri ARATÓ (1960A), s. 60, resp. SZIKLAY (1987), s. 76 – 85.
8 – CSÁKY (1980), s. 74. Ďakujem Balázsovi Kissovi za maďarský preklad článku.
9 – KALINČIAK (1955), s. 36 – 37.
10 – SZIKLAY (1942), s. 68 – 77.

    Related Posts

    15. august: Smrť kráľa Svätého Štefana
    Klavírny virtuóz Ferenc Liszt
    Kálmán Mikszáth a slovenskí rodáci