Pi, 29. marca 2024.

O príčinách trianonskej traumy

 

Rozštiepená minulosť. Kapitoly z histórie Slovákov a Maďarov. Budapešť: Terra Recognita, 2008.

Pokračovanie článku: Psychológia mierovej zmluvy (1. časť)

Strata pocitu bezpečia
V súvislosti so zmenšením štátneho územia posilnili trianonskú traumu aj iné faktory: v prvom rade treba spomenúť stratu „veľmocenskej“ pozície a pocitu istoty, ktoré existovali počas Rakúsko-uhorskej monarchie. Národ, ktorý predtým pomýšľal na samostatnú mocenskú politiku a ktorý sa na európskej scéne považoval za dôležitý, sa musel konfrontovať so svojou maličkosťou, slabosťou a bezmocnosťou. Bola potrebné veľké úsilie i  na to, aby sa mohlo znova zorganizovať národné hospodárstvo. (Maďarské hospodárstvo stratilo vďaka novým hraniciam svoje trhy, krajina sa mala postarať o utečencov, mala vyplatiť reparácie atď.) Neľahké roky dualizmu (1867 – 1914), ktoré boli vyplnené štátoprávnymi bojmi medzi Viedňou a Budapešťou, sa tak stali po roku 1920 „šťastnými mierovými rokmi“ – a takto vidí obdobie dualizmu maďarská spoločnosť často ešte aj v súčasnosti.

Trianon bol pre maďarskú spoločnosť v 20. rokoch v prvom rade psychologickým šokom, a to dokonca osobným a hlboko prežívaným: „Milióny sťažených životov a strpčených osudov, utrpenie a poníženie utečencov postavili Maďarov ako jednotlivcov proti Trianonu.“[1]  Skutočnosť, že sa tento pocit krivdy oslaboval pomaly, môžeme vysvetliť dvoma rôznymi faktormi. Na jednej strane sa úplné odmietanie Trianonu až do roku 1944 stabilne udomácnilo v oficiálnom politickom myslení. Na druhej strane fakt, že po Trianone sa milióny Maďarov dostali na druhú stranu hraníc (a často práve do tesnej blízkosti nových maďarských hraníc), vo verejnej mienke natrvalo udomácnil pocit nespravodlivosti. Pozrime sa na zdroje tohto pocitu, na princípy, ktoré určili hranice v roku 1920.

Princípy, ktoré určili trianonské hranice

Slovensko „už bude nielen pochop, ale teritórium, a bude naše”, písal nadšene Fedor Houdek, člen česko-slovenskej delegácie na mierových rokovaniach v roku 1919.[2]  To znamenalo, že sa stalo potrebným vytýčiť oficiálne a presné hranice dovtedy ešte nevymedzeného územia Slovenska.

Už od konca 18. storočia sa objavovali pokusy čo najpresnejšie určeniť hranice „slovenského územia“ – Slovenska. Najdôraznejším a najvýznamnejším pokusom vyriešiť túto otázku bolo v 19. storočí Memorandum národa slovenského, ktoré žiadalo samosprávu, autonómiu slovenských území (1861). Pri vytváraní slovenského územia – Okolia – sa v tomto dokumentu vychádzalo zo slovensko-maďarskej národopisnej hranice, ktorá sa dala vyznačiť – podľa Memoranda – „bez významných ťažkostí“.[3]  V posledných desaťročiach dualizmu boli publikované odborné, ale samozrejme i politicky motivované články, ktoré sa tiež pokúšali o vymedzenie „slovenského územia“. „Tieto diela môžeme považovať za historickú premisu vytváranie trianonských hraníc: popri jednoznačnej obsahovej súvislosti to dosvedčuje aj skutočnosť, že ich autori sa zúčastnili na pripravovaní tieňových dokumentov mierových rokovaní.“[4]  Princípy, ktoré sú v nich zdôraznené, sú v slovenskom spoločenskom myslení prítomné doteraz.

Etnický princíp – právo národov na sebaurčenie
Pri vytváraní slovenského štátneho územia sa považuje za základný a smerodajný „etnický princíp“, teda právo národov na sebaurčenie, ktorý sformuloval aj americký prezident Woodrow Wilson – slovenské územie malo podľa možností obsiahnuť väčšinu slovenského obyvateľstva. Slovenský historik Ľubomír Lipták to nazýva ako „prirodzené právo“: „Slováci tradične skôr dišputovali s historickými nárokmi iných, popierali ich v mene prirodzeného práva národov na rovnoprávnosť“.[5]  Z viacerých hľadísk však môžeme oponovať tvrdeniu, že slovenské chápanie územia by nemalo aj silné psychologické, historické a iné aspekty. Práve Lipták viackrát napísal, že maďarsko–slovenská hranica bola napokon „kombinácia prvkov etnických, strategických i hospodárskych“.[6]

Musíme poznamenať, že ani právo národov na sebaurčenie bezpodmienečne neznamená automatické vyriešenie problémov. Na jednej strane, ak vezmeme do úvahy rozhodnutie miestnych obyvateľov, v prípade národnostne zmiešaných území a jazykových ostrovov nemožno nájsť prijateľné riešenie pre všetkých.[7]  Na druhej strane, ak pod právom národov na sebaurčenie rozumieme aj právo na „vojenskú obranu“ alebo právo na „hospodársku životaschopnosť“, môže to hneď vyvolať nárok na územia obývané aj inými etnikami. Takáto interpretácia princípu sebaurčenia odporuje podstate tohto princípu a obsahuje v sebe zamietnutie druhej strany, a tým aj možnosti k vytváraniu konfliktov.

Strategické princípy (bezpečnostná a hospodárska politika)
2014-01-31_11-14Na vytváraní slovensko-maďarských hraníc sa podieľali aj strategické princípy. Edvard Beneš v roku 1916 popri prvenstve národnostného princípu zdôraznil: „na druhej strane samozrejme nemôžeme zabudnúť ani na politicko-strategické potreby”.[8]  Aktuálny stav mierových rokovaní Beneš často posudzoval aj podľa toho, či sa niektoré železničné trate dostali mimo hraníc, alebo nie.[9]  Dôležitosť železníc bola jednoznačná už skôr: napríklad návrh spolku „Českoslovanská jednota“ na nové hranice z roku 1915 rozpoznal dôležitosť železničnej trate Bratislava – Parkan (Párkány, Štúrovo), preto boli v tomto pláne hranice Slovenska rozšírené až k Dunaju.[10]  Voľný prístup k Dunaju bol dlhodobým česko-slovenským cieľom a tento strategický zámer sa prejavoval aj na mierových rokovaniach. (Pritom sám Masaryk zdôraznil, že jeho naplnenie by sa malo dosiahnuť tak, aby mal československý štát čo najmenší počet maďarského obyvateľstva.) Často bol zdôrazňovaný aj nárok na železničnú trať na juhovýchodnom Slovensku, keďže len táto trať spájala Podkarpatskú Rus s ostatnými oblasťami československého štátu.[11]  Aj okupácia Bratislavy-Petržalky mala strategický cieľ a dôvod, t. j. ochranu Bratislavy.[12]

Odvolávajúc sa na strategické argumenty, francúzsky delegát Jules Cambon odmietol návrhy dotyčného mierového rokovacieho podvýboru vo veci Žitného ostrova, podľa ktorých by sa dôraznejšie zohľadnilo etnické hľadisko.[13]  Pričlenenie južných území Slovenska obývaných Neslovákmi k Československu Cambon zdôvodnil napríklad tým, že bez týchto území by zostalo Československo príliš úzke a zraniteľné.[14]

Hospodárske princípy boli v podstate súčasťou strategických princípov, o ktorých vedeli maďarskí aj česko-slovenskí politici hovoriť tak, ako keby ich pravda bola úplne evidentná. Pritom však bolo toľko rôznych vysvetlení, koľko bolo národných hľadísk. Beneš napríklad na mierových rokovaniach zdôraznil, uznajúc maďarský charakter Žitného ostrova, že poľnohospodárske podunajské údolie a priemyselné Horné Uhorsko patria neoddeliteľne k sebe.[15]  Hospodárska argumentácia je obsahovo nedokázateľná, práve preto môžu byť tieto argumenty ľahko použiteľné pre obidve strany: aj maďarská mierová delegácia zdôrazňovala práve to, že nanovo vzniknuté hranice rozdelia kompaktné hospodárske celky na viac častí.

István Kollai
autor je historik

… pokračovanie nasleduje!

Redakcia madari.sk ďakuje autorom knihy Rozštiepená minulosť, že sprostredkovali uverejnenie svojich publikácií na náš portál!


1 – ZEIDLER (2001), s. 159.
2 – HRONSKÝ (1998), s. 219.
3 – BOKES (1962), s. 316.
4 – KRAJČOVIČ (1993), s. 42 – 46.
5 – LIPTÁK (1999), s. 58. [Vyzdvihol: Ľ.L.]
6 – ČAPLOVIČ A KOL. (2000) s. 226.
7 – K tomu sa pripája otázka reciprocity – pozri k tomu 15. kapitolu.
8 – BENEŠ (1992), s. 45. Túto knihu napísal Beneš po francúzsky. Český preklad: BENEŠ (1920).
9 – Benešov list cituje napríklad HRONSKÝ (1998), s. 216.
10 – KLIMKO (1980), s. 77.
11 – BODONYI (2002), s. 80.
12 – DEJINY V. (1985), s. 21 – 22.
13 – KLIMKO (1980), s. 102.
14 – ROMSICS (2001), s. 121 – 122.; resp. ROMSICS (2006), s. 119.
15 – ROMSICS (2001), s. 115., resp. ROMSICS (2006), s. 113.

    Related Posts

    Štát skonfiškoval stovky hektárov pôdy odvolávajúc sa na Benešove dekréty
    Výmena obyvteľstva výrazne zmenila etnickú mapu Slovenska
    Edvard Beneš
    Benešove dekréty: Maďari stále čakajú na ospravedlnenie a odškodnenie