Na Vianoce 1992 natáčala počas maďarskej omše v šamorínskom farskom kostole Nanebovzatia Panny Márie francúzska televízia. Po bohoslužbe ma redaktor požiadal o rozhovor. V tom čase som bol poslancom Národnej rady za Maďarské kresťanskodemokratické hnutie.
Štáb prišiel do môjho bytu. Prvá otázka znela: 1. januára 1993 vznikne samostatné Slovensko. Kam chcete patriť vy, Maďari na Slovensku? K samostatnému Slovensku alebo k Maďarsku? Odpovedal som, že túto otázku nám mal v roku 1920 položiť ich bývalý premiér George Clemenceau, resp. trianonská komisia. Na náš názor sa vtedy neopýtali a je takmer isté, že sa nebudú pýtať ani teraz. Keďže som videl, že nerozumejú našej menšinovej situácii, predstavil som im svoju osemdesiatročnú mamu: „Pozrite sa, táto žena bude o týždeň občiankou piatej krajiny (Rakúsko-Uhorsko, Československo, Maďarsko, opäť Československo a od 1. januára 1993 Slovenská republika) bez toho, aby sa za osemdesiat rokov odsťahovala zo svojej obce a bez toho, aby sa jej dakedy niekto pýtal.“[1]
Naďalej sme sa rozprávali o menšinových a politických otázkach. Televízny štáb mi prisľúbil, že mi materiál pošle. Nestalo sa tak. O niekoľko týždňov mi telefonoval priateľ z Paríža. „Videl som ťa v televízii, dobre si im povedal svoje.“ Prvú otázku a osud mojej matky v súvislosti so štátnym občianstvom z rozhovoru vynechali. Pripomínam to preto, že 19. júla vstúpila do platnosti novela zákona o štátnom občianstve, ktorá je dôsledkom toho, že nám maďarský právny systém umožnil dvojaké občianstvo. Treba vedieť, že maďarské dvojaké štátne občianstvo je len možnosť, veď Budapešť nerozhodla o všeobecnom udelení štátneho občianstva, bude sa udeľovať na základe osobitných žiadostí. Pre nás je to najmä citová otázka, resp. oneskorené symbolické zadosťučinenie, najmä pre staršiu generáciu, ktorá mala maďarské štátne občianstvo (tí, čo sa narodili pred rokom 1920 a ľudia narodení v rokoch 1938 – 1945 ). Je poľutovaniahodné, že štátna moc v tom vidí revizionizmus a bezpečnostné riziko, čo je podľa mňa prejavom absencie sebadôvery a strachu.
Vynára sa otázka, prečo zo susedných krajín Maďarska táto možnosť vadí len Slovensku? Dokonca až do tej miery, že predstavitelia štátu „vytiahli do boja“ proti vlastným občanom. Strašia nás a samých seba. Podľa nich je ohrozená dokonca aj štátna suverenita! Mocenská elita pošliapava základné demokratické princípy, keď diskriminuje, straší vlastných občanov a nedodržuje základný zákon štátu – ústavu. Veď Ústava Slovenskej republiky v 5. článku bod 2. hovorí: „Nikomu nemožno odňať štátne občianstvo Slovenskej republiky proti jeho vôli.“ Podľa môjho názoru protiústavné rozhodnutie, ktoré bolo prijaté proti nám – stratíme slovenské občianstvo, ak požiadame o maďarské – ubližuje aj našej ľudskej dôstojnosti, moc chce trestať vlastných občanov a použiť ich ako rukojemníkov v reakcii na zákon prijatý v susednej krajine.
Toto vyvolávanie hystérie sa dotklo a zastrašilo mnohých Maďarov na Slovensku – čo prispelo aj k neúspechu SMK v parlamentných voľbách – no podľa môjho názoru je najväčšou škodou to, že utrpel samotný pojem štátne občianstvo. Občanov mohol zneistiť fakt, že moc reagovala na zákon prijatý v susednej krajine zvolaním parlamentu, Bezpečnostnej rady štátu, čím vytvorila atmosféru, akoby bol v krajine vojnový stav. Veľká časť zastrašených Maďarov si už želala len pokoj a hlasovala za Most-Híd respektíve „za poluprácu“. Ako volebný slogan to bolo dobré, no už počas koaličných rokovaní bolo zrejmé, že o menšinovom zákone nemôže byť ani reči, diskriminačný jazykový zákon sa nezruší a spolupráca je naďalej možná len pod diktátom väčšiny. Je zrejmé, že štát chce naďalej zahmlievať zbitie nevinných futbalových fanúšikov a prípad Hedvigy Malinovej, ktorá sa z obete stala obvinenou, a naďalej chce riešenie týchto prípadov odkladať. Konzervuje tým len atmosféru strachu, ktorá je katalyzátorom asimilácie.
Napriek všetkému nás naša minulosť povzbudzuje a učí nás, že uplynulých tisíc rokov sa nenieslo v znamení rozkladu, ale je príkladom národa s tragickým osudom, ktorý má chuť žiť. My, Maďari na Slovensku, neprepadneme panike. Pápež Ján Pavol II. vo svojej inauguračnej reči povedal: Nebojte sa! Nebojme sa! Sme tu doma a nechceme byť na svojom tisícročnom rodisku neustálymi rukojemníkmi. Bolo by dobré, keby si moc uvedomila, že svet sa zmenil. V 21. storočí občan nie je majetkom štátu. Dnes sme občanmi Európskej únie, ktorí sa nedajú vyvlastniť a hnať sem či tam ako v polovici uplynulého storočia. Nie sme Slováci hovoriaci po maďarsky – napriek tomu, že domáce médiá namiesto štátnych občanov neustále hovoria len o Slovákoch, akoby v tomto štáte nežili aj menšiny, ktoré tvoria vyše 15 percent obyvateľov. My sme – ako slovenskí štátni občania – jazykom a kultúrou súčasťou maďarského národa, na svojom rodisku chceme žiť ako Maďari aj v nasledujúcom tisícročí. Veď nás zem od Žitného ostrova až po Medzibodrožie viažu hroby našich predkov, teplo našich domovov, sladkosť nášho vína, lahodnosť nášho chleba, staré múry našich kostolov a napomenutie, ktoré do našich sŕdc vryl básnik: „Niet pre nás iného miesta na celom svete“.
MVDr. János Fóthy
predseda Kultúrneho Združenia
Šamorín a okolie
1) Autor sa narodil v roku 1938 v Šamoríne ako občan Československa, na jeseň stal občanom Maďarska, v roku 1945 sa ocitol v Československu, od 1993 je slovenským občanom.
