Národnostná politika v období dualizmu
„Vytvoriť jednotný maďarský národný štát je pre nás bez šovinizmu nemožné.”
(barón Dezső Bánffy[1], 1903)
Obdobie medzi rokmi 1867 a 1918, teda takmer polstoročie, zohralo veľkú úlohu vo formovaní tak slovenskej, ako aj maďarskej identity. Jeho vplyv možno cítiť až dodnes – v maďarskom spoločenskom vedomí je toto obdobie známe ako zlatá doba, obdobie modernizácie, budovania štátu, ako i dynamickej národnej sebarealizácie. Ešte dodnes je z neho citeľný istý pocit nadradenosti voči susedom (ktorý je však rozporuplný, lebo sa mieša s frustráciou z neskorších neúspechov). Slováci zasa hodnotia toto obdobie negatívne, ako plné prekážok a krívd voči ich národnému formovaniu. Preto nie je ľahké podať prehľad týchto postojov, ktoré boli vyhrotene protikladné a často sa navzájom ignorujú. Je totiž potrebné pristupovať s porozumením a empatiou k maďarskému budovaniu štátu, ako aj voči požiadavkám a úsiliam slovenskej menšiny. Je sice nevyhnutné, že na problematiku budeme nahliadať zo súčasného aspektu, no do úvahy vezmeme aj historický kontext.
Vyrovnanie: ale s kým?
V rokoch 1848 – 1849 sa maďarská spoločnosť musela konfrontovať s prebiehajúcim a do významnej miery postupujúcim procesom národného obrodenia aj u nemaďarských národov žijúcich v Uhorskom kráľovstve. Ukázalo sa, že aj ďalšie národnosti Uhorska vystupovali voči Maďarom s podobnými požiadavkami, aké požadoval maďarský národ od Viedne. Aj keď najvýraznejšie sa to prejavilo v prípade Chorvátov, Srbov a sedmohradských Rumunov, vlastné politické požiadavky skoncipovala aj významná časť slovenskej elity. Ich žiadosti však Habsburgovci nezobrali do úvahy, preto zostali iba plánmi. Počas absolutizmu sa slovenské národné predstavy ďalej dotvárali a boli zhrnuté v Memorande národa slovenského z roku 1861.[2]
Po porážke revolúcie sa maďarská elita nemohla vyhnúť vyhodnoteniu národnostných konfliktov z rokov 1848 – 1849. Lajos Kossuth a jeho prívrženci v emigrácii vyvodili dôsledky z národnostnej občianskej vojny. Keďže považovali uzavretie spravodlivej dohody medzi Maďarmi a ostatnými národmi za nevyhnutné, vychádzali z národnostného zákona, ktorý bol prijatý pár týždňov pred zložením zbraní pri Világoši (28. júla 1849). Závažnosť tejto otázky si uvedomovali aj domáci politici, v rozvíjajúcej sa diskusii boli aj zástancovia ústupkov pre národnosti. Ich hlasy sa však neskôr nevzali do úvahy, stanoviská väčšiny maďarskej elity (ktorá považovala správanie národností v rokoch 1848 – 1849 za zradu) boli nezmieriteľné s požiadavkami národností. Podpísaním rakúsko-uhorského vyrovnania sa nakoniec upustilo od usporiadania vzťahu národností s Maďarmi. „Obchod“ uzavretý s Habsburgovcami sa totiž zdal maďarskej elite oveľa výhodnejší. Aurél Kecskeméthy, novinár, spisovateľ a politik lojálny k Viedni, to sformuloval výstižne: „Cena za udobrenie sa s rakúskou dynastiou nie je taká vysoká, akú požadujú národnosti a za ktorú by im nešikovní revolucionári boli ochotní vyhovieť.”[3] Aj keď sa Maďari museli vzdať úplnej samostatnosti Uhorska – ktorá sa medzi ríšami stredo-východnej Európy aj tak nezdala veľmi reálnou – vo vnútorných záležitostiach štátu dostali „voľnú ruku“. Znamenalo to, že maďarská elita mohla pokračovať v práci, ktorú začala na začiatku 19. storočia a ktorú pád revolúcie 1848 – 1849 prerušil, teda v znovuvybudovaní stredovekého uhorského štátu – teraz v modernej forme národného štátu, zodpovedajúcej danej dobe. Rakúsko-uhorské vyrovnanie sľubovalo úspešnú realizáciu tohto programu, lebo s ním už zanikla potreba uzavretia kompromisu s nemaďarskými národmi – teda potreba skutočného vyriešenia národnostnej otázky. Keďže sa už Viedeň nezaoberala národnostnými otázkami Uhorska, maďarskí politici mohli problém začať riešiť z mocenskej pozície, a to jednostranne, podľa vlastných predstáv.
Manifestovanie maďarskosti Uhorska
V stávke bola budúcnosť mnohonárodnostného uhorského štátu, teda otázka, či sa podarí integrovať národnosti do uhorsko-maďarského štátu. Maďarská spoločnosť ju zo svojej strany považovala za vyriešenú, a to národnostným zákonom z roku 1868, a v nasledujúcom období sa ňou programovo ani nezaoberala. Zákon – okrem vytvorenia pojmu maďarského „politického národa“ a zabezpečenia maďarského charakteru štátu – sa v tej dobe považoval za dostatočne liberálny a tolerantný, pretože zabezpečil početné práva nemaďarským národom. Národnostný zákon, ktorý sa spája s menom Józsefa Eötvösa a Ferenca Deáka, v širokej pôsobnosti zabezpečil voľné používanie materinského jazyka v obciach, na nižších súdoch a na župných zasadaniach. Ale konsolidáciou dualistického režimu sa maďarská elita o pár rokov zamerala na vybudovanie jednotného, jednojazyčného národného štátu a využijúc nedostatky národnostného zákona, sa stále viac usilovala rázne uplatňovať maďarskú dominanciu – na úkor národností. Výsledkom bolo, že nakoniec práve národnosti žiadali dodržiavanie zákona, ktorý pôvodne odmietali.
Situáciu uhorsko-maďarským vládam, ktoré nebrali na vedomie menšinovú otázku, uľahčovali aj nemaďarskí politici odmietajúci národnostný zákon a protestujúci politickou pasivitou. Tým na dlhú dobu prakticky zmizli zo scény celoštátnej politiky, čo umožnilo pohodlné ignorovanie nemaďarských národných záujmov.[4] Po vyrovnaní iba niekoľko pomaďarčených slovenských poslancov, ktorí kandidovali za vládnucu stranu, svedčilo v politike o skutočnosti, že Uhorsko má aj slovenských obyvateľov. Viacerým slovenským poslancom sa podarilo dostať do uhorského parlamentu len po prelome storočí, ale aj to iba vo farbách Katolíckej ľudovej strany.[5] Preto sa zo slovenskej politiky stala viac-menej miestna, „provinčná“ politika – obmedzená na Martin, prípadne na niekoľko ďalších žúp v severozápadnom Uhorsku.
Na ceste modernizácie
Modernizačné úsilia uhorsko-maďarských vlád – takisto ako približne o storočie staršie racionalizačné predstavy panovníka Jozefa II., ktorý sa snažil vytvoriť moderný štát zo zhluku provincií habsburskej ríše – sa nevyhnutne dostali do konfliktov s nárokmi nemaďarských národov Uhorského kráľovstva. Preto sa aj modernizačné úsilia uhorsko-maďarských vlád stretli zákonite s odmietavou reakciou národností. Tento proces totiž okrem hospodárskej modernizácie (stavanie železníc, industrializácia) viedol k zvýšenej integrácii celej spoločnosti, v ktorej národnosti videli – bez potrebných istôt – nebezpečenstvo asimilácie. Za tieto „potrebné istoty“ považovali svoje uznanie za partnerov a zabezpečenie kolektívnych práv – čiže územnej autonómie, výučby v materinskom jazyku, cirkevnej samosprávy atď. To však bolo pravým opakom maďarského cieľa vybudovať moderný, jednotný štát, respektíve centralizácie, ktorá bola pre tento účel nevyhnutná. Pre maďarskú politickú vládnucu vrstvu bola územná a politická jednota Uhorska nespochybniteľná, preto uhorsko-maďarským vládam ani na um neprišlo vytvoriť nové (napríklad slovenské) samosprávne územia v rámci uhorského štátu.
Gusztáv Beksics, jeden z vedúcich ideológov Liberálnej strany, vládnucej takmer tridsať rokov, to pomenoval takto: „Jednotný nedeliteľný štát, jednotný nedeliteľný národ: toto je naším východiskom, cieľom našich úsilí a usmerňovateľom našich činov. Tomuto kategorickému imperatívu sú podriadené všetky naše reformy.”[6] Maďarská elita pozerala na rôzne „partikulárne práva“ a národné hnutia ako na faktor prekážajúci modernizácii, a tak sa k nim aj správala. Jednotlivé uhorsko-maďarské vlády boli nanajvýš ochotné udeliť národnostiam isté cirkevné a kultúrne práva…
Treba si ale pripomenúť, že budovanie moderného štátneho zriadenia sa dotklo aj Maďarov. Reorganizácia uhorského územného členenia aj reforma župného systému, ktoré postupne vo veľkej miere obmedzili autonómiu jednotlivých žúp, posilnili pozíciu vlády alebo hlavného župana zastupujúceho vládu a zasiahli celé Uhorsko (prvým krokom bolo zjednotenie Uhorska a Sedmohradska v roku 1868, potom napr. vytvorenie žúp na území sedmohradských Sikulov a Sasov a zrušenie dištriktov Kumánov-Jazygov, hajdúckych miest vo Veľkej maďarskej nížine v roku 1876). Pravdou však zostáva, že centralizácia poznačila národné menšiny oveľa viac ako Maďarov, ktorých integrovali v podstate do „vlastného“ národného štátu.
Avšak modernizácia bola súčasne aj veľmi dobrou príležitosťou pre maďarské elity realizovať svoj národný štát. Prostriedky zabezpečené štátom sa použili aj na posilnenie maďarského charakteru Uhorského kráľovstva a na upevnenie dominancie maďarského národa.[7] Béla Grünwald, zvolenský podžupan, výstižne vyjadril možnosti, ktoré poskytlo rakúsko-uhorské vyrovnanie: „Osud dal do rúk našich štátnikov mocný meč, štátnu moc, ktorým je možné uskutočniť veľké hrdinské činy, získať večnú slávu…”[8] Grünwald, žijúci v prevažne slovenskej Zvolenskej župe, vyjadril pocit, ktorý okrem úradníkov zdieľala pravdepodobne aj väčšina vtedajšej maďarskej politickej elity: „Štát je náš, ale moc a vplyv maďarského národa nesiaha až k hraniciam štátu.“ Potom ukázal nasledovaniahodný smer: „…naša misia je vo vnútri hraníc štátu, to znamená, aby sme zaplnili tento štát až do najvzdialenejších hraníc, aby sme v ňom zaujali postoj, ktorý sme oprávnení zaujať, na základe našej početnej, majetkovej, morálnej a duchovnej prevahy a historickej závažnosti; ovládnime celý štát maďarským národným duchom…”[9]
Maďarizácia štátu
Materinský jazyk a „materinský“ jazyk
Za súčasť „maďarizácie formy“ by sme mohli považovať aj prax pri sčítaní ľudu. Do roku 1890 sa pri ňom pýtalo na materinský jazyk, v roku 1900 však už otázka znela nasledovne: „Ktorý jazyk je vaším materinským jazykom, teda jazykom, ktorý považujete za svoj, ktorý používate najlepšie a najradšej?” Viacjazyční obyvatelia, resp. obyvatelia zmiešaných obcí alebo ľudia vyznačujúci sa nevyspelou národnou identitou, mohli odpovedať na druhú otázku inak ako na tú predošlú. Možno to nie je náhoda, že práve medzi rokmi 1890 a 1910 sa vo veľkej miere zvýšil počet tých, ktorí sa považovali za Maďarov.
Dva zákony – dva názory[13]
Vývoj národnostnej politiky dualizmu výstižne odzrkadľujú dva školské zákony, ktoré boli prijaté na začiatku a na konci tohto obdobia.
József Eötvös vypracoval v roku 1868 zákon o ľudových školách, ktorý okrem povolenia vyučovania v materinskom jazyku predpísal iba to, aby sa maďarský jazyk na vyšších školách zaviedol ako vyučovací predmet. Na základných ľudových školách nezaviedol povinné vyučovanie maďarského jazyka – a to ani v štátnych školách.
Článok č. XXVII. zákona z roku 1907 o právnom pomere základných neštátnych (teda cirkevných-národnostných) ľudových škôl počas ministrovania Alberta Apponyiho, ministra náboženstva a školstva, zastupoval úplne iný smer. Zákony známe ako „Lex Apponyi“ – Apponyiho zákony, okrem iného predpísali povinné vyučovanie maďarského jazyka, aby žiak po štvrtom ročníku „vedel svoje myšlienky po maďarsky slovom a písmom rozumne vyjadriť“, a udelenie štátnej podpory školám podmienil „bezchybnou vlasteneckou štátnoobčianskou výchovou“. Okrem toho zaväzoval povinne používať uhorsko-maďarské štátne symboly (znak, zástavy, maďarské nápisy).
Obrovský rozdiel medzi snom o národnom štáte a skutočnosťou chceli uhorsko-maďarské vlády znížiť jednak usilovnou maďarizáciou štátnej správy, jednak vytvorením silnej maďarskej strednej vrstvy a lojálnej elity (čo znamenalo maďarizovanie národnostných elít).
Realizácia už spomínaného maďarského charakteru Uhorska, teda snaha o zabezpečenie aspoň maďarskej formy štátu, keďže obyvateľstvo bolo výrazne rôznorodé, sa asi najvýraznejšie prejavila prijatím zákona „o názvoch obcí a iných miest“ z roku 1898 z dielne Bánffyho vlády, ktorý stanovil, že každá obec môže mať len jeden oficiálny názov – a ten určí ministerstvo vnútra.[10] Triumf maďarskej štátnej idey demonštrovali aj milenárne slávnosti v roku 1896, ktoré sa konali pri príležitosti tisícročného výročia príchodu Maďarov do Karpatskej kotliny.
Kultúrna maďarizácia sa mala dosiahnuť posilnením maďarského etnika, rozširovaním maďarského jazyka, kultúry a „vlasteneckého ducha“, a tomu podriadenou školskou politikou, napr. budovaním maďarských škôl, ako aj obmedzením národnostného vyučovania a kultúrneho života, redukovaním nemaďarského školského systému. Do polovice 70. rokov 19. storočia sa úplne zrušili slovenské stredné školy a založenie nových sa odvtedy nepovolilo. Postupne sa znížil aj počet slovenských ľudových škôl, kým počet maďarských škôl v hornouhorských župách sa neustále zvyšoval. Rozširovanie maďarskej národnej idey a štátny dozor sa najviac prejavili v tzv. „Lex Apponyi“ (Apponyiho zákony) z roku 1907, ktoré hrubo obmedzovali slovenské vyučovanie na základnom stupni škôl.[11]
Podobne sa zachovali uhorsko-maďarské vlády aj v oblasti kultúry a osvety. Zrušili inštitúcie, ktoré vyzerali „podozrivo“, protimaďarsky (Matica slovenská), respektíve zastavili ich činnosť, a namiesto nich zriaďovali organizácie podporujúce maďarské národné záujmy. Takto vznikli Hornouhorský vzdelávací spolok – FEMKE (Felvidéki Magyar Közművelődési Egyesület, 1882) na pestovanie a popularizáciu maďarskej kultúry, ako aj Uhorsko-krajinský slovenský vzdelávací spolok – MTKE (Magyarországi Tót Közművelődési Egyesület, 1885), na rozširovanie „ducha patriotizmu“ v slovenskom jazyku.
Čiastočne z historického vývoja, čiastočne z budovania národného štátu po vyrovnaní vyplýva, že Maďari sa zúčastnili na riadení štátu v oveľa väčšej miere ako ostatné národné skupiny. Maďari zastávali 70 – 80 % úradníckych a intelektuálnych postov v štátnej správe, zatiaľ čo Slováci len 1 – 2 %. Toto číslo bolo vyššie len v prípade nižších úradníkov. V tejto dobe pomer Maďarov k pomeru celkového obyvateľstva štátu dosiahol sotva 50 % (počet Slovákov bol okolo 10 %).[12]
Csaba Zahorán
autor je historik
… pokračovanie nasleduje!
Redakcia madari.sk ďakuje autorom knihy Rozštiepená minulosť, že sprostredkovali uverejnenie svojich publikácií na náš portál!
1 – Dezsőa Bánffyho cituje SZARKA (1999), s. 237.
2 – KOVÁČ (1998), s. 129 – 131.
3 – Cituje MAGYARORSZÁG 6/1, s. 690.
4 – Jedine sedmohradskí Sasi vysielali aj naďalej poslancov do uhorského snemu.
5 – MAGYARORSZÁG 7/2, s. 1024.
6 – BEKSICS (1890), 156. Cituje MAGYARORSZÁG 6/2, s. 130 – 135. Gusztáv Beksics (1847 – 1906) novinár, historik, politik Liberálnej strany.
7 – Takýmto prostriedkom bola napr. inštitúcia virilizmu, čiže polovicu výborov úradov (samosprávnych zborov) tvorili občania platiaci najviac štátne dane. Tento systém nebol len antidemokratický, ale jednoznačne predstavoval aj oporu maďarskej hegemónie.
8 – GRÜNWALD (1878), s. 6. Béla Grünwald (1839 – 1891): politik, publicista, historik.
9 – GRÜNWALD (1878), s. 18 – 19.
10 – Zákon však povolil používanie vlastných názvov v oblasti obchodu a v učebniciach jednotlivých národností, ako aj v dokumentoch. MAGYAROK… (1988), s. 178 – 180.
11 – Výsledkom tohto procesu bolo, že len 16 % Slovákov sa pred prvou svetovou vojnou mohlo vzdelávať v materinskom jazyku. MAGYARORSZÁG 7/2, s. 1020.
12 – Počet obyvateľov maďarskej národnosti bez Chorvátska a Rijeky, 1880: 46,65 %; 1890: 48,61 %; 1900: 51,48 %; 1910: 54,56 %. Pozri aj MÉSÁROŠ (2004), 154., 200 – 210.
13 – MAGYARORSZÁG 6/2, s. 844 – 845. MAGYARORSZÁG 7/2, s. 639 – 640. KRÓNIKA (1995), s. 519
