Benešove dekréty Dejiny Vybrali sme pre vás

„Očistite krajinu od Nemcov a Maďarov” – séria masakrov v Petržalke (1. časť)

28 júl 2015

Jedna z najtragickejších udalostí v 20. storočí postihujúci nemecký a maďarský národ stále čaká na kompletný prieskum a objasnenie prípadu na základe doteraz známych detailov a súvislostí. Touto udalosťou je krvavý masaker uskutočnený vojakmi československej armády po 2. svetovej vojne na obyvateľoch maďarskej a nemeckej národnosti. Krviprelievanie uskutočnené na etnickom princípe voči Maďarom a Nemcom sa odohralo v zbernom tábore na mieste dnešnej Petržalky (maď. Pozsonyligetfalu), ktorá je dnes jednou z mestských častí Bratislavy.

Keď za jednu noc vyvraždili 71 detí

Na preskúmanie jednej z najtemnejších období v histórii Maďarov a Nemcov žijúcich na území dnešného Slovenska sa pred pár rokmi podujali publicista Géza Dunajszky a József Szabó, poradca Ministerstva zahraničných vecí a zahraničného obchodu. Udalosti spomínaného obdobia patria medzi najmenej preskúmané historické etapy našich dejín, s relatívne malým množstvom zachovaných dokumentov a dobových svedectiev. Výsledkom viacročného výskumu spomínanej dvojice bolo, že tohto roku sa podarilo odhaliť pamätnú tabuľu obetiam krvavého masakru na dejisku tragédie spred 70 rokov a to v blízkosti jedného z masových hrobov.

Hromadné popravy na mieste dnešnej Petržalky (maď. Ligetfalu/Pozsonyligetfalu, nem. Engerau/Ungerau bola pôvodne vidiecka obec pri dnešnej Bratislave s prevahou predovšetkým nemeckého a následne maďarského obyvateľstva. Názov „Petržalka“ sa používa od roku 1920, kedy dôsledkom trianonskej zmluvy bolo toto územie pripojené k novovzniknutému Československu.) začali niekoľko týždňov po skončení 2. svetovej vojny a to okolo 20. júna 1945. Stalo sa to potom ako z Prahy do dnešnej Bratislavy dorazil 17. peší pluk československej armády.

V dnešnej Petržalke na mieste zberného tábora zriadili tábor smrti pre nedôveryhodné osoby, alebo osoby podozrivé z rôznych vykonštruovaných dôvodov, z ktorých väčšina bola maďarskej a nemeckej národnosti. Podozrivým sa pritom často stal aj ten, kto nerozumel dobre po slovensky, alebo ten, ktorých osobné predmety sa zapáčili niekomu z vykonávateľov selekcie.

Spomínaný tábor smrti teda prevádzkoval 17. peší pluk, ktorého členovia cestou do dnešnej Bratislavy počas jednej noci popravili 265 ľudí nemeckej a maďarskej národnosti, z toho bolo 120 žien a 71 detí. Masová poprava sa uskutočnila pri českom Přerove. Obeťami boli Nemci a Maďari vracajúci sa domov z banských prác. Masakru pri Přerove nariadil Karol Pazúr, poručík obranného spravodajstva u armády, a ideologický dôstojník Bedřich Smetana, odvolávajúc sa na Benešove dekréty.

17. peší pluk sa vybral do dnešnej Bratislavy na základe rozkazu jedného z vtedy najvyšších vedení, konkrétne to bolo na rozkaz prezidenta Edvarda Beneša. Podľa výskumníka týchto udalostí Gézu Dunajszkyho to bolo z dôvodu, aby mesto „očistili“ od Nemcov a Maďarov.

„Vylikvidovat zejména nekompromisně Němce v zemích českých a Maďary na Slovensku, jak se jen likvidace ta dá v zájmu jednotného národního státu Čechů a Slováků vůbec provést. Heslem naším budiž: definitivně odgermanisovat naši vlast, kulturně, hospodářsky, politicky…“

Citát zo známeho pražského prejavu prezidenta republiky Edvarda Beneša 16. mája 1945, v ktorom vytýčil základné rysy tej politiky, ktorá v dôsledku viedla k hlbokým etnickým, politickým a hospodárskym zmenám v rokoch 1945-48.

Originál tohto rozkazu bol síce zničený, avšak zachoval sa sprievodný list, ktorý obsahuje meno objednávateľa tohto rozkazu, ako aj meno adresáta. Spomínaný sprievodný list obsahuje aj výzvu, aby bol dokument po prečítaní rozkazu ihneď zničený. „To, že čo mohlo byť obsahom rozkazu prezrádza jeden z veľmi často citovaných prejavov Beneša, kde povedal: vylikvidujte predovšetkým nekompromisne Nemcov a Maďarov“, spomína Dunajszky.

Potom ako 17. peší pluk dorazil do dnešnej Bratislavy, tamojšie vedenie Červenej armády, ktoré sa dozvedelo o masakre pri Přerove, dalo zatykač na Karola Pazúra. Na jeho miesto veliteľa bol vymenovaný Eduard Kosmel. Pritom Bedřicha Smetanu, vlastne realizátora masakry pri Přerove ako aj neskorších krviprelievaní pri dnešnej Petržalke, ponechali vo svojej funkcii.

Mimochodom „kariéra“ Smetanu a Kosmela ešte pred zriadením tábora je sama o sebe jedinečná. Napriek tomu, že Smetana bol židovského pôvodu, roku 1938 konvertoval na evanjelickú vieru a nastúpil do armády Tisovho Slovenského štátu. Neskôr sa dostal do zajatia, a v Moskve získal výcvik v tajnej službe. Potom ako vypuklo slovenské národné povstanie, bol ako parašutista poslaný späť na Slovensko. Neskôr sa stal dôstojníkom československej armády. V čase tragédií v dnešnej Petržalke mal za sebou podobnú kariéru aj Eduard Kosmel. Potom ako ukončil Vojenskú akadémiu v Tisovom Slovenskom štáte, stal sa členom slovenskej armády. Tiež sa dostal do sovietskeho zajatia, a neskôr sa vracia späť na Slovensko ako partizán.

Títo dvaja dôstojníci a vybraní vojaci 1. práporu 17. pešieho pluku boli realizátormi masových popráv v petržalskom tábore. Väčšina masových vrážd sa uskutočnila v mesiacoch nasledujúcich po zriadení tábora, ale krviprelievanie pokračovalo až do jari roku 1947.

Podľa svedectva zachovaných dokumentov obeťou masakrov, prebiehajúcich v niekoľkých etapách, bolo najmenej 530 osôb, avšak podľa odhadov pravdepodobne až tisícky ľudí. Na to poukazuje svedectvo lekára, ktorý chodieval do tábora. Podľa jeho výpovede v auguste roku 1945 mal tábor už 2900 obyvateľov. Obete série masakrov ležia najmenej v šiestich hromadných hroboch.

Popravy sa uskutočnili nemeckými guľometmi a muníciami, z dôvodu pomýlenia úradov v prípade možného budúceho vyšetrovania týchto prípadov. Strieľalo sa väčšinou na 15-členné skupiny ľudí za úsvitu. Toto dokazujú svedectvá tých ľudí, ktorí bývali toho času na okolí a sťažovali sa na to, že nevedia spať kvôli početným opakujúcim sa streľbám v skorých ranných hodinách. „Po vojne sa tu diali strašné veci, tí, čo museli odísť pred okupáciou Petržalky Nemcami, sa vrátili a vybíjali si zlosť na tých, čo tu zostali,“ povedal starý Petržalčan Jaroslav Gustafík. „Darmo už bolo po vojne, v noci sme stále počúvali streľbu. Hovorilo sa o jednom dôstojníkovi, ktorý s niekoľkými vojakmi okrádal zadržaných v zbernom tábore a v noci ich vodil bližšie k rakúskej hranici, kde ich postrieľali“.