27. marca 1676 sa narodil Ferenc II. Rákóczi (slov. František II. Rákoci), sedmohradský veľmož a vodca protihabsburského stavovského povstania v rokoch 1703-1711.
Rodiskom Rákócziho sa stala malá obec Borša (maď. Borsi; v čase historického Uhorska bola obec súčasťou Zemplínskej župy, dnes je súčasťou Slovenska), kde sa dodnes nachádza kaštieľ Rákócziovcov.
Otec Rákócziho, Ferenc I. Rákóczi, zomiera krátko po narodení svojho syna, ktorého od tej doby vychovávala matka Ilona Zrínyi (slov. Helena Zrínska). Keď dovŕšil 11 rokov, mladého chlapca násilne odlúčili od matky, totiž na príkaz cisárskeho dvora sa mu malo dostať výchovy v nemeckom duchu a to v českých kláštorných jezuitských kolégiách v Českom Krumlove, Jindřichovom Hradci a v Prahe.
Priebeh protihabsburgského stavovského povstania
Roku 1700 bol Rákóczi pre podozrenie z pripravovaného povstania zatknutý, ale z väzenia vo Viedenskom Novom Meste sa mu podarilo ujsť do Poľska. Odtiaľ sa na čele ozbrojencov začiatkom júna 1703 vrátil do vlasti s cieľom začať povstanie.
Prvé úspechy kurucov
Rákócziho zástava.
Rákóczi prekročil hranice v júni roku 1703. Ako prví sa k nemu pridali nevoľníci. Rákóczi sľúbil poddaným, že účastníci na povstaleckých bojoch budú úplne oslobodení od povinností a platenia dávok. Roľníci sa s nadšením hrnuli do povstaleckej armády s nádejou, že víťazstvo im prinesie vytúženú slobodu. Drobných zemanov a mešťanov si získaval prísľubmi náboženskej slobody. Neskôr sa do povstania podarilo zapojiť aj šľachtu, ktorej prítomnosť čoraz väčšmi menila jeho charakter zo sociálneho na stavovské. V lete roku 1703 obsadili kuruci Zátisie (Tiszántúl), vpadli na územie Sedmohradska (Erdély), a na konci roka obsadili aj historickú Hornú zem (Felvidék).
Začiatkom roku 1704 sa už veľká väčšina krajiny dostala pod nadvládu kurucov, výnimku tvorili územie Zadunajska (Dunántúl), Dolná zem (Délvidék), mocnejšie hrady a niekoľko miest. Koncom roku 1705 sa oslobodila aj veľká časť Zadunajska. Rákóczi bol najprv zvolený za sedmohradské knieža, neskôr v Sečanoch (maď. Szécsény) za hlavného predstaviteľa konfederácie v Uhorsku.
Kto boli kuruci a labanci?
Kuruc (maď. kurucok) bol protihabsburský povstalecký vojak, z oblasti Uhorska. Pojem kuruci sa používal najmä koncom 17. storočia, avšak napr. Ferenc II. Rákóczi tento termín pre označovanie vlastných vojsk nepoužíval. Protivníkmi kurucov boli vojská habsburskej monarchie, nazývaní tiež labanci (maď. labancok).
Organizácia povstania
Zorganizovanie kuruckého vojska bolo pre uhorskú krajinu veľkým bremenom, krajina bola totiž kvôli tureckej nadvláde vysilená, zároveň ju oslabovalo aj obsadenie území Habsburgovcami. Počas organizácie spôsobovalo veľké ťažkosti predovšetkým financovanie povstania. Na začiatku získaval Rákóczi peniaze jednak z vlastných zdrojov, a jednak z majetkov zhabaných bohatým labancom. Po čase sa ale ukázalo, že Uhorsko nie je schopné zvládať finančnú podporu kuruckého vojska. Šľachta sa kvôli tomu postupne odvrátila od kurucov.
Úpadok protihabsburgského povstania
Od roku 1707 sa situácia stále viac zhoršovala a kurucké hrady padli jeden za druhým. Poddaní už nemali záujem slúžiť v Rákócziho armáde ani za cenu prísľubu, že im bude pridelená pôda a naveky budú oslobodení od dávok a povinností. Mimo toho vypukla v krajine morová epidémia, kvôli ktorej umiera veľký počet ľudí.
Kurucké vojsko bolo tak nútené ustúpiť do severozápadných území. Rákóczi však aj napriek tomu stále veril vo víťazstvo. O pomoc požiadal ruského cára Petra Veľkého. Počas svojej neprítomnosti poveril Sándora Károlyiho, aby rokoval s cisárskym generálom, s ktorým Károlyi 1. mája 1711 uzavrel Satmársky mier (Satumarský mier) o ukončení protihabsburského povstania. Odbojným stavom bolo totiž zaručené, že nebudú habsburským dvorom stíhané za odboj a udržia si v monarchii svoje výsady.
Rákóczi však odmietol ponúknutú milosť a vybral si radšej vyhnanstvo. Umiera v tureckom meste Rodošto (tur. Tekirdağ) na brehu Marmarského mora 8. apríla 1735.
Osoba Ferenca II. Rákócziho je v maďarskej historickej pamäti opradená mnohými legendami. Rákóczi sa stal symbolom maďarskej slobody a extrémnej vytrvalosti, a to predovšetkým z dôvodu, že si radšej vybral vyhnanstvo ako porobu.
Pamiatka Rákócziho na území Slovenska
Pamiatku Ferenca II. Rákócziho na území dnešného Slovenska uchovávajú predovšetkým nasledovné dve miesta. Jedným z nich je obec Borša (Borsi) na území východného Slovenska, ktorá je rodiskom sedmohradského veľmoža. V obci sa dodnes nachádza kaštieľ rodiny Rákóczi.
Druhým miestom sú Košice (maď. Kassa). V roku 1906 boli telesné pozostatky Ferenca II. Rákócziho a jeho druhov prenesené z Turecka do Košíc a sú dodnes uložené v katedrálnej krypte Dómu sv. Alžbety (Szent Erzsébet-dóm). V krypte na severnej strane Dómu sa nachádzajú pozostatky Ferenca II. Rákócziho, jeho matky Ilony Zrínyi, ako aj jeho staršieho syna Józsefa Rákócziho. Odpočíva tu aj jeho slávny generál gróf Antal Esterházy, jeho druh gróf Miklós Bercsényi a jeho manželka grófka Krisztina Csáky, ako aj jeho plukovník a dvojný majster Miklós Sibrik. Nad severným vstupom katedrály sa nachádza monumentálna nástenná maľba s názvom „Apoteóza života Ferenca II. Rákócziho“. Pochádza z rokov 1914 – 1916. Mimo toho si môžu návštevníci v Košiciach pozrieť aj repliku exilového tureckého domu Ferenca II. Rákócziho Rodošto.
Dóm sv. Alžbety v Košiciach. V katedrálnej krypte sú uložené telesné pozostatky Ferenca II. Rákócziho.
Informácie z: www.mozaweb.hu
