Pi, 29. marca 2024.

Maďari a vznik Československa (2. časť)

Medzi víťaznými veľmocami neexistovalo rozhodné a jednotné stanovisko ohľadom budúcnosti strednej a juhovýchodnej Európy. Plány o usporiadaní Európy boli odlišné, čo odzrkadľovalo predovšetkým rôzne mocenské záujmy. Napríklad známy anglicko-francúzsky konflikt zanechal svoje stopy pri riešení takmer každej spornej otázky. Hašterenie, ktoré sa po prímerí začalo medzi víťaznými štátmi otvorilo cestu svojvoľným akciám a riešeniam s metódou fait accompli (t.j. hotová vec, dokonaná udalosť).  

V prípade Československa išlo o úplne nový štát, kedy na rozdiel od ostatných nástupníckych štátov, museli jeho predstavitelia viesť bezútešný boj za každú jeho hranicu, dokonca aj za historické hranice Česka (napríklad s Poľskom a Rakúskom). Keďže si na územie Zakarpatska (alebo Zakarpatská oblasť je oblasť na západe Ukrajiny na území tzv. Podkarpatskej Rusi, ktorá sa stala súčasťou Ukrajiny až po 2. svetovej vojne) nárokovalo aj Rumunsko, Československu sa vyostrili spory aj s týmto štátom. Zároveň ako je známe, Československo viedlo dlhé mesiace trvajúce diplomatické, politické a vojenské boje o hranice aj s Maďarskom.

Československí politici si boli vedomí toho, že ten štát, ktorý na mierovej konferencii predstaví už hotové fakty (fait accompli), bude oproti ostatným v obrovskej výhode. Rozhodli sa preto pre okamžité obsadenie územia dnešného Slovenska. Tento pokus bol úspešným preto, lebo spojenci nariadili vyprázdnenie tohto územia. Vláda Mihalya Károlyiho, ak aj nie hneď a bezprostredne, ale napokon vyhovela tejto výzve.

Oveľa ťažším sa ukázalo byť získanie si Sliezska. Poľská vláda nariadila vážne kroky ohľadom asimilácie tejto oblasti. Poľsko zároveň stálo na strane spojencov, tým pádom sa pokladalo za víťazný štát, zároveň mohlo počítať aj s podporou samotného Francúzska. V neposlednom rade väčšina obyvateľov žijúca v tejto oblasti bola poľskej národnosti. Aj napriek týmto faktom 24. januára 1919 nariadila československá vláda okupáciu Sliezska a to bez akejkoľvek vojenskej pripravenosti. Československo totiž dúfalo v rýchle víťazstvo, keďže vedelo, že Poľsko nebude schopné klásť vážnejší odpor. V prípade Poľska (podobne ako aj v prípade Československa) bola väčšina hraníc tohto štátu ešte sporných, okrem toho sa zameriavalo na boj s Ukrajincami a taktiež aj so sovietskou mocou.

V paláci vo Versailles

18. januára 1919 začala mierová konferencia v paláci vo Versailles. V parížskych salónoch sa začal dlhé mesiace trvajúci boj a rozdrobenie Európy. Rada desiatich (tvorili ju ministri zahraničných vecí a predsedovia vlády piatich štátov: Francúzska, Anglicka, Japonska, Talianska a USA) zaradila okamžite na denný poriadok československo-poľský spor. Potom ako boli vypočutí predstavitelia oboch štátov, vzniklo kompromisné rozhodnutie. Bola vymedzená nová demarkačná línia. Napriek tomu, že nové hranice boli pre Československo výhodnejšie ako demarkačná línia z roku 1918, Karel Kramař, vedúci československej mierovej delegácie, odmietol podpísať toto rozhodnutie. Odvolávajúc sa na historické a hospodárske argumenty si nárokoval na celé územie Sliezska. Francúzsko sa ale postavilo na stranu Poľska. Ako povedal Clemanceau: „Keď je reč o Poľsku nesmieme zabudnúť, že nevzniklo len preto, aby sme napravili jednu z najväčších krívd, ale aj preto, aby sme zdvihli deliacu stenu medzi Nemeckom a Ruskom“.

Po udalosti so Sliezskom nastali zmeny v politickom prístupe československej delegácie. Beneš si uvedomil, že pre Československo je najdôležitejšie opäť si nadobudnúť sympatie Francúzska. Ujal sa vedenia na rokovaniach, postavil sa proti Kramařovi, ktorý odmietol rozhodnutie víťazných mocností, a priznal si porážku v otázke Sliezska. Takýmto spôsobom mohol dosiahnuť realizáciu takmer všetkých svojich predsavzatí (výnimku tvoril len spor ohľadom československo-juhoslovanského koridoru).

Zamaľovávanie rakúsko-uhorských symbolov na poštovej schránke

Zamaľovávanie rakúsko-uhorských symbolov na poštovej schránke

Po vyriešení sporu s Poľskom nasledovalo stanovanie hraníc medzi Československom a porazenými štátmi. 5. februára vo svojom trojhodinovom prejave predstavil Edvard Beneš požiadavky Československa. Vo svojej reči medzi inými povedal, že bezpochyby Česi disponujú najviac tými národnými vlastnosťami, ktoré sú potrebné pre riadenie štátu. Hovoril o historickom práve Čechov, ako aj o tom, prečo sa nemá prihliadať na požiadavky českých Nemcov a Rakúska. Svoj názor v tomto prípade odôvodnil dopravným argumentom. Spoločne s Masarykom sa postavili proti mnohonárodnej Monarchii, zabúdajúc pri tom na právo jednotlivých národov na sebaurčenie ako aj na etnografické princípy. Pre podporu svojich záujmov použili rôzne etnografické, historické, inokedy zas dopravné, hospodárske a strategické argumenty. 

V tejto časti mierových rokovaní ešte Lloyd George a americký prezident Wilson trvali na tom, aby sa pri určovaní hraníc štátov bral ohľad na to, aby bolo čo najmenej národnostných menšín na územiach novovzniknutých štátov. Ako predznamenal vtedy Lloyd George: „Nikdy nebude mier v Európe, ak nové štáty zaťažíme iredentizmom.“ Vtedy však už zvíťazilo stanovisko Clemanceaua, čiže Francúzska, ktorý kvôli zvýšeniu bezpečnosti vlastného štátu pokladal za veľmi dôležité vytvorenie silného Československa. K víťazstvu Československa na mierovej konferencii prispelo aj vytvorenie silného spojenectva medzi Juhosláviou a Rumunskom. Síce v tom čase boli ešte medzi týmito tromi štátmi dosť veľké nezhody, ich spoločný záujem sa však ukázal byť silnejším faktorom. Spoločným záujmom troch štátov bolo totiž odmietnutie požiadaviek maďarskej mierovej delegácie. Všetky tri štáty sa najviac obávali žiadosti Maďarov o uskutočnenie referenda.

Na bojisku…

Beneš dosiahol aj to, aby počas mierových rokovaní sa vedúci politici nezaoberali témou územia Slovenska. Podľa Beneša totiž to, kde bude patriť územie Slovenska, nie je otázkou. Aj keď v tomto smere mal Lloyd George výhrady, Rada desiatich odsúhlasila spojenie územia dnešného Slovenska s Českom. Potom ako maďarská vláda odmietla podpísať veľmi vážne podmienky mieru a pokúsila sa o záchranu spomínaných území, v Prahe sa začali medzinárodné akcie o zvrhnutie maďarskej vlády vedenej Mihályom Károlyim, ktorá pestovala dobré vzťahy so Západom.

Situácia však nebola o nič jednoduchšia ani po odchode Mihálya Károlyiho a po vyhlásení vzniku Maďarskej republiky rád (maď. Magyarországi Tanácsköztársaság; dočasný štátny útvar v Maďarsku existujúci od 21. marca do 1. septembra 1919. Po rozpade Rakúsko-Uhorska a nezdare republiky s prezidentom Károlyim (od 16. novembra 1918) prevzala v Maďarsku 21. marca 1919 moc komunistická strana vedená Bélom Kunom), keďže spočiatku aj hlavní predstavitelia Maďarskej republiky rád súhlasili s názormi svojich predchodcov ohľadom integrity Maďarska.

Práve z tohto dôvodu desať dní po útoku Rumunska na Maďarsko, napadla Maďarskú republiku rád aj pražská vláda. Vojna trvala dva mesiace. Nastalo obsadenie Zakarpatskej oblasti, a nepriateľské vojská sa pokúsili obsadiť aj územie s veľmi dôležitými zásobami uhlia pri meste Salgótarján v Maďarsku, na ktoré si nárokovali. Ako je známe, maďarská vláda zastavila československú armádu, a vytlačila nepriateľské vojská z územia Maďarska. Prekročením demarkačnej línie maďarské vojská obsadili územie dnešného východného Slovenska s prevahou maďarského obyvateľstva, a na sever od Prešova/Eperjes sa dostali k poľským hraniciam (tzv. maďarsko-česko-slovenská vojna/Északi hadjárat). 16. júna 1919 bola vyhlásená Slovenská republika rád (štát diktatúry proletariátu na väčšej časti územia dnešného východného a južného Slovenska od 16. júna do 7. júla 1919).

Vojenské úspechy Maďarskej republiky rád počas tzv. maďarsko-česko-slovenskej vojny/Északi hadjárat. Na mape slabo-červenou farbou vyznačené tie územia, ktoré obsadila Červená armáda/Vörös Hadsereg Maďarskej republiky rád medzi májom a júnom 1919

Vojenské úspechy Maďarskej republiky rád počas tzv. maďarsko-česko-slovenskej vojny/Északi hadjárat. Na mape slabo-červenou farbou vyznačené tie územia, ktoré obsadila Červená armáda/Vörös Hadsereg Maďarskej republiky rád medzi májom a júnom 1919

Po protiútoku vlády Bélu Kuna a vyhlásením Slovenskej republiky rád sa situácia Československa stala kritickou, kedy znovu museli zasiahnuť spojenecké sily. Intervenciou (zásahom) spojencov sa ukončil vojnový stav medzi dvomi štátmi. 13. júna 1919 v Paríži bola určená konečná forma demarkačnej línie medzi Maďarskom a Československom, ktorá síce bola priaznivejšia pre Maďarsko než demarkačná línia z roku 1918, avšak územie Zakarpatska bolo aj tak pripojené k Československu. Týmto vznikli konečné hranice Československa, ktoré boli deklarované Versaillskou (28. jún 1919), Saintgermainskou (10. septembra 1919), a Trianonskou (4. jún 1920) mierovou zmluvou.

Rozpad rakúsko-uhorskej monarchie. Rozdelenie Rakúsko-Uhorska po prvej svetovej vojne, podľa Parížskych mierových zmlúv (Versailles s Nemeckom, Saint-Germain-en-Laye s Rakúskom, Neuilly-sur-Seine s Bulharskom, Trianon s Maďarskom, Sèvres s Tureckom), dojednaných na Parížskej mierovej konferencii (1919).

Rozpad rakúsko-uhorskej monarchie. Rozdelenie Rakúsko-Uhorska po prvej svetovej vojne, podľa Parížskych mierových zmlúv (Versailles s Nemeckom, Saint-Germain-en-Laye s Rakúskom, Neuilly-sur-Seine s Bulharskom, Trianon s Maďarskom, Sèvres s Tureckom), dojednaných na Parížskej mierovej konferencii (1919)

Rozpad rakúsko-uhorskej monarchie. Rozdelenie Rakúsko-Uhorska po prvej svetovej vojne, podľa Parížskych mierových zmlúv (Versailles s Nemeckom, Saint-Germain-en-Laye s Rakúskom, Neuilly-sur-Seine s Bulharskom, Trianon s Maďarskom, Sèvres s Tureckom), dojednaných na Parížskej mierovej konferencii (1919)

Rozloha územia Československa bola 140 508 km2 (územie Česka tvorilo 56 062 km2,  Morava a Sliezsko 26 808 km2, Slovensko 49 021 km2, a Zakarpatsko 12 617 km2).

Československo malo v tom čase 13 612 244 obyvateľov. Namiesto národného štátu však vznikol mnohonárodnostný štát, kde druhou najväčšou národnostnou skupinou boli Nemci (národnostné zloženie obyvateľstva Československa: 51% Česi, 22% Nemci, 16% Slováci, 5% Maďari, 4% Rusíni).

Rozpory, ktoré sprevádzali vznik Československa zanechali stopy na dejinách tohto nástupníckeho štátu. Rôzne národné a spoločenské rozdiely zas od začiatku oslabovali celistvosť štátu a územie sa stalo onedlho konfliktnou zónou, kde sa vyhrotil spor medzi víťazmi a porazenými: Maďari žiadali revíziu a návrat starého poriadku, kým Česi a Slováci začali kŕčovito chrániť novonadobudnuté územia. Pozdĺž týchto vzájomných nepokojov sa Stredná Európa ocitá v ďalšej svetovej vojne.

Zmeny hraníc Československa od roku 1918 do roku 1992

Zmeny hraníc Československa od roku 1918 do roku 1992

Preložené z originálu: Magda ÁDÁM: Csehszlovákia megalakulása

    Related Posts

    História Maďarov na Slovensku (1. časť)
    Maďari a vznik Československa (1. časť)
    Podieľali sa Maďari na rozbíjaní prvého československého štátu?