História Maďarov na Slovensku (2. časť)

Maďari žijúci na území dnešného Slovenska sa stali menšinou po rozpade historického Uhorska a vzniku samostatného Československa. História Maďarov na Slovensku sa delí na päť väčších etáp, na ktoré mali vplyv nasledovné udalosti: revízia trianonských hraníc dôsledkom prvej viedenskej arbitráže v roku 1938, skončenie 2. svetovej vojny, komunistický prevrat v roku 1948 a nežná revolúcia.

Na základe prvej viedenskej arbitráže bolo 2. novembra 1938 Maďarsku vrátené súvislé,  predovšetkým Maďarmi obývané územie ležiace pozdĺž dnešného južného Slovenska. Na území s rozlohou 10 390 km² žilo 854 217 obyvateľov, z ktorých (na základe sčítania obyvateľstva z decembra 1938) bolo viac ako 80% maďarskej národnosti (podľa neskoršieho sčítania obyvateľstva z roku 1930 to bolo už len 68%). Po viedenskej arbitráži zostalo na území Slovenského štátu (tzv. Tisov Slovenský štát; 1939-45) okolo 60 000 Maďarov. Väčšina z nich žila v Bratislave a v okolí Nitry. Ich situáciu riešila vzájomná dohoda medzi Maďarskom a Slovenským štátom. V totalitnom slovenskom štáte (t.j. Prvá Slovenská republika) mohla Maďarská strana na Slovensku (Szlovenszkói Magyar Párt) vedená Jánosom Esterházym vykonávať len obmedzenú aktivitu. Esterházy ako jediný zastupoval maďarskú menšinu v slovenskom parlamente. Práve vďaka Esterházymu neboli ani maďarská strana a ani slovenskí Maďari (s výnimkou niekoľkých jedincov) vo fašizoidnom Slovenskom štáte kompromitovaní s fašizmom.

János Esterházy (1901-1957) bol významný maďarský menšinový politik v Československu, neskôr v Slovenskom štáte (1939-1945). Po vojne bol odvlečený do Sovietskeho zväzu, kde bol vo vykonštruovanom procese odsúdený a väznený.

Masy Maďarov, ktorí sa po prvej viedenskej arbitráži stali opäť občanmi Maďarska, aj napriek sociálnym a ekonomickým ťažkostiam sa s radosťou znovu integrovali do spoločenského života materskej krajiny. Druhá svetová vojna, ktorá vypukla v roku 1939 však vyžiadala vážne straty na životoch aj na znovupripojených územiach: desaťtisíce ľudí zomrelo na frontoch a na zápolí, respektíve v koncentračných táboroch.

Po skončení druhej svetovej vojny nastalo najťažšie obdobie v histórii maďarskej menšiny na Slovensku. Už počas druhej svetovej vojny bolo jasné, že rozhodnutie prvej viedenskej arbitráže pokladajú víťazné mocnosti za neplatné, zároveň cieľom emigrácie vedenej Edvardom Benešom sa stalo vytvorenie čisto slovanského národného štátu a to bez Nemcov a Maďarov. Osud nemeckej a maďarskej menšiny sa však aj napriek tomu vyvinul iným smerom. Síce u československej vlády boli plány na realizáciu, ale taký surový odsun maďarskej menšiny, aký uskutočnili s československými Nemcami, sa konal len v minimálnom rozsahu. Zároveň ani západné mocnosti nesúhlasili s jednostranným odsunom slovenských Maďarov z krajiny.

Základ pre perzekúciu slovenských Maďarov po druhej svetovej vojne položil Košický vládny program prijatý 5. apríla 1945, ktorý medzi inými sformuloval princíp kolektívnej viny. Duch vládneho programu zrealizovali v praxi nariadenia československého prezidenta Edvarda Beneša a Slovenskej národnej rady. Tieto nariadenia zbavili Maďarov československého občianstva a vlastníctva pôdy, zakázali činnosť maďarských organizácií, zrušili maďarský školský systém a tlač. Na základe dekrétu prezidenta Edvarda Beneša č. 88/1945 boli v zime 1946-47 deportované tisícky maďarských rodín (spolu 44 000 osôb) na územie Česka, aby nútene pracovali na mieste odsunutých Nemcov. Veľká časť deportovaných Maďarov sa síce v priebehu nasledujúcich rokov vrátila domov, avšak nie v každom prípade sa mohli nasťahovať späť do svojich bývalých domovov, keďže medzitým do nich už nasťahovali slovenských osadníkov. Kvôli podmienkam deportácií zvýšila hlas nielen maďarská verejná mienka, ale protestovalo aj slovenské katolícke duchovenstvo. Síce na postupimskej konferencii bolo zamietnuté jednostranné vysídlenie maďarskej menšiny, československej vláde sa predsa len podarilo za pomoci Sovietskeho zväzu docieliť u maďarskej vlády podpísanie tzv. dohody a výmene obyvateľstva. V zmysle tejto dohody mali československé orgány právo vysídliť do Maďarska toľko slovenských Maďarov, koľko Slovákov bolo ochotných dobrovoľne opustiť Maďarsko. Počas tejto akcie, ktorá sa začala v apríli 1947 a trvala do leta 1949, bolo vysídlených zo Slovenska do Maďarska 89 660 Maďarov, kým z Maďarska sa presťahovalo na územie Slovenska 73 000 Slovákov.

Uvedené udalosti prebehli súčasne s procesom reslovakizácie, ktorý sa ukázal byť spôsobom vydierania maďarskej menšiny zbavenej materiálnych, sociálnych a právnych istôt. Maďari boli v podstate nútení reslovakizovať sa – teda prihlásiť sa za Slovákov, ak sa chceli vyhnúť deportáciám, vysídleniu a zbaveniu občianskych práv. V tom čase desaťtisíce maďarských rodín si volilo túto cestu, spolu 326 000 osôb.

Komunistický prevrat vo februári 1948 priniesol nové metódy pre vyriešenie národnostnej otázky. Proletársky internacionalizmus diktovaný Moskvou spôsobil, že tunajšia maďarská menšina mohla postupne znovunadobudnúť svoje práva: Maďari získali naspäť občianstvo, proces výmeny obyvateľstva bol zastavený, Maďari deportovaní do Čiech sa mohli vrátiť domov. Na jeseň 1948 boli znovu otvorené aj maďarské školy a začala fungovať i maďarská tlač. Komunistická strana však vykonávala prísnu kontrolu nad národnostnou politikou, a tak mohla tunajšia maďarská menšina vykonávať len takú činnosť, ktorá zodpovedala záujmom strany.

Pre maďarskú menšinu bolo mimoriadne dôležité vznik organizácie CSEMADOK, ktorá napriek tomu, že sprostredkovala pre maďarskú menšinu politiku strany, až do obdobia zmeny režimu mala nezastupiteľnú úlohu v kultúrnom živote Maďarov.

Zmeny, ktoré nastali v 1950-tich rokoch v slovenskom hospodárstve a v spoločnosti vo veľkej miere vplývali aj na situáciu slovenských Maďarov. Hlavne na vidiecke maďarské obyvateľstvo značne vplýval proces kolektivizácie a urbanizácie, ktoré urýchľovali rozbitie jednotlivých maďarských komunít na území južného Slovenska. Spomínané územia boli už aj tak oslabené postupným dosídľovaním slovenského obyvateľstva. Napriek tomu, že v tom čase sa na Slovensku značne rozbehla industrializácia krajiny, na územie južného Slovenska sa v podstate priemysel dostal len vo veľmi malej miere. Z tohto dôvodu nastala silná migrácia Maďarov za prácou do väčších miest ako Bratislava, Košice, ale aj do údolia rieky Váh, či až do Čiech.

Vplyvom týchto faktorov sa predtým súvislé a kompaktné, Maďarmi obývané územie na južnom Slovensku začalo pomaly rozpadávať. V roku 1960 došlo k zmene aj v územnosprávnom členení štátu, tým pádom na území južného Slovenska namiesto siedmych, ostali len dva okresy s prevahou maďarského obyvateľstva (okresy Komárno a Dunajská Streda).

V 1950-tich rokoch prebehla celovo tolerantná národnostná politika na území Československa dôsledkom čoho sa počas sčítania obyvateľstva v roku 1961 prihlásilo k maďarskej národnosti 518 782 obyvateľov (pre porovnanie v roku 1950 to bolo len 354 532 občanov). 1960-te roky priniesli postupné uvoľňovanie prísneho stalinistického režimu a rozvinutie reformného hnutia pražskej jari. S demokratizáciou spoločnosti však postupne vyplával na povrch aj národnostný problém, ktorý bol dovtedy zamietnutý pod koberec. Na žiadosť nového vedenia Komunistickej strany Československa organizácia Csemadok vypracovala svoj návrh na vyriešenie maďarskej otázky, ktorý sa zakladal na princípe úplnej rovnosti a kultúrnej samosprávy.

Vojenská invázia piatich susedných štátov 21. augusta 1968 však prerušila nielen demokratizáciu spoločnosti, ale aj uspokojivé vyriešenie menšinovej otázky. Z ústavného práva, ktoré vstúpilo do platnosti v roku 1969 a malo zaručiť rovnoprávnosť maďarskej menšiny, bol tak tento dodatok o menšinách vynechaný. Narastajúca štátna kontrola a centralizácia v čase Husákovej normalizácie postihla Maďarov rovnako ako aj ostatných občanov krajiny. Vznikol Výbor na ochranu práv Maďarskej menšiny v Československu (Csehszlovákiai Magyar Kisebbség Jogvédő Bizottsága), ktorý sa postavil na ochranu jazykových práv maďarskej menšiny, práva na vzdelávanie v maďarskom jazyku, ako aj proti ďalším iným opatreniam namiereným proti maďarskej menšine. Výbor sa snažil upriamiť pozornosť medzinárodnej verejnej mienky na dianie v Československu, zároveň upozorniť na túto situáciu aj maďarskú vládu, ktorá bola voči týmto faktom dovtedy ľahostajná.

Po 17. novembri 1989 sa slovenskí Maďari stali silnými stúpencami zmeny režimu, dúfajúc tak v demokratizáciu spoločnosti a vyriešenie národnostnej otázky. Po prvých slobodných voľbách sa Maďarská občianska strana (Magyar Polgári Párt) stala vládnym činiteľom v úzkej spolupráci so slovenskými demokratickými silami. Maďarská politická strana Spolužitie (Együttélés Politikai Mozgalom) ako aj Maďarské kresťanskodemokratické hnutie (Magyar Kereszténydemokrata Mozgalom) zas prevzali úlohu konštruktívnej opozície.

Protimaďarsky orientované billboardy Slovenskej národnej strany na čele s Jánom Slotom.

Situácia slovenských Maďarov sa zhoršila medzi rokmi 1992-1998, keď boli vládnucimi stranami Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS) na čele s Vladimírom Mečiarom a Slovenská národná strana (SNS). Zo strany vládnej koalície zámerne vyvolávaná protimaďarská nálada, ako aj rad ďalších opatrení obmedzujúcich používanie maďarského jazyka a vzdelávania v maďarskom jazyku spôsobili, že maďarská menšina sa stala najstabilnejším podporovateľom síl usilujúcich sa o zmenu vlády. Počnúc od parlamentných volieb v roku 1998 bola Strana maďarskej koalície (Magyar Koalíció Pártja) vo vláde počas dvoch cyklov a získala si podporu veľkej väčšiny tunajších Maďarov. Zohrala tak dôležitú úlohu aj počas procesu demokratizácie slovenskej spoločnosti, ako aj v tom, že Slovensko sa stalo členom Európskej únie a NATO. Súčasne aj územie južného Slovenska a tu žijúca maďarská komunita prešli veľkými zmenami. Na dnes sa už štruktúra predtým jednotného, kompaktného, predovšetkým Maďarmi obývaného územia južného Slovenska z predtrianonských čias zmenila na územie so zmiešaným slovensko-maďarským obyvateľstvom.

Preložené z originálu: A (cseh)szlovákiai magyarok lexikona Csehszlovákia megalakulásától napjainkig. „szlovákiai magyarság története“