Št, 28. marca 2024.

Niečo o chybách slovenských učebníc dejepisu

Dlhé obdobie podlieha výučba dejepisu na školách s vyučovacím jazykom maďarským kritike zo strany maďarských učiteľov, rodičov aj historikov. Podľa súčasných učebných osnov sa totiž žiaci musia učiť z takých učebníc, ktoré sú síce v maďarskom jazyku, ale sú len doslovnými prekladmi slovenských učebníc dejepisu. Problém je však v tom, že z týchto kníh sa maďarský žiak nič nenaučí o svojich predkoch (t.j. o histórii maďarského národa) sú totiž zamerané výhradne na dejiny Slovákov. Ďalšou chybou tohto systému je, že jednotlivé udalosti uhorských dejín sú predstavené a hodnotené výhradne zo slovenského pohľadu.

Cieľom nasledujúceho článku je poukázať na základné chyby učebnice pre 7. ročník ZŠ (autori: Ján LUKAČKA- Mária TONKOVÁ-Ľuboš KAČÍREK-Soňa HANOVÁ: Dejepis pre 7. ročník základnej školy a 2. ročník gymnázia s osemročným štúdiom), ktorá má za úlohu predstaviť dejiny Uhorska. Ide o chyby z pohľadu využitia tejto učebnice na školách s vyučovacím jazykom maďarským. Zároveň poukázať na to, že tieto knihy sú vo veľkej miere neadekvátne a neprimerané na vyučovanie dejepisu pre maďarskú menšinu.

Základným problémom slovenských učebníc dejepisu je, že síce sú určené aj na výučbu dejepisu na menšinových školách, neboli ale napísané pre menovanú cieľovú skupinu. Nespĺňajú teda základné požiadavky učebnice dejepisu, ktorá by mala sprostredkovať predovšetkým informácie o histórii daného národa. Súčasné učebnice dejepisu na maďarských školách sú len doslovnými prekladmi slovenských učebníc dejepisu, a teda ponúkajú len tú možnosť, že sa žiak môže v maďarskom jazyku dočítať o dejinách Slovákov a spoznať slovenskú interpretáciu dejín. Pritom vieme, že slovenský pohľad na niektoré historické udalosti je často v ostrom protiklade s maďarskou interpretáciou dejín.

Na základe Návrhu koncepcie výchovy a vzdelávania národnostných menšín (2007) štát zabezpečí rovnoprávne vzdelávanie všetkým občanom Slovenskej republiky – „príslušníkom štátotvorného národa a všetkým príslušníkom národnostných menšín”. Predpokladom na dosiahnutie tohto cieľa je rovnaký obsah výchovy a s tým spojené používanie učebníc s rovnakým obsahom a jednotnou koncepciou: „V školách s vyučovacím jazykom národnostnej menšiny sa budú používať ministerstvom školstva schválené preklady učebníc používaných v školách s vyučovacím jazykom slovenským okrem učebníc a učebných textov materinského jazyka a cudzieho jazyka.“
Menovaný dokument teda posilňuje tú doteraz zaužívanú prax, že na menšinových školách (mimo učebných textov materinského jazyka a cudzieho jazyka) sa používajú pri všetkých predmetoch doslovné preklady slovenských učebníc. Kým v prípade predmetov ako biológia, fyzika, alebo matematika to ešte nie je problém, naopak pri predmetoch ako dejepis, vlastiveda, či geografia sa už objavia veľké nedostatky tejto metódy. Najlepšie sa to odzrkadľuje v prípade učebníc dejepisu, kedy je evidentné, že jednotlivé učebné texty nie sú napísané pre cieľovú skupinu (maďarských žiakov) ale pre Slovákov.

Tieto učebnice predstavujú dejiny len z jedného (slovenského) uhla a vôbec neberú ohľad na to, že sa pritom z nich učí žiak maďarskej národnosti. Aj keď je na Slovensku v prípade slovenských a maďarských žiakov širšie politicko-spoločenské prostredie totožné, ale poznatky definované mikroprostredím, národnou identitou a materinským jazykom sú značne odlišné. Ako na to poukázala aj Gizela Szabómihályová: „Slovenské učebnice dejepisu boli napísané pre deti so slovenským materinským jazykom, ktoré boli socializované v slovenskom prostredí, rozprávajú slovenským jazykom a sú príslušníkmi slovenského národa. Deti s maďarským materinským jazykom a maďarskej národnej identity sa teda učia z takých učebníc, ktoré sú síce v maďarčine, ale danú tému predstavujú zo slovenského pohľadu, čo v prípade niektorých predmetov môže byť obzvlášť problematické. Vzdelávanie a učebnice totiž majú aj funkciu formovania národnej identity, učebnice venované majoritnému národu preto ani z tohto pohľadu nevyhovujú deťom patriacim do inej etnickej skupiny“.

„Naši predkovia Slováci“

V prípade učebnice dejepisu pre 7. ročník sa väčšinový (slovenský) pohľad prejavuje nielen v obsahovej časti učebnice (vo výbere tém), ale je badateľný aj v celej štruktúre a v jazykovej formulácii učebnice. Menovaná učebnica dejepisu sa delí na 4 hlavné tematické bloky:

  1. Predkovia Slovákov v Karpatskej kotline
  2. Slováci v Uhorskom kráľovstve
  3. Rodí sa európska novoveká spoločnosť
  4. Habsburská monarchia v novoveku

Ako na to poukazujú aj samotné názvy kapitol (Predkovia Slovákov v Karpatskej kotline/Slováci v Uhorsku) učebná látka jednotlivých tematických blokov kladie dôraz výhradne na dejiny, pôvod a kultúru Slovákov. Mimo toho slovenskí autori predstavujú zo slovenského pohľadu aj také udalosti, ktorých najdôležitejšími postavami boli práve Maďari, a kde by sa mohol nájsť priestor aj pre názor druhej strany (napr. príchod Maďarov do Karpatskej kotliny, boje starých Maďarov, založenie Uhorského kráľovstva atď.).

Z hľadiska formovania národnej identity má dôležitý význam to, aké historické osobnosti a udalosti sú predstavené v učebniciach dejepisu. V prípade slovenských učebníc sa učebné látky zameriavajú na také historické udalosti a osoby, ktoré sú spojené výhradne len so slovenskou históriou. Tento prístup sa však ukazuje byť problematickým na hodinách dejepisu v maďarskej triede. Pre maďarského žiaka je síce dôležité, aby spoznal hlavné postavy dejín majoritného (slovenského) národa, ale z hľadiska formovania národnej identity by mu bolo oveľa prínosnejšie spoznať (mimo slovenských dejateľov) aj hlavné postavy dejín vlastného (maďarského) národa. Napríklad v maďarských dejinách veľmi dôležitá udalosť, akým je napr. Rákócziho povstanie, je v slovenskej učebnici vysvetlená len v cca. 6 riadkoch (sic!), pričom v Maďarsku sa tejto udalosti a jej hlavnej postave Františkovi II. Rákóczimu venujú na školách oveľa podrobnejšie (napr. učebná látka v maďarskej učebnici od Miklósa Szárayho opisuje Rákócziho povstanie na 7 stranách). Popritom František II. Rákóczi sa nielenže narodil na území dnešného Slovenska (v obci Borša/Borsi), pôsobil na území dnešného východného Slovenska, ale je zároveň aj pochovaný v Dóme sv. Alžbety v Košiciach – je teda veľmi úzko spätý s územím a históriou dnešného Slovenska. A to je len jedna z mnohých tém, ktorej sa slovenské učebnice dejepisu nevenujú.

Čo si teda môže pomyslieť žiak, ktorý na hodine dejepisu pod nadpisom „Život našich predkov” neprečíta dejiny vlastného národa, ale históriu Slovákov? Aj keď je táto učebnica určená i pre školy s maďarským vyučovacím jazykom, učebná látka v podstate úplne obchádza maďarské dejiny. Učebnice teda porušujú základné práva menšín, medzi inými právo na zabezpečenie možnosti spoznať v rámci školského vzdelania dejiny, pôvod a kultúru vlastného národa. Učebnica nielenže nespĺňa tieto predpoklady, ale obsahuje aj ahistorické a zavádzajúce názory a informácie, ktoré nielenže sú v ostrom protiklade s maďarskou interpretáciou dejín, ale vytvárajú aj falošný pohľad na dejiny a z toho prameniaci prehnaný nacionalizmus u slovenských žiakov.

DSC01779

Maďarské deti sa musia učiť o „ svojich predkoch Slovákoch“.

Nesporne veľkou chybou súčasných učebníc je aj to, že mimo obchádzania maďarských dejín sa sústreďujú na vykreslenie Maďarov v negatívnom svetle, kladú dôraz na vnímanie Maďarov ako večných nepriateľov a utláčateľov Slovákov. Autori predstavujú Maďarov ako divých barbarov, s primitívnejšou kultúrou, ktorých stavajú do ostrého protikladu k mierumilovnému, pracovitému, civilizovanému slovanskému obyvateľstvu zaoberajúcim sa predovšetkým pastierstvom. Autori zároveň odkazujú na také historické pramene, ktoré vykresľujú Maďarov v zlom svetle: napr. citát od východofranského kronikára Regina z Prümu, o ktorom je všeobecne známe, že bol veľkým odporcom Maďarov:

  • Asi v tomto období zomrel aj Svätopluk, kráľ moravských Slovanov; muž medzi svojimi najrozvážnejší a duchom najbystrejší. Jeho kráľovstvo držali jeho synovia nešťastne krátky čas, lebo Uhri (Maďari) všetko od základov spustošili.“ (14 str.)

Na str. 24 sa nachádza opäť historický prameň (Väčšia legenda svätého Štefana kráľa), ktorý píše o probléme s Maďarmi, ktorí sa za žiadnu cenu nechceli vzdať pohanstva a obrátiť sa na kresťanstvo. Stručne povedané, podľa tejto učebnice sa má maďarský žiak učiť o tom, akí boli jeho predkovia primitívni, zlí, zaostalí, a keby nebolo Slovanov/Slovákov ani zo samotného Uhorska by sa nikdy nebol stal silný a v zahraničí akceptovaný štát (sic!).

Terminológia

Učebnica používa často kritizovanú slovenskú historickú terminológiu, autori sa nezmieňujú o tomto probléme ani v rámci malého okienka. Navádzajú tak dojem, akoby táto terminológia bola v úplnom poriadku. Ide predovšetkým o používanie pojmu „Uhorsko/Uhorské kráľovstvo“, ktoré užíva výhradne len česká a slovenská historiografia, všetky ďalšie jazyky používajú termín „Maďarsko/Maďarské kráľovstvo“ (Magyarország/Magyar Királyság). Tento termín sa v slovenskej historiografii užíva z dôvodu, aby sa vylúčilo akékoľvek spojenie tohto štátneho útvaru s Maďarmi a žiaci ho od začiatku vnímali ako multietnickú krajinu. Nie je žiakom jasne vysvetlené, že tento štátny útvar bol štátom Maďarov, od začiatku sa kladie do popredia multietnicita krajiny (tento pohľad sa prejavuje aj vo výbere historických prameňov), akoby Maďari boli v Uhorsku len jedným z mnohých národov (podobne ako Slovania). Autori Maďarov nepokladajú za štátotvorný a majoritný národ, pričom táto interpretácia je nesprávna a vyžadovala by vysvetlenie:

  • Uhorsko sa utvorilo ako kresťanský štát mnohých národov.“ (str. 22)
  • Veď kráľovstvo jedného jazyka a jediného mravu je slabé a krehké.“ (str. 24)
  • Prečo druhý prameň hovorí o tom, že Uhorsko bude slabé, ak bude kráľovstvom jedného jazyka a mravu?“ (str. 25)
“Baníctvo na Slovensku v stredoveku“ – autori učebnice navádzajú dojem, akoby Slovensko v stredoveku reálne existovalo, zároveň uvádzajú súčasné slovenské názvy obcí a miest, ktoré sa v tom čase určite nepoužívali.

“Baníctvo na Slovensku v stredoveku“ – autori učebnice navádzajú dojem, akoby Slovensko v stredoveku reálne existovalo, zároveň uvádzajú súčasné slovenské názvy obcí a miest, ktoré sa v tom čase určite nepoužívali.

Druhým často opakovaným javom slovenských učebníc je, že autori navádzajú dojem, akoby Slovensko ako štát reálne existovalo v rámci Uhorska (sic!), neberú ohľad ani na župné rozdelenie historického Uhorska a používajú výrazy typu „na Slovensku/na východnom Slovensku“ atď.:

  • Mestá, resp. sídliská s remeselníckym a kupeckým obyvateľstvom vznikali na Slovensku už pred príchodom nemeckých kolonistov.“ (str. 32)
  • Na východnom Slovensku sa stali neobmedzenými pánmi Omodejovci a na juhozápadnom Slovensku Matúš Čák Trenčiansky.“ (str. 35)
  • V ťažbe a spracovaná medi, zlata a striebra patrilo Slovensko (sic!) medzi najvýznamnejších producentov nielen v Uhorsku, ale aj v celej Európe“ (str. 38)
  • V rokoch 1428-1434 zorganizovali (husiti) viacero úspešných výprav smerujúcich na územie Slovenska. Stúpencami husitizmu sa stali niektorí Slováci (sic!) študujúci v Prahe…“ (str. 43)
  • Slováci a Slovensko boli súčasťou tohto štátu až do roku 1918“ (str. 22)
  • „Vojenský poriadok na obranu stredoslovenských banských miest a okolia pred Turkami, 1564“ (str. 83)
  • „V roku 1632 morová epidémia zasiahla aj slovenské mestá, napr. Bratislavu a Trnavu.“ (str. 83)

Učebnica používa termín „Slováci“ v kontexte takých historických udalostí kedy je ešte veľmi problematické hovoriť o Slovákoch ako o samostatnom národe. Už vôbec prvý nadpis v učebnici – „Predkovia Slovákov v Karpatskej kotline“, by mohol byť predmetom diskusie, nie je tomu inak ani v prípade nadpisu II. kapitoly: „Slováci v Uhorskom kráľovstve“. Slovenskí autori nemajú najmenší problém použiť výraz „Slováci“ aj v takých historických obdobiach, kedy by bolo adekvátne použiť výraz „Slovania“.

  • 1381-Ľudovít I. vydal privilégium pre žilinských Slovákov” (str. 37)
  • Slováci v Žiline si svoje právo na účasť v mestskej rade vymáhali priamo od kráľa…” (38. str.)
  • Privilégium pre žilinských Slovákov ” (str. 39) Autori použili výraz „žilinskí Slováci” a to aj napriek tomu, že v knihe uviedli aj pôvodný latinský názov „Privilegium pro Slavis”, kde sa však nachádza výraz „Slovania”.

Učebnice sa zameriavajú len na predstavenie tých udalostí, ktoré sa spájajú s územím dnešného Slovenska, tento postup je ale nesprávny. V tom čase totiž Slovensko neexistovalo, existovalo len Uhorsko a všetky udalosti by mali byť vysvetlené v kontexte celého štátu a nie len jeho časti (podobne divne by vyzeralo keby chcel niekto vysvetliť napr. priebeh slovenského národného povstania ale výhradne len v kontexte Oravy, pričom by vôbec nebral ohľad na udalosti, ktoré v tom čase prebiehali v ďalších častiach Slovenského štátu).

Zoznam chýb učebnice dejepisu pre 7. ročník ZŠ:

Koncom 5. a začiatkom 6. storočia sa na území Slovenska usadil kmeň Slovenov.” (str. 8)

Ide o slovanské kmene, presné miesto ich sídiel v danom priestore je však problematické definovať (na str. 9 sa o tom inak nachádza aj zmienka: „Dodnes nepoznáme presný rozsah územia Samovej ríše ani kde sa nachádzalo jej centrum“). Centrum Samovej ríše sa s najväčšou pravdepodobnosťou nachádzalo na území dnešného Česka, pričom niektorí slovinskí historici kladú tento štátny útvar južnejšie. K Samovej ríši patrilo z územia dnešného Slovenska len jeho severozápadná časť, avšak ani toto sa nedá s určitosťou potvrdiť. Karpatská kotlina bola v tomto čase jednoznačne pod nadvládou Avarov. V tomto kontexte je diskutabilné použitie pojmu „na území Slovenska“, presnejšie by bolo „na území dnešného Slovenska“.

predkovia Slovákov“ (8. str.)

Učebnica predpokladá genetickú príbuznosť medzi Slovanmi Samovej ríše a dnešnými Slovákmi, na to ale dodnes neexistujú reálne dôkazy.

po východný oblúk Karpát” (opis územia Nitrianskeho kniežatstva, str. 11)

Presné hranice Nitrianskeho kniežatstva nevieme určiť, avšak určite sa nerozprestieralo aj na území dnešného východného Slovenska. Otázne je aj to, či bol Pribina (Priwina) Slovanom, totiž o tom sa žiadny historický prameň nezmieňuje. Archeologické nálezy z menovaného územia poukazujú na avarské prežitky.

Pribina (…) založil Panónske kniežatstvo so sídlom v Blatnohrade. (str. 11)

Pribina vládol nad územím v pozícii franského vazala, ako comes Dolnej Panónie, vôbec nešlo o samostatné kniežatstvo.

DSC01776

Autori učebnice titulujú Svätopluka za kráľa.

Svätopluk bol mimoriadne schopný vládca. V krátkom čase stabilizoval vnútorné pomery v krajine a začal si podmaňovať okolité slovanské krajiny…Pápež Svätoplukovi vyhovel a roku 880 vzal Veľkú Moravu pod svoju ochranu. Zároveň Svätoplukovi povolil zriadiť biskupstvo v Nitre…Uznal tým nezávislosť Veľkej Moravy a Svätopluka postavil na roveň ostatným panovníkom vtedajšej Európy. Preto ho môžeme označiť za kráľa.” (str. 12)

Nemáme k dispozícii žiadny taký historický prameň, ktorý by sa zmienil o korunovácii Svätopluka za kráľa. V tom období sa kráľom mohol stať len ten, kto získal súhlas pápeža, alebo niektorého z cisárov. Konštantín Porfyrogenetos označil Svätopluka len titulom „archón“. Napr. aj na str. 20 (druhý obrázok vľavo) je ako symbol moci veľkomoravských kniežat spomenutý meč a nie koruna. Na str. 21 sa v Reči prameňov objavuje povesť o troch prútoch Svätopluka od Konštantína Porfyrogeneta. Konkrétne aj v tomto príbehu jasne vidieť, že autor netituluje Svätopluka za kráľa, označuje ho len za „veľkého vládcu“ (gréc. megas archon). Napriek tomu hneď vedľa je obrázok pod ktorým je napísané „Povesť o troch prútoch kráľa Svätopluka“.

Taký veľký rozsah Veľkej Moravy je málo pravdepodobný.

Taký veľký rozsah Veľkej Moravy je málo pravdepodobný.

Mapa na str. 13 o rozlohe Veľkej Moravy (viď. obrázok) uvádza nepravdepodobné a prehnane zväčšené hranice. Presné hranice tohto štátneho útvaru dodnes nevieme určiť. Napríklad podľa Anonyma bola východnou hranicou Veľkej Moravy rieka Hron.

Na str. 13 (obrázok vpravo) sa opäť nachádza označenie „Kráľ Svätopluk”.

Kultúrny prínos Veľkej Moravy: „Liturgia v domácom jazyku (u Slovenov) bol unikátny jav v kresťanskej cirkvi, ktorý sa nevyskytol nikde inde v Európe až do čias reformácie.” (str. 18)

Nebol to unikátny jav. Podobne Wulfila (asi 311-383), biskup východorímskej cirkvi a misionár u germánskych Gótov vytvoril z gréckych, latinských a runových znakov písmo a preložil do gótčiny bibliu.

DSC01781_b

Autori označujú Svätopluka za kráľa aj napriek tomu, že nemajú žiadne dôkazy na potvrdenie tohto výroku.

Slováci v Uhorskom kráľovstve” (str. 22) Veľmi diskutabilné, či v čase založenia Uhorského kráľovstva môžeme skutočne použiť pojem „Slováci”. Podobne problematická je aj formulácia „Slováci a Slovensko boli súčasťou tohto štátu”, keďže Slovensko reálne v tomto období neexistovalo, mal by sa použiť výraz „územie dnešného Slovenska”

slovenskí veľmoži Hont a Poznan” (str. 22)

Nemáme reálne dôkazy o slovanskom pôvode Honta a Poznana a už vôbec nie o tom, žeby boli Slovákmi.

Nový kráľ (Štefan) dal pri tejto príležitosti raziť v Bratislave prvé uhorské strieborné mince. (str. 22)

Na toto tvrdenie nemáme žiadny dôkaz. Na základe archeologických výskumov vieme, že Svätý Štefan mal mincovňu v Ostrihome.

Štefan tak cieľavedome nadviazal na starší hradský systém, s ktorým sa oboznámil v Nitrianskom údelnom vojvodstve.” (str. 23)

Je vylúčené, že by kráľ Štefan vytvoril župný systém na základe slovanského vzoru.

Kráľ Štefan I. podporoval šírenie kresťanstva u dovtedy prevažne pohanského maďarského obyvateľstva. Najrýchlejšie tento proces prebehol v regiónoch, kde žilo maďarské etnikum premiešané so starousadlým slovenským (sic!) obyvateľstvom.”

Na toto tvrdenie nemáme žiadne dôkazy v historických prameňoch. Znova sa použil pojem „slovenské obyvateľstvo” namiesto termínu „Slovania”.

Nie je iste náhodou, že takmer celé územie ostrihomského arcibiskupstva ležalo na území dnešného Slovenska a krylo sa s rozsahom zaniknutého veľkomoravského nitrianskeho biskupstva.” (str. 23)

Nepoznáme presný rozsah veľkomoravského biskupstva, ani ostrihomského arcibiskupstva.

    Related Posts

    Čo sa naučia Slováci o Maďaroch na hodinách dejepisu? (2. časť)
    Čo sa naučia Slováci o Maďaroch na hodinách dejepisu?
    Čo sa naučia Slováci o Maďaroch na hodinách dejepisu? (1. časť)