Št, 28. marca 2024.

Umlčané ženy: Obete dunajskostredských mafiánov sú námetom novej knihy

Mnohí si na Slovensku pamätajú krvavý masaker v Dunajskej Strede v marci 1999, keď bolo zavraždených desať členov Pápayovcov – miestnej mafie, medzi nimi aj boss dunajskostredského podsvetia. Brutálnu vraždu vykonal ich mafiánsky rival. Hlavné postavy nového románu od maďarskej spisovateľky Katariny Durica však nie sú mafiáni, ktorí dlhé obdobie držali Dunajskú Stredu v strachu, ale ich obete – ponížené, znásilnené ženy (Nasleduje slovenský preklad rozhovoru so spisovateľkou Katarinou Durica, ktorý bol uverejnený na stránke www.hvg.hu).

HVG (názov maďarského internetového portálu www.hvg.hu): Vo svojej novej knihe s názvom „A rendes lányok csendben sírnak” (v preklade „Slušné dievčatá plačú potichu”; kniha je zatiaľ dostupná len v maďarčine!) ste mali za cieľ dať hlas bezhlasným?

Durica Katarina: V Európe sa pokladá za ojedinelé, ak gangster a jeho obeť bývajú v rovnakom paneláku. Dunajská Streda bolo v 1990-tich rokoch mesto fungujúce podľa vlastných pravidiel, kde mafiáni trýznili každého, ešte aj vlastných susedov. Silne nacionalisticky orientovanému Mečiarovi to prišlo vhod, lebo mohol povedať: Hľa, takto sa navzájom zabíjajú Maďari, akí to barbari! V tých časoch tieto udalosti prežívali muži a ženy rozdielne. Najviac boli tomu vystavené ženy a museli trpieť kvôli násilnostiam mužov. Samozrejme obete sa našli aj na strane mužov. Stretla som sa s takým chalanom, ktorému za jasného dňa priamo na ulici zapálili vlasy. Na jeho tvári a na tele dodnes vidieť jazvy.

HVG: Vo svojom románe ste naturalisticky predstavili skupinové znásilnenie ženy. Mafiáni teda skutočne nemali zábrany?

D. K.: Hocikoho dokopali už len preto, že sa im nepozdravil dosť hlasno. Podobne ako väčšinu knihy, aj spomínanú časť o skupinovom znásilnení som napísala na základe skutočných udalostí. Rozprávala som sa s mnohými ľuďmi, rok a pol som robila rozhovory s preživšími a obeťami predtým, než som začala písať svoj román. Mnoho mužov dodnes nevie o tom, že jeho manželka bola toho času obeťou skupinového znásilnenia. Tieto ženy si dodnes myslia, že tieto hrôzy sa prihodili len im, pričom veľa iných žien prežilo to isté. Bolo takmer zaužívané, že ak niekto nezaplatil v čas mafiánom, pred jeho očami znásilnili jeho manželku a dcéru. Ani nemusím spomínať, aké citovo náročné bolo vypočuť a napísať tieto príbehy.

HVG: Kvôli čomu sa stali takými divými títo ľudia?

D. K.: Gangsteri sa stali predovšetkým z tých, ktorí boli prepustení z väzenia v čase udelenia amnestií počas zmeny režimu. Títo zablúdilí mladíci sa zrazu ocitli v takom svete, kde boli ešte spoločenské, hospodárske a politické vzťahy silne plastické. Žitný ostrov (Csallóköz) bola poľnohospodárska oblasť, kde veľmi rýchlo zbohatli tí, ktorí sa po zmene režimu začali zaoberať trhovým predajom a dovážať do Bratislavy kvalitnú miestnu papriku a paradajky. Keďže v 90-tich rokoch chcel každý podnikať, mnohí zobrali úžernícku pôžičku práve od mafiánov, ktorí sa potom veľmi rýchlo prihlásili pre splatenie úroku aj s úrokmi. Ale stávali sa aj také veci, že keď im jeden môj známy-plynár nechcel zaplatiť výpalné, o tri dni prišli po neho, zobrali ho na lesnaté, ľudoprázne miesto, priviazali vzadu k autu a vliekli po zemi. Po troch metroch sa vzdal a radšej peniaze zaplatil.

HVG: V 1990-tich rokoch ste vyrastali na okolí. Boli ste ako dieťa svedkami nejakých udalostí?

D. K.: Medzi rokmi 1994 a 1999, keď Dunajská Streda vyzerala skutočne tak, akoby ju okupoval Islamský štát, som chodila len do základnej školy. Mafiáni lovili predovšetkým na stredoškoláčky. Pamätám si, že toho času sa pomerne málokedy konali svadby, kolovalo totiž, že mafiáni žili s právom prvej noci. Raz celé mesto upadlo do smútku, lebo zomrel mladší brat jedného z mafiánov, a tak každý musel ísť domov o druhej popoludní, museli vypnúť dokonca aj rádiá a televízory. V čase pohrebu všetci v meste trčali vo svojich bytoch. Najsymbolickejším však bolo predsa len to, keď sa na hlavnej ulici stretli dvaja mafiáni, vystúpili z áut a začali sa rozprávať. Doprava sa v celom meste zastavala, predsa sa nikto neodvážil ich na nič upozorniť.

HVG: Vo vašej širšej-užšej rodine bol niekto taký, kto sa stal terčom mafiánov, prípadne prešiel k temnej strane?

D. K.: V kruhu mojej rodiny zmizol syn jedného z priateľov, ktorý bol požehnane dobrým synom, akurát len zbieral výpalné. Počas jednej takejto akcie niekto stiahol z jeho tváre lyžiarsku masku a spoznal ho. Udusili ho jeho vlastní, aby stopy nezaviedli ku nim. Chalanovo telo našli po sedemnástich rokoch.

HVG: Ako dokázali jeho rodičia spracovať túto tragédiu? Aké traumy a deformácie spôsobilo v psychike miestnych obyvateľov to, že museli prežiť toľko hrôz?

D. K.: Celý Žitný ostrov je dotknutý týmito traumami, ktoré dodnes nie sú spracované a vyrozprávané. Nikto nešiel za psychológom, lebo ako vraveli, nestalo sa nič také veľké, aby bol potrebný špecialista. Blokujú a bránia sa, ale predovšetkým majú pocit hanby. Keď som zbierala materiály, vyhľadal ma úspešný, štyridsaťročný podnikateľ. Porozprával mi, čo sa mu prihodilo pred dvadsiatimi rokmi. Mal sedemnásť rokov keď sa musel prizerať tomu, ako jeho lásku hromadne znásilnili. Jeho zbili, nemohol sa ani pohnúť v kaluži krvi. Po našom osobnom stretnutí mi napísal list, že potom, ako si v sebe vyvolal roky potláčané spomienky, vrátili sa jeho problémy s udržiavaním moču.

HVG: Koľko obetí môže byť, ktorých dodnes neobjavili?

D. K.: Je ich viac ako sto, ale skutočné čísla obetí sa nikdy nedozvieme. Mnohí sú dodnes zakopaní, zaliatí do betónu, ale z času na čas sa ich telá objavia.

HVG: Svoju knihu ste takmer na deň presne dokončili vtedy, keď vysvitlo, že bol zavraždený investigatívny novinár Ján Kuciak a jeho družka, ktorý pracoval na odhaľovaní chápadiel talianskej mafie v bezprostrednej blízkosti premiéra Roberta Fica. Keď ste začala písať tento román, mysleli by ste, že bude mať plno paralel s prítomnosťou, ba čo viac, v horšom prípade aj s budúcnosťou?

D. K.: Príbeh je zarážajúci počnúc od toho, ako sa novinár a jeho priateľka presťahovali z východného Slovenska do Maďarmi obývaných regiónov Slovenska, na ulicu v malej dedinke, a snažili sa tam vyžiť z malých peňazí. Kňaz, ktorý ich mal zosobášiť, ich teraz musel pochovať. Je to desné, že sme si mysleli, že toto obdobie je už za nami, Mečiarova éra skončila a my sme konečne občanmi Európskej únie.

HVG: Aký to bol pocit zúčastniť sa protivládnych demonštrácií po vražde Jána Kuciaka?

D. K.: Bol to pekný a povznášajúci zážitok pochodovať ako Maďarka medzi Slovákmi. Je dôležité, že výzvy na demonštrácie boli na Facebooku preložené aj do angličtiny a maďarčiny. Veľa demonštrujúcich študentov malo na transparentoch nápisy v slovenčine aj v maďarčine. Prekvapilo ma aj to, že Slováci predtým nepoužívali žiadne národne symboly, trikolóry, bielo-modro-červenú stuhu a pod., lebo kedysi si to privlastnili Mečiarovci. Teraz sa ale húfne rozdávali slovenské trikolóry.

Katarina Durica sa narodila v Bratislave. V 80. a 90-tich rokoch strávila detstvo na Žitnom ostrove. Študovala na Trnavskej univerzite v Trnave. Ako 20-ročná sa presťahovala na pol roka do Egypta. Nasledujúce roky tiež strávila cestovaním. Viac rokov pracovala v arabských krajinách – v Egypte, Jordánsku, Tunisku a v Turecku. Zážitky a skúsenosti, ktoré tu nadobudla, inšpirovali jej prvý román s názvom „Szökés Egyiptomban“. Kniha vyšla aj v slovenskom preklade pod názvom „Preč!” (Evitapress, 2014) a mesiace patrila medzi najčítanejšie diela v slovenských kníhkupectvách. Odvtedy sa spisovateľka presťahovala do Budapešti a nabrala veľa skúseností aj v západnom svete. Pracovala ako turistická sprievodkyňa, respektíve ako hovorkyňa jedného maďarského politika na Slovensku. Dnes pracuje ako novinárka, píše správy pre viaceré domáce portály a magazíny. Jej druhý román s názvom „Szlovákul szeretni” (v preklade „Milovať po slovensky”) vyšiel už v maďarskom vydavateľstve Libri. Je vydatá a má dve deti.